26. 6. 2009

Fakultná nemocnica roku Pána (4. diel)


Vidím, že nemá žiadnu energiu, takto je to jednoduchšie. Vieme to a smejeme sa.

V takom počasí, v akom sa chodí na hroby, som odišla domov. V zafajčenom taxíku som odolala chuti požiadať taxikára o cigaretu a začala som si čítať v mojom bloku. Vetám ešte zatiaľ patrili tváre.

Už sa nikdy neuvidíme, viem to, – napísala som si do bloku.

Nasledujúce leto som ju vypátrala. Spojila som pri tom rodinu, ktorá dvadsať rokov nekomunikovala; nekomentovali to.

Rodičia si ju zase vzali domov. V starom byte v starom meste ma privítali ako vzácnu návštevu, Beta mi chcela uvariť nesku, ale nevedela, ako. Jej sestra sa ma nepriateľsky spýtala, prečo som bola v tej nemocnici ja. Beta mi nedovolila odfotiť svojho pásikavého kocúra. „Zabila by si ho,“ vyhlásila rezolútne.

Točila som s ňou film do školy, nazvala som ho Šieste leto – zrátala som, ako dlho fetuje a opäť sa pokúša prestať. Práve chodila na metadon, a keď vravela, aké je to ťažké, bolo mi ľúto celého vesmíru. Kúpali sme sa v noci vo Vajnoroch, bála sa rýb. Zaparkovala som otcovu favoritku na strmý breh tak, že zapnuté diaľkové svetlá svietili do vody.

Beta stojí pri Dunaji, celkom dolu pri vode, a oznamuje mi, že bratislavský hrad, to je len taká blbá obrátená kocka. Od smiechu padám medzi veľké ostré kamene; celý nasledujúci týždeň si doma, ešte v rodičovskom byte, vykladám nohu na stenu, lebo tak ma výron na členku bolí menej. Kúpila som jej na Hlavnom námestí prívesok – striebornú mačku. Jediný raz som ju nechala v aute samu a kľúče som si po chvíli rozmýšľania vzala. Hanba. Ona mi tiež niečo darovala, ani zaboha si neviem spomenúť, čo to bolo. Potom mi raz vzdorovito oznámila rovno do kamery, že si znovu pichla. A že čo ja na to.

„Nič mi nepovieš?“

„Si piča sprostá,“ povedala som spoza kamery, sedeli sme v tráve blízko Funusu. Večer predtým som si predstavovala, že nechám všetok materiál tak a budem ju časozberne točiť trebárs 30 rokov, až kým si matka dospelých detí Beta ani nespomenie, že niekedy fetovala. Nasralo ma, že mi kurví také skvelé plány.

A potom som sa dopočula, že zomrela.

Nepamätám si tváre, len vety. Tváre zmäknú a rozpliznú sa ako duchovia v betóne. Zostanú mi vždy len vety.

Nataša Holinová
(koniec)

Súvisiace články:
Fakultná nemocnica roku Pána (1. diel)
Fakultná nemocnica roku Pána (2. diel)
Fakultná nemocnica roku Pána (3. diel)

23. 6. 2009

Dancing In the Rain alebo DM - Bratislava 2009


Že trošku prší? Že trošku vietor pofukuje? Že až tak, že ty kokso a cipana? Nevadí, nevadí! Vysoké topánky treba od prachu ofúknuť, starý kabát navliecť, zabaliť sa do pršiplášťa, a hajde. Lebo veď Depeš, ni?

Jáj, veruže. Miešalo sa to tam. Postavené a zmoknuté depešácke hára s plešinami, pupky s vychrtlinami, parochne, nababúšenci s holotrtmi, do pol pása vyzlečenými. Moklo všetko, čo len mohlo, a len zásluhou nehorľavej fólie sme nestáli rovno uprostred ryžovej plantáže. Kapucňa na hlave bola neviem na čo, ale keď Dejvo na pódiu húkal že Aj fííííl juuu!, tak bolo veru všetkým jedno, či majú na sebe ešte niečo suché. Hej, že nemali. V kabáte čerstvo založený kompost, ktorého proces tvorby urýchovali osemdesiatky typu Never Let Me Down Again, Policy Of Truth, hovoril za seba – že zabava graduje, yo.

Vydychujeme pri novotinkách, lebo čo už, keď poznáme len dve. Wrong a Peace, ni? No. A sánka mi padá, ako furt, keď otvorí ústa Martin. Jáj, či dobre. Home, mňaaaam, dobrá, dobrá, chrumkavá. Titul Najlepší spartakiádny počin tento rok opäť vyhrala verklíkovo známa Enjoy The Silence, a najsamfasa na tom všetkom je, v tom momente netuším, či na mňa prší, alebo sa mi na hlavu leje aj minerálka z tej otvorenej fľaše, čo ju držím ako hluchý dvere. Ale rezky skáčeme, rezky! Len keď Dejvo zadre, že Gúúúd Najt, tak sa mi to nepáči. Keď už som takto zmokla, tak už nech je dielo dokonané!

A že aj je. Lebo zrazu všetci vreštíme, že Let Mi Si Ju Stript (niektorí rúkajú aj verziu, ktorú poznajú od nemeckých Rammsteinovcov), len Dejvo je ticho a Martin hádže taký vokál, že ho ani nepočuť. Ale keď dajú Strangelove, ni hočo toto, ni hočo. Behám pomedzi kvapky ako splašená myš, teším sa ako na Vianoce pri darčekovom balení ponožiek a je mi jedno, že ksicht mi umýva kyslý dážď. Až pri Personálnom Jesusovi sa mi na stehniská nemilosrdne lepia nacárach zmoknuté rifle, kabátik pod pršiplášťom už je situáciou dávno pokorený, a nemôžem mávať rukami, lebo tie sviňuchy dažďové kvapky mi tečú do mokrých rukávov.

Tak si ešte moknúc vypočujeme Waiting For The Night a brodíme sa domov. A konštatujeme, ako inak. Že dobre bolo. Ej, veruže dobre. A čo, že štipku mokro.

Dana Salajová

18. 6. 2009

Nechcel som byť sám v New Yorku I.


Prvý Európan, ktorý vkročil na územie dnešného New Yorku, bol holandský kapitán Adriaen Block. V roku 1613 mu zhorela v manhattanskom zálive loď.

Ostal tam aj s posádkou niekoľko zimných mesiacov, kým si nepostavili, s pomocou Indiánov, novú.

Podľa Wikipédie ako prvý objavil miesto taliansky prieskumník v službách Francúzska Giovanni da Verrazzano v roku 1524. Nazval ho Nouvelle Angoulême.


Bola to divočina, na obrázku je loď Henryho Hudsona.

Oveľa známejší je Holanďan Peter Minuit. O nejakých 100 rokov urobil s Indiánmi kšeft, pri ktorom by dnes zbledol aj Donald Trump, voľakedy John Rockefeller, alebo pred pár rokmi Jozef Majský. Za 60 guldenov (legenda hovorí o 24 dolároch) kúpil od domorodcov ostrov Manhattan.

V tých časoch to bola divočina a Indiáni nechápali ako možno vlastniť zem pod nohami, prírodu navôkol, vodu v riekach. Ja to nechápem ani dnes:) Bol to pre nich slušný obchod.

Minuit položil základ mestu Nový Amsterdam, ktoré pod názvom New York pre postmodernú dobu znamená toľko, čo Rím pre antiku, alebo čo bude znamenať Peking pre koniec tohto storočia.


Johannes Vingboons (1664): Nový Amsterdam

Nakoniec sa Nového Amsterdamu zmocnili Angličania a premenovali ho na Nový York.

Ale mesto, ktorého základy siahajú do začiatkov sedemnásteho storočia, má oficiálne iba stojedenásť rokov.


Bowery. NY okolo roku 1898

V roku 1898 boli k centrálnemu Manhattanu právne pričlenené štvrte Bronx (podľa švédskeho osídlovateľa, kapitána Jonasa Jonsona Broncka), Brooklyn (podľa holandského Breuckelenu), Queens (kráľovský názov je odvodený od titulu Kataríny Braganza, nevesty nešťastného Karola I. Stuarta, manželky jeho syna Karola Druhého), Staten Island (dnes štvrť s najmenším počtom obyvateľov, osídlená temer sto rokov pred vznikom Nového Amsterdamu).


Legendárna fujavica 1888. Krátko pred vznikom "právneho" NYC.

New York je jedným z miest, ktoré som túžil vidieť. Odjakživa. Vedel som, že nemám šancu. Pre človeka, bez blízkeho príbuzenstva v USA, bolo prakticky nemožné dostať sa v minulom režime do Ameriky. S výnimkou športovcov, vynikajúcich odborníkov, agentov a pokrvnej rodiny.

Náhoda zapríčinila, že sa mi to o niekoľko hodín podarí. Neuveriteľné! Chcem sa s tou radosťou podeliť.

S obdivom k cestovateľskej vášni vynikajúcej autorky Blanky Ulaherovej musím napísať, že som pred cestou myslel aj na ňu: v niečom sa zhodujeme (okrem generačnej príslušnosti), vieme sa nadchnúť pre čaro okamihu. Tak, ako ona, letel by som niekoľko hodín, aby som si posedel pár minút pred halou Budokan (napríklad). Jej NY nevyšiel a je mi to úprimne ľúto. Dúfam, že inokedy.
Vďaka za krásne články, Blanka!

A musím myslieť aj na Máriu Modrovichovú, ochotnú a láskavú svetobežníčku. Akosi mi ten súčasný New York približovala článkami v .týždni aj na Smeblogu. Pomohla mi radami. Ona je uz Newyorčanka. Patrí tam!:) Vďaka, Majka!


Klasické mrakodrapy. Kam sa hrabú dnešné sklené monštrá?
(foto Boris Burger ml.)


Boris Burger
(Pokračovanie nabudúce)

11. 6. 2009

Malá úvaha o tete Viere


Teta Viera je dáma v dôchodkovom veku. Aj napriek tomu sa vie nahodiť do sukne, blúzy, suchozipsových nátačiek na vlasy, lodičiek na stredne veľkých opätkoch a dostaviť sa do práce. Pretože je to žena aktívna, žena pracujúca, žena, ktorá vládze. Aj to, čo by nemusela.

Teta Viera má nenormálne obrovské sociálne cítenie. Preto urobila čárymáryfuk a zmenila zásadne Zákonník práce. Že to zatiaľ bežný občan nezbadal, lebo sa nič nezlepšilo a mnohí stále dostávajú za x hodín nadčasov minimálnu mzdu, nevadí. Každý si mohol prečítať všetky zmeny, keď boli vsunuté do najčítanejšieho superbulvárneho denníka. Kto tak neurobil, jeho chyba.

Teta Viera vie, čo je to byť na dôchodku. Preto pred Vianocami hodí všetkým tým, ktorých vek je pokročilý, tisícku, či tisícpäťsto. Aby bolo na banány, na kapustu, na falošné cencúle, na viac ako desaťročný umelý vianočný stromček bez falošnej inoväte, na toaletný papier. Lebo na darčeky pre čoraz pažravejšie vnúčatá a pravnúčatá z toho nevyjde, ale poteší, na duši pohladí tých pár papierikov navyše.

Teta Viera má rada aj občanov, ktorí ešte na dôchodku nie sú. Chce im dobre. A preto bojuje. Bojuje proti parazitom, ktorí odtŕhajú od huby Sociálnej poisťovne, sociálnemu štátu, a, ako inak, radovému občanovi. Parazitizmus musí vykapať, diabolskí luhári, sektári zvaní DSS, lákajúci do svojich osídiel nevinné duše ľudí pod rúškom ohavných klamstiev, súborne nazvaných „Sporenie na dôchodok v 2. pilieri“ musia byť zo sociálneho sveta znesení!

Teta Viera je rada kreatívna. Aj napriek veku a občasnej indisponovanosti vždy dokáže nájsť tú správnu dávku energie. Teta Viera má rada letáky. Teta Viera sa v tvorbe letákov našla. Dokonca až tak, že jej obyčajný leták typu „otvor - zatvor - zahoď“ nestačí. Vytvorila brožúrky. Viacstranové, nútiace čítať a zamyslieť sa. Zamyslieť sa nad tým, či je správne byť obeťou tých, ktorí nám zatemňujú mozgy, ale aj to ostatné rečami o akomsi sporení na akýsi dôchodok. Veď my, bežní občania, nevieme, kde je sever.

Preto teta Viera prináša obeť. Nejednu. Trpezlivo vysvetľuje, kde urobili paraziti z DSSiek najväčšiu kulehu. Kde sa dal občan oklamať, a prečo peniaze občana, uložené v DSS, štát v priebežnom pilieri rozkradne, pardón, využije skôr, bez zbytočnej nutnosti ich ukladania na osobitných účtoch. A bez rizika, že ich ešte niekedy uvidíme my, občania, alebo naši blízki.

Na dôkazy luhárstva diablov z DSS používa teta Viera výpočty. Nejaké čísla, nejaké vzorce. Svojské, typické pre sociálnych demokratov, ale hlavne, vždy ukazujúce pravdu. Nič iné, len pravdu. Že ju potom musia iní ľudia, spravidla mladší ogrgeli, bývalí študentíci električkovej školy opravovať, je síce ošemetné, ale taký je už život ľavičiara. Pravica bude vždy postrádať úctu k občanom a bude k sociálnemu cíteniu zlá, zlá a ešte raz zlá.

Teta Viera je zadobre s ujom Muňkom. A ujo Muňko zasa rád píše listy, takže sa zdravo dopĺňajú. Obaja svorne hovoria, že občan prichádza o peniaze. Že DSSky sú zlé. Že čo slovo, to klamstvo, že ľudia ešte môžu z tohto kolotoča zmätku, klamstiev a zderstva na úrokoch vystúpiť. Za cenu spasenia, lebo priebežný pilier je večný, bezodný a radodajný. Aj keby na chleba nebolo.

Teta Viera je génius. Svet chápe géniov len málokedy. Možno práve preto ju niektorí nechápavci nazvali mimozemšťanom. Možno preto z 2. piliera neodchádzajú ľudia v húfoch. Možno preto jej len málokto verí, že druhý pilier okráda Sociálnu poisťovňu, sociálny štát a občana, a že za všetko môže bývalá hrozne tfujzlámikivláda.

Nevadí, ona ten boj nevzdá. Ona je statočná, v boji za spravodlivosť bude dvíhať ruku vždy. Vždy bude skákať do rečí, a vždy, kým ju premiér Robert bude chápať, bude stáť po jeho boku.

Na to môžete vziať jed. Nie na jej psa, on za nič nemôže.

Dana Salajová

9. 6. 2009

Fakultná nemocnica roku Pána (3. diel)


Nemôžem spať, pomaly už každú noc. Chvíľu sa prechádzam po slabo osvetlenej chodbe a pozorujem svoj obraz na vyleštených sklených dverách: modrý plášť na bielej košeli, holé lýtka; už sa mi ani nechce vyplaziť na seba jazyk. Po chvíli sa usalaším k stolu s lepkavým umelohmotným obrusom, obložím sa hroznom a kartami.

Okolo prejde sanitárka.

„Si veštíš?“

„Len normálne hrám.“

„Si radšej zapni telku, ale potichu, jasné? Mi niekedy vyveštíš?“

Keď sa ráno preberiem, Gabinu dávno vystriedala Barbora. Pozerám, ako lieta po JIS-ke aj s tým svojím dobermaním úsmevom.

„Čo, mladá, vydrichmaná? Pomaly obed a ty stále v bezvedomí.“

„Nemohla som v noci spať.“

„Viem, prečítala som si v hlasku. Aspoň bol od teba pokoj. Dnes je vôbec nádherná služba, keď ste tu len vy dve.“

Až pred vizitou prudko zatiahne plenty okolo mojej postele, ale škárami vidím všetko. Okolo Bety sa zbiehajú doktori.

„Či ešte neušla.“

„Ušetrila by nám aspoň robotu.“

„Od trinástich si pichá.“

„Videli ste už mexické ornamenty?“

„To si aj niečím natierate, nejakou dezinfekciou, skôr ako si pichnete?“

„Chodíte do nejakej školy?“

Beta krúti hlavou.

„A do akej ste chodili?“

„Do stavebnej priemyslovky.“ Odmlčí sa. „Ja som chcela byť architektka.“

„Možno ešte budete.“

Barbore ide absurdná diskusia na nervy, schmatne Betu a rezolútne z nej strhne košeľu. Tomu, kto sa jej rýpe v rane, vidím len zadok. Hanbím sa, že sledujem jej tvár, nechala Barbora pre mňa škáru naschvál?

Zaspať, zaspať, zaspať. Prevaľujem sa v prepotených perinách, nejde to, neviem to. V hlave mám kompletnú kartotéku všetkých sračiek sveta, stačí len čítať. Vlhké vlasy ma chladia na krku, po nohách mi tečú potôčiky potu. Mám čo robiť, aby som nespadla z úzkej postele. Nedarí sa mi predstavovať si, že som čistá. To počká, teraz zaspať!

Je päť hodín ráno. Počujem rachotiť električku, Beta stoná zo spánku a sestričky si rozprávajú východniarske vtipy a rehocú sa, to ma vlastne zobudilo. Rozvidnieva sa, JIS-ka sa pomaly zalieva modrastým svetlom ako z obrovskej počítačovej obrazovky.

Hneď na svitaní sa začnú po oddelení promenádovať sanitárky. Vendulka v minirovnošate s tenkými nohami a napuchnutou tvárou nám príde predviesť nový rúž: „Jaký je? Neni moc silný?“

„Jak si spala?“ obráti sa Beta ku mne.

„Toto je najhoršia nemocnica,“ spustí zasa. „Tu som bola aj na chirurgii. Tuto, vidíš, jak si pichám do prstov, som tam stratila cit. A potom som sa popálila, lebo som to necítila. Začalo mi to hniť či čo a museli mi tam dlabať odumreté mäso.“ Naťahuje ku mne ruku so zahnednutým obväzom.

„Fuj, daj tú pracku preč,“ vravím.

„Tu je aj najhoršia psychiatria. Tam sa nemáš s kým baviť, sú tam samí debili. S tebou sa aspoň dá rozprávať.“

„Čo robíš, kam chodíš?“ skáčem jej do reči.

„Nikam. Ráno si zoženiem dávku a idem domov.“

„Kde si zoženieš dávku?“

„V Hviezdoslavovom divadle sa dobre varí, ináč v Bratislave varí asi šesť ľudí perník...“

„Kde sa dobre varí, tam sa dobre darí?“ vypísknem. Zavýjame od smiechu.

„A čo robíš doma?“

„Nič.“

„Nepočúvaš aspoň nejakú hudbu?“

„Keď som sa chcela zabiť, pustila som si Doors.“

Tuším som radšej, keď je ticho. Vtedy pozorujem tanec bubliniek v neónovom svetle, predbiehajú sa, aby napokon všetky skončili v presne rovnakom keli. Ona pri tom všetkom utrpení ešte občas tak málo trpí, že je to skoro až zaujímavé, zrazu to nie je neslušné. Lenže dobre vie, že je to len nakrátko. Viem to aj ja. Od nej, sama povedala, že takto bude, až kým nepomreli. Vidím, že nemá žiadnu energiu, takto je to jednoduchšie. Vieme to a smejeme sa. 

Nataša Holinová
(pokračovanie nabudúce)

Súvisiace články:
Fakultná nemocnica roku Pána (1. diel)
Fakultná nemocnica roku Pána (2. diel)

Baki, už iba raz ťa zapriem


„Poškodili moju česť. Nech je to čokoľvek, musím to očistiť!" - zaprisahal sa v duchu minister Pišta, keď si večer pred spaním zapínal traky na pyžame. Ľavý, pravý, pekne napevno, môže sa vystrieť a dať rozlet myšlienkam.

Dnešné časy sú zlé. Ťažké, povedal by ktokoľvek, a pritom si nik na tomto svete nevie predstaviť utrpenie jedného ministra. Toľko obmedzovania, toľko sebazaprenia a toľko obetí! Za Vlada to bolo iné. Byť s Vladom zadobre znamenalo mať spokojný život. Teraz je to iné. Za málo peňazí toľko musí hrať, a aký efekt to má? Veď Robo je jednotka. Nie, nezávidí, ale kto ho pochopí? Oni hrajú len druhé husle, ak nie tretie. A hrať druhé husle v druhých husliach, ak nie tretích... ale už sa zamotáva.

Deti odrastajú, to je najhoršie. Mladému služobný Passat nestačí, a pravda je taká, že si zaslúži niečo lepšie. Veď vyrástol, doparoma. Vyrastený mladý muž nemôže hanbu trieť v tatkovom aute, musí mať svoje. Veď aj Janov chlapec má meklérena.

Nevie zaspať. Vstane z postele, pomalým, ťažkým krokom sa presúva do kuchyne. Napije sa vody. Neodtečenej, ale nevníma to. Na čele má vystúpené kvapky potu. Je v strese a to mu neprospieva. Musí na niečo prísť, musí nájsť cestu, musí na staré kolená vedieť, ako na to. Veď toho už preskákal.

„Ach, Baki, Baki" - zamyslí sa. „Vidíš to, kamarát, vidíš, krivda na nás padla, všetci boli proti mne. Ťažko potom udržať také kamarátstvo."

Chvíľa bezduchého zamyslenia sa a tápanie v tme.

„Baki? Ach, Baki!" Pištovi svitne. Príval energie ho zavalí a prefackuje z každej strany, do tváre sa mu vracia zdravá farba.

„Neviem, čo je česť, ale viem, čo je Baki! Baki je dobrá značka. Ryža. Jak prasa. Ak mi na to skočia."

Berie do rúk pero, zapína nočnú lampu, zamýšľa sa...

„Pôjdeš do basy, ty hajzel!" Škrt.

Zlý úvod, to nepovedal Bakimu, ale niekomu inému. Musí začať inak. 

Bola to séria nepravdivých tvrdení. Poškodili ste moju česť. A dobrú povesť.“

Zamyslí sa, odkiaľ pozná spojenie „dobrá povesť“, ale nič ho nenapadá. Pripíše to hlbokej noci, ráno si snáď spomenie.

„Nech je to mimosúdne. Veď už ste so mnou jeden súd prehrali. Iba pripomínam. 200 tisíc. Evri."

Oprie sa o opierku na stoličke, slastne vydýchne. Vytáča telefónne číslo, ktoré pozná iba on. Dôverne, takmer spamäti, veď to nie je tak dávno.

„Baki Sadiki?“
„Áno.“
„Som ťa nespoznal vôbec po hlase, vieš...“
„No tak telefón trošku mení hlas. Čo máš nového, Štefan?“
„Nič, len tak volám, že jak sa máš. Lebo jedna taká vec, bude nám dobre.“
„Áno? A čo máš?“
„Ach, Baki, Baki, kamarát. Už iba raz ťa zapriem, trošku narobím bububu, veď vieš, médiá, čo napísali... ešte minulý rok... keď sa na to chytia, budeme zas na chvíľu za vodou!"

Dana Salajová

5. 6. 2009

Vráťte mi utierky a kraťasy

V Ružinove na bytovke. Na vchodových dverách. Takôto:


Meno a číslo sme vymazali. Iba tutoka.


Ak ste niečo našli, šup mu to vrátiť! Buďme predsa ľudia...

Karol Sudor