Revolution

Na stromoch sú len pozostatky lístia, chodníky sú trochu mokré a nebo ťažké, dnes slnko nevyjde, dnes bude níž. Varím mačaťu raňajky a sebe kávu, nepracujeme, je sviatok.

Ľudia slávia revolúciu. Tú divnú, lebo bola nežná. Tú, čo sa udiala pred mojimi očami a tú, z ktorej si aj ja čosi pamätám. Lebo som bola decko, lebo som vtedy žila.

Pamätám si, že snežilo, keď to k nám dorazilo (veci zo západu smerom na východ prichádzali stále nejako neskôr). Veľké biele chumáče tancovali divadlo pod pouličnými lampami, cesty pomaly beleli, na uliciach bola tma a ticho a ja som chcela byť vonku. Mala som dvanásť, na rukách palčiaky, na hlave baranicu a stála som na chodníku úplne sama, lebo nikto nechcel ísť von. Veľký problém malého dievčatka, nechala som na seba padať snehové vločky, občas som ich pár chytila do dlane a sledovala, ako sa na rukavici rozpúšťajú. A každú chvíľu som pozrela nad seba, na kamarátkino okno, či nezhasne a ona nevybehne von. Vždy sa svietilo.

Chcela som ísť domov. Po niekoľkých minútach, desiatkach minút. Nebola mi zima, ale všetko bolo mokré, navlhnuté a čakanie márne. Pohla som sa pomaly, sneh čerstvo napadnutý na chodník som odkopávala nohami do strán ako sa mi chcelo. Otepľovačky na nohách šuchotali, bol to dlho jediný zvuk na okolí, všetko akoby spalo. Keď som začula ďalší, otočila som sa.

Nikde som nikoho nevidela, iba počula, a tak som sa otáčala na všetky svetové strany. Vždy po pár krokoch, keď som mala pocit, že zvuky silnejú. Boli to zvuky davu. Keď som ho zbadala, v tme a stále ďaleko, zdrevenela som, stála som niekoľko minút na jednom mieste, zľaknutá. Dav sa rútil na mňa, bol stále bližšie a ja som sa po chvíli dala na útek. Ledva som dýchala, zabudla na snehové vločky, a náš dom, vzdialený „cez ulicu“, bol zrazu nekonečne ďaleko.

Dobehla som domov zadýchaná, zľaknutá, a jediné, čoho som bola schopná, bolo zhodenie kabáta a dlhé, veľmi dlhé vydýchavanie sa. Otec pozeral telku, zvuky z nej sa zlievali so zvukmi z našej ulice a ja som po chvíli dav sledovala z okna detskej izby. Tiahol sa po hlavnej ceste ako had a rástol. Zrazu bola ulica plná, zrazu to naše malé mesto žilo. V tme, snehu, pod lampami.

Dialo sa to, čo som si matne pamätala z dejepisu v súvislosti s inými dátumami, len som si to nevedela predstaviť. A potom, onedlho, sme súdruhov a súdružky mali volať pánmi a paniami, lebo to, čo nám bolo dlho vtĺkané do hláv sa odrazu snažil niekto vytĺcť, lebo vraj nikdy nebol súdruh. Aj keď predtým boli na to hrdí.

Bola som decko. Nerozumela som mnohým veciam a ešte pár rokov trvalo, kým som sama začala chápať, čo to znamená prezliekanie kabáta, mať čisté ruky a iné frázy. Z revolúcie si pamätám len toto. Pohľad na tie dni sa nikdy nezmení, lebo som nebola veľká. Musela som dorásť na to, aby som pochopila, o čo vlastne šlo, za čo boli ľudia v uliciach.

Teraz, ako dospelá, sa ešte na mnohé veci pýtam, a ty mi odpovedáš. Ochotne, trpezlivo, spájaš mi súvislosti, ako keď sa skladá mozaika. Strašne rada to počúvam a strašne rada to pozerám. A stále dokážem mať z toho husiu kožu. Už inú, ako keď som utekala pred davom, už sa ho nebojím. Viem, že keby som zbadala ten dav teraz, som v ňom.

Nepracujeme, máme sviatok. Možno sa pôjdeme prejsť a možno z domu budeme sledovať, čo sa deje vonku dnes a spomínať, čo sa dialo vtedy. Možno bude snežiť, možno pršať, možno zo stromov len opadne posledné lístie a ty mi opäť pripomenieš, že to nebolo márne. Že máme slobodu a môžeme ju žiť, nielen o nej snívať.

Lebo pred dvadsiatimi rokmi sa začala rodiť. Pomaly, ale isto. Tam niekde, v dave, v snehu, pod lampami.

Dana Sudorová

O hudbe

Strávil som štúdiom hudby 17 rokov. Dnes sa jej nevenujem, teda nie profesionálne. Boli to stratené roky, stratený čas? Mohol som predsa študovať niečo, čo by ma dnes dobre, možno lepšie ako teraz, živilo, a nemusel by som sa v mojom veku zapisovať na vysokú školu a mučiť mozgové závity učením.

V skutočnosti som ale za tie roky strávené s husľami a neskôr violou pod bradou vďačný. Tie roky neboli stratené. Od prvých krokov, ktoré pri sláčikových nástrojoch nebývajú ľahké (a pre susedov bývajú často zdrojom pekného hlavybôľu), cez postupné ovládnutie základnej techniky až po istú mieru schopnosti hrať veci tak, ako by ich človek chcel sám počuť, prebiehalo niečo, čo som si ani neuvedomoval.

Základom pri akomkoľvek štúdiu hudby je, samozrejme, sluch. Ale nielen jeho fyziologická kvalita. Rovnako dôležité je cvičenie schopnosti počúvať sa, korigovať to, čo nie je správne a dokázať triezvo zhodnotiť, nakoľko sa predstava a realita odlišujú. Táto schopnosť sa nezískava ľahko, trvá roky, kým si ju človek osvojí. Ale keď ju človek získa a vlastnou hlúposťou a zadubenosťou nestratí, dokáže ju používať nielen pri hraní na hudobný nástroj. Dokáže ju používať v živote ako takom. Vedie k tomu, čo bežne nazývame empatiou, schopnosťou vcítiť sa do druhého, pochopiť jeho pocity a namiesto odsúdenia mu poskytnúť pomoc a podporu. Hudba a jej štúdium je jednou z ciest jej rozvíjania. Určite nie jedinou, ale jednou z najkratších a najpríjemnejších.

Často sa dnes hovorí, že ľudia sa navzájom nevnímajú. Často vidíme a počujeme, ako ľudia počúvajú len samých seba, ako prakticky vôbec nereagujú na to, čo hovorí okolie. Práve tu je vidieť, že sa nenaučili počúvať a vnímať, že nezvládli to, čo je - nielen pre hudobníka - veľmi dôležité.

Hrať hudbu by nemalo byť o technike. Samozrejme, keď sa človek učí hrať na nejakom nástroji, technika je prvé, čo musí zvládnuť. Ale technika by mala byť prostriedok, nie cieľ. Prostriedok k vyjadreniu toho, čo človek cíti, ako to cíti a ako rád by to odovzdal tým, čo ho počúvajú. Preto nás nechytí za srdce technicky dokonalá, ale „sterilná“ interpretácia nejakého diela, preto nás oveľa viac „dostane“ jednoduchá pesnička, zaspievaná možno s chybami, ale s citom.

Ak sa človek naučí hľadať hlavne túto kvalitu v hudbe, získa nový rozmer, nový spôsob vnímania. Mnohí poslucháči hudby ho majú, verím tomu, že citliví a vnímaví hudobníci ho majú všetci. Je to úžasný dar, aj keď niekedy danajský. Človek je s ním schopný prežívať život bohatšie, živšie a plnšie, dokáže si vychutnať krásne okamihy, pohľady, zážitky, emócie. V plnej šírke, výške, hĺbke. Emocionálna hojdačka je niečím veľmi prirodzeným a častým práve u tých, ktorí majú schopnosť takto cítiť. Prináša krásne lety vo výškach nadšenia, aj strmhlavé pády do hlbín depresie. No keď ich človek zvládne a pochopí a precíti, vie, že žije, naplno. A je za ne vďačný.

Za mnohé vďačím hudbe. Za schopnosť počúvať, za schopnosť precítiť veci naplno, za rozmer mojej osobnosti, ktorý by som bez nej nemal. Za krásne zážitky z koncertov, z tvorby hudby na miestach, kam by som sa bez nej nedostal, za priateľstvá, ktoré by bez nej neboli.

Je mojou trvalou súčasťou a napriek tomu, že sa ňou neživím. Žijem s ňou, je mojím životom. Sprevádza ma a bude sprevádzať až do smrti. Za to som jej a tým, ktorí ma k nej priviedli, nekonečne vďačný.

Juraj Petrovič

Zvuky

Vstávam nečakane skoro, z perín ma vyháňa mača, pýta sa z izby von naliehavo, žiadostivejšie ako tón budíka cez týždeň. Chce len vbehnúť do kuchyne a zaspať na okne schúlené do klbka, pruhovaného, lesklého a hodvábneho, z ktorého trčí len ňufáčik. Ešte je priveľmi zavčasu, ale na tieto jej zvuky sa vždy zobudím.

Sedím v kuchyni a pozerám do tmy, hustej a ešte tak intenzívnej, ale viem, že už nezaspím. Vduchu hádam, či dnes vyjde slnko, jesenné, také, čo neoslepí, nevyženie mraky, ale ešte stále nezubaté, také, čo ešte dokáže trošku zohriať. November už dávno je a dažďa bolo nejako priveľa. Z listov sa stáva na chodníku pijak pre vodu, sú naň prilepené, polozhnité a stále farebné, nechcú len všedne zožltnúť. Typicky jesenné divadlo. Statické, mokré a také, čo sa nechce stratiť, také, čo hovorí, že sa mu nevyhneme. A také, čo sa tvári nekonečne, až kým nezačne mrznúť.

Na čerstvom vzduchu začína pohyb. V korunách stromov sa budí všetko živé, stojac na balkóne to počujem. Vrany krákaním komunikujú, sú veľké a spomínam si, že keď som žila v Petržalke, bolo ich veľa, veľmi veľa. Sedávali v kŕdľoch na drôtoch ako ohavne veľké lastovičky a krákali tak hlasno, až prekrikovali ranný ruch a naháňali strach. Tu ich je iba zopár, sú tichšie a prijímam ich prirodzenejšie, ale možno je to iba tým, že vtáčích ranných zvukov je tu viac. Ozývajú sa zo všetkých strán, nevidím ich, koruny stromov sú ešte stále plné lístia, ktoré nestihlo opadať. Ešte stále sa v nich dá ukryť a cítiť sa bezpečne.

Nasávam tie zvuky. Ako na koncerte, na predstavení, ktoré je nepovinné, na ktorom iba môžem byť a ktoré nevidím. Pretože je ešte len šero. Pretože jesenné slnko sa opäť raz schovalo za mraky a nezafarbí oblohu na červeno, a pretože sú vtáci schovaní v lístí. Len tie ranné tóny im dávajú identitu. Akoby boli to jediné, čím dajú najavo, že sú tu, a sú s nami zžití. Romantická ranná vtáčia seansa.

V diaľke je počuť vlak, prvý ranný. Koncert v korunách stromov pomaly splýva s okolím, ozýva sa tiché krútenie kolies po koľajniciach a pridávajú sa iné melódie, mestské. Odrazu žiadny zvuk nie je určitý, mnohé sa vlievajú jeden do druhého, a ja odchádzam z balkóna dovnútra, do ticha. Uvarím čaj, voňavý, s medom a dozvukmi mäty na jazyku. Nachystám raňajky pre každého z nás troch a nazriem do izby, či ťa už neprinútim vstať, ako mňa mača pred pár hodinami.

Lebo ráno už začalo. Tak naozaj.

Dana Sudorová

Nedeľa

Zobúdzam sa, keď ty ešte spíš, ešte je šero, pol siedmej. Vonku je hmla, z oblohy akoby každú chvíľku malo začať snežiť. Topí sa v nej postupne všetko, vidím prvé stromy a mokrý betón ihriska, ďalej nie, ďalej je už len ticho. Cez deň sa hmla pominie, roztopí sa v tom všetkom, čo sa topí v nej.

Vchádzam do kuchyne a za sebou počujem labky. Ranné, ešte ospalé, ale predsa cupitajú za mnou. Plávajúca podlaha je jedna z mála vecí, ktorá prezradí krok mačky. Udiera do nej vankúšikmi, jemne, elegantne, pravidelne, hoci občas ešte stále váhavo. Mačky vraj nemajú rady, keď ich je počuť. Chcú byť nenápadné, pretože chcú byť všade a ticho im dáva slobodu.

Keď som bola malá, bála som sa. Bála som sa psov, lebo mohli pohrýzť, a bála som sa mačiek, lebo mohli poškrabať. Nikdy to nespravili, ani jeden, nikdy som nevidela rozzúrené zviera, nikdy ma žiadny dospelý nestrašil, vždy mi veľkí vraveli neboj sa. A aj tak to vo mne bolo. Ten strach. Len som stála a čakala, nech je to zvieratko odo mňa preč, zadržiavala som dych, aby nebolo vidieť žiaden pohyb. Teraz dokážem psa škrabkať a hrať sa s ním, naše večné mača nosím v náručí ako bábo, hryzie mi vlasy, pazúriky zatína do ramien a spáva mi na stehnách, a nič sa nedeje, nechvejem sa a nemáta ma. Asi som už naozaj veľká, lebo teraz ja hovorím deťom nebojte sa a uisťujem ich, že Strelka v dome od susedov sa chce iba hrať, že je to rovnaké dieťa ako oni. Naozaj sa veľa vecí mení, keď rastieme.


Píše nám kamarát zo Škótska, vraj po celom meste behajú masky a želá nám Happy Halloween. Až teraz si spomeniem, že toto je dušičková nedeľa. Všetci chodia páliť sviečky, nosia smútočné kytice a spomínajú na tých, čo boli a už nie sú, fyzicky. Spomínam si, že ako deti sme z nášho balkóna sledovali, ako na dušičky cintorín svieti. Bolo naň krásne vidieť, svetielka kahancov blikali, predbiehali sa v intenzite, až nakoniec aj tak všetky zhasli. Ale boli sme užasnuté, aj so sestrou, z toho ohnivého divadla. Zababúšené vo vetrovkách sme stáli na balkóne, za nami mama alebo otec, a fantazírovali sme, snívali s otvorenými očami.

Teraz už nesnívam, nepôjdeme na hroby, všetky tie, čo poznáme, sú inde ako tu. Tu nie sme celkom doma, vieme to. Aj keď je tu teplo, príjemne a láskavo. Ale hroby vždy pripomenú, odkiaľ sme. Kde máme korene. Každý z nás inde, obaja trochu ďaleko. Spoločne tu zapálime kahanček na balkóne a budeme myslieť. Pozerať sa mlčky do plamienka, do toho jediného, ktorý spraví na balkóne svetlo. A pošleme ho tým, ktorým chceme. Všetkým.

Dana Sudorová