3. 12. 2010

Symbióza

Sneží už niekoľký deň a stále odvážnejšie, akoby ani nemalo prestať. Stromy sú zakryté stále hrubšou vrstvou, vyzerajú ako milenci pod bielou páperovou duchnou. Úplne nahí, zakliesnení jeden do druhého konármi stoja vonku pokojne, potichu, odpočívajúc a pôsobia dojmom, že im nič nechýba.

Videla som na jednom z nich párik krkavcov, veľkých a čiernych, ale viem, že to nič neznamená, viem, že všetko zlé o krkavcoch sú iba povery a preto sa nad nimi hlbšie nezamýšľam. Nad čiernymi krkavcami na bielom snehu, na nahých zakrytých konároch na začiatku decembra. Boli aj tak ďaleko, bytostne sa ma nedotýkali, nemali sme nič spoločné. Len si ich pamätám, nič viac.

November prešiel tak rýchlo, že včera, keď som sa nad tým pozastavila, zdalo sa mi, akoby ani nebol. Akoby október vhupol iba do decembra, rovnými nohami preskočil jeden mesiac a tváril sa, že je vlastne všetko v poriadku, že sa nič nedeje a že to tak má byť, aj keď sa to bije s tým, čo je roky všetkým vlastné.

Minulú sobotu sme odovzdali prvý mikulášsky darček. A potom sme boli na rakúsky koláč a vozili sa stojac na nákupnom vozíku. A večer sme sa predierali vianočnými trhmi, videli najväčší stromček a najväčšiu detskú radosť a prekvapenie a presne to, že deti nemusia výskať od radosti. Že sa vedia tešiť potichu a že je to vidieť na ich očiach.

Tento víkend bude ideálny. Lebo sneh sa nestihne rozpustiť, deti sa z neho budú tešiť a dospelým bude chrapčať pod nohami. V nedeľu večer budú malí chodiť okolo čižiem a čakať, či sa v nich niečo neobjaví a veľkí budú čakať, kedy sa od nich konečne vzdialia. A všetko bude také, ako má byť.

Symbióza. Tichá, podvedomá.

Celá, úplná a bezprostredná. Bez toho, aby sme si to uvedomili.

Ale budeme ju vnímať. Aj tak.

Dana Sudorová