Zem je suchá, plná vrások, ako stará žena. Minulý týždeň sa prehnali búrkové mraky, z ktorých nepršalo, iba jednoducho boli. Váľali sa po oblohe lenivo, kým ich vietor neodfúkol ako zopár vysmädnutých listov, ktoré sa nestihli zafarbiť predtým, ako spadli. Boli na zemi zelené, ako malé plané hrušky, a keď úplne uschli, vietor sa s nimi hral. A hrušky na zemi prezreli a ostali po nich fľaky a prenikavá vôňa (lebo nestihli chutiť).
Úroda prišla skoro, a čo nedozrelo doteraz, dozrieva už ťažko. Potom, keď prídu dažde, všetko zožltne, zhnedne, opadne alebo zhnije ešte visiac na stromoch. Je to tak stále, vždy sú nejaké obete (lebo taký je život).
M. kosí poslednú ďatelinu, stále vládze, aj keď je už starý. Vyzerá dobovo, ako na fotkách sépiovej farby, vytrhnutých z albumu starých či prastarých rodičov. Kosí pomaly, v jednom tempe, ani o kúsok pomalšie alebo rýchlejšie. O pár dní, keď uschne (ak nezaprší), príde s vozíkom a hrabľami. A bude hrabať a nakladať. Pomaly, v jednom tempe (lebo čo sa za mladi naučíš...).
Sedím na podstienku a čítam knihu. Vety poskladané z písmen, čierne na bielom, pohľadom na horu sa dá prežívať to, o čom sa v nej píše. Čierna káva v bielej šálke, chlipkám z nej po dúškoch a už rozumiem otcovi. Viem, prečo sem stále chodí, viem, prečo tu toľko robí (a prečo sa tu stále cíti ako doma)...
Už viem.
Lebo prežité sa nedá vziať (späť).
Dana Sudorová
