Prázdniny

Prechádzame sa po brehu a pozeráme do vody, priezračnej, čistej a slanej, z diaľky sa v nej strieda tyrkysová s tmavou zelenou, slnko v nej vyrába zlato pre oči. Oslepuje, leskne sa a neodhalí pevninu na druhej strane, vidíme iba nejasné obrysy a tipujeme, čo to je. Ľudia ležia na pláži a vystavujú svoje telá, z vody trčia iba hlavy, ktoré sa chcú nadýchnuť a plávať, nechať sa unášať. Vlny sú mierne, voda sa neobíja o skaly, netvorí bielu penu, iba ich obmýva a vynáša na breh riasy.

Fotíš ma pri vode, vravíme si, že zajtra budeme plávať. Nemyslíme na prácu, dnes ešte nie, času je dosť a veľa vecí je tu nových, len ich objavujeme a obdivujeme. Prvých pár dní niekde inde ako doma je stále takých, zoznamovacích a neunáhlených, aby čas nešiel rýchlo, aby spomalil.

Biely kameň poliaty vodou je šmykľavý, chodíme po ňom v žabkách a naboso, je vyhriaty, aj keď biela odráža teplo. Tu je to inak, tu je horúco, tu idú zákony aj proti bielej a opaľovacím krémom na zhnednutie, slnko je prudké a spaľuje dočervena. Vietor spoznávame iba v listoch paliem a plachtách plavidiel a surfistov, nevnímame ho, iba keď sa veľmi sústredíme. Medzi múrmi domov nefúka, len svieti na hlavy v uličkách a odráža sa od kamenných dlaždíc.

Ľudia fandia futbalu pri ovocných pohároch, grilovaných rybách na veľkých táckach, zmrzline a silnej káve, fajčia cigarky s arómou cherry a sledujú televízne obrazovky, a podľa mužstiev je ľahké predpokladať, akým jazykom hovoria. Čašníci sú v bielych košeliach a dlhých nohaviciach a nepotia sa, obsluhujú nás a usmievajú sa, a pri odchode sa nám zdravia díky, nashle. Myslia si, že sme Česi, naša reč je pre nich taká.

Na námestí pijeme farebnú ovocnú šťavu vyliatu na ľadovú drť, ktorá sa rozpúšťa a rosí pohár, až z neho kvapká, so slamkou a miešacou paličkou rovnakej farby, aby ladila. Na pódiu tancujú Macedónci v čiernych krojoch ich národný folklór, dievčatá majú umelé vrkoče, tancujú v kruhu a držia sa za ruky, hýbu sa inak ako naše a chlapci nekrepčia. V bare obďaleč hrá živá hudba nielen tradičné piesne prebraté od domácich spevákov. Posielame domov pohľadnice lacnejšie ako známky, plné ostrovov a domov a mora, fotené z lietadla, z nadhľadu. A nad hlavami škriekajú poletujúce čajky.

Slnko zapadá nad hladinou a už neoslepuje a nepáli, už len ukazuje, že fotografie a veľké obrazy a romantické filmy nevytvárajú ilúziu. Že vie byť skutočne také ako tam, stačí ho len objaviť v správny čas a sledovať tak dlho, ako sa len dá. Pod našou terasou sa talianske dieťa temperamentne dožaduje splnenia svojich túžob, my spokojne pijeme kávu z porcelánových šálok.

Prázdniny medzi nezrelými olivami a kiwi, výletnými loďami a soľou rozptýlenou všade, kam dovidíme. Neplánujeme. Žijeme. Budeme tu, kým sa nám bude chcieť.

Dana Sudorová

Delicious

Nakúpil si ovocie, veľa ovocia, kým som ja doma pracovala a rozmýšľala, že musím ísť na trh. Lebo tam je krásne, tam je pravé domáce, tam sa z neho teším. Predbehol si ma a šiel si na trh sám, priniesol si všetko a ešte viac, koláče a lúčne kvety, ležali na sedadle. A ty si vyzeral ako chlapec zo starej pohľadnice, keď som ich objavila. Z takej, aké boli kedysi v móde, motívy starých fotiek v sépiových farbách; plné romantiky a čistoty v krátkych nohaviciach na traky a šnúrovacích topánkach v robotníckom štýle vysokých trošku nad členky.

Minulý týždeň sme strávili na dedine, bolo teplo, horúco a po dlhých dažďoch ani stopy. Iba potok medzi stromami, ktorý tam po iné roky nebýva. Voda stekajúca z hory zhutnená do jednej masy pretekajúcej pomedzi kmene stromov. Hneď za plotom, ale bezpečne ďaleko od nás, od veľkého domu.

Severná izba, v ktorej sme spali, bola horúca, ako všetky ostatné. Otvorené okná a vzduch sa nehýbal, iba mača sa tešilo a žilo, lebo mohlo chytať mušky a motýle, nalietavali do izby a netušili, kto tu striehne. Bolo ako v raji, skákalo ako malé pruhované jojo, pudovo a lačno sa hádzala po všetkom, čo ju vyrušilo v celodennej sieste.

Páči sa mi to všetko. Všetky tie zážitky, pocity a prekvapenia, a aj to teplo v aute, keď cestujeme tam a späť. Predtým bola veľká kopa celých dní strávená v meste plnom prachu, sucha a potu v autobusoch, a niekde v kútiku duše nádej, že už len toľkokrát sa vyspím a ideme oddychovať. Teraz je to iné.

Také svieže, delikátne, energické a menivé, ako sa nám zachce. Takto sa dá fungovať.

Krájam ovocie, to veľa ovocia, ktorým si mi včera čítal myšlienky. Mača pije mlieko, svoju rannú trošku, ovoniava kvety vo vázach, a pobehuje po byte prebudené ranným slnkom. Šmýka sa po stole, zhadzuje z neho obrus a ja sa teším, že niekto pred nami vymyslel tú starú pieseň.

A že si ju môžem pospevovať, kedy sa mi zachce.

Dana Sudorová

Strasti anonymného admina (diel jedenásty)

Drahý Theo, bratku,

nesmierne ma ťaží na srdci, že som Ti tak dávno nenapísal. Dôvodom je, že sa nachádzam v neprestajnom ošiali. V mojom živote sa možno objavila nová dáma.

Jej meno Ti zatiaľ neprezradím, v tomto som poverčivý, ale začína sa na V, tak všade po múroch čmáram V + V, ja blázon. Stále si predstavujem, ako sa z toho stane dvojité W.

Zatiaľ som jej len skusmo poslal anonymnú prosbu, nech si vždy vyhodí z titulku „Nový článok“, lebo veľmi zle znášam, keď sa jej neprajníci posmievajú. Na fotke sedí v kožených galotách pri veľkej dracéne, ale oveľa viac ma dojíma, že sa neurazila, keď sme ju vyhodili z výberu. To, že si to ani nevšimla, svedčí o výnimočných mentálnych kvalitách a spolu s jej ryšavou hrivou na mňa pôsobí ako kofeín. Píše mimoriadne katastrofálne politické články, takže česť mi nedovolí klikať jej na karmu, ale zistil som, že keď to rozložím na jednotlivé písmenká, dá sa to čítať a dokonca to získava akési rozkošnícke rozmery. Chvejem sa ako v horúčke...

Vincent


Nataša Holinová

Ostatné diely Strastí anonymného admina

V meste

Slnko v kuchyni vydrží iba chvíľu, tento týždeň má zas intenzívne pršať. Sme v meste, nie na vidieku, ale viem si predstaviť, že sa nedalo kosiť a vo vysokej tráve bude stáť voda, z ktorej budú vykúkať steblá, zelené, jemné a mokré. Chlapi budú nosiť vysoké gumáky a budú krútiť hlavami, že už by mohlo prestať. Mraky idú od Čiech, ešte nezačalo pršať, ale vietor je silný, ohýba stromy, a aj v závetrí lomcuje čerstvo rozkvitnutými muškátmi.

Mača sa pýta na balkón, obieha parapetu a preskakuje kábliky na stole, myká chvostom a labkami capká jediné okno, ktoré som stihla umyť, ktoré bolo chvíľu čisté, a ktoré dážď môže opäť zafŕkať. Nakoniec zaspí v košíku na ovocie, zabalené do pruhovaného klbka, labkou si zakrýva oči a tvár a vyzerá tak malo, tak detsky a zraniteľne, keď je tak ticho a ja sledujem, či pravidelne dýcha.


Chcela som veľké upratovanie, chcela som za chvíľu všetko urobiť, ako tradičná žena v domácnosti, tak nejak sa tie ženy volajú, tak si hovoria a ja sa snažím dobehnúť to, čo oni stíhajú ľahko, ale viac ma baví čítať, návrat ku knihám, a tak domáce úlohy aj knihy zoraďujem do pozoru a postupne v mysli škrtám to, čo už je prečítané a upratané, čo som stihla. Zo všetkého tak polovicu, nič nie úplne, ale stále si vravím, že na všetko je čas.

Chcela som kúpiť detský bazén, taký, kde bude voda aspoň po pás a bude miesto pre kúpacie kolesá alebo aspoň nafukovacie rukávy, ale leto ešte stojí pred prahom a slnko ešte chvíľu nebude.

Na balkóne sledujem zatiahnuté nebo. Mraky visia nízko, vietor ich nerozfúka, nedokáže to, sú celistvé a silné, kompaktná vrstva dažďa vo vzduchu nad nami, už ho len spustiť. Za stromami krúži malý kŕdeľ holubov a sú rovnako sivé ako nebo, ihrisko medzi bytovkami a ako chodníky. Možno aj rovnako stmavnú, keď ich pokropia kvapky, ktoré už len čakáme.

A v pozadí znejú potichu, pomaly slová, pred ktorými zatváram oči.

Dana Sudorová