Twelve

Prelom jesene a zimy, termínovo, ešte stále, zatiaľ. Sychravo a slnečno, to druhé menej, ale predsa občas. A celkom často hmla. Hustá ako mlieko, cez ktoré nevidieť nič naokolo. Len ticho visiaca ako opona bez rozžiarených svetiel, nepriehľadná, biela a mútna, neprajná.

Lístie už nie je žiarivé a farebné, neleskne sa a nežiari. Zhnedlo, stmavlo, prikrylo zem, na ktorej stoja stromy. Nehybne, naho, mlčky. Ako figuríny načas zabudnuté, nehybne stoja s obnaženými ramenami a dlaňami načahujúcimi sa k nebu. Ako prosebníci, plní (bez)nádeje.

Preskakovať mláky, upierať oči na chodník a kráčať so sklonenou hlavou, to sa teraz dá. Hodí sa to k často tmavej oblohe. K rukám vo vreckách a nevystretým chrbtom. Hodí sa to k vlhkému vzduchu, predierajúcemu sa oblečením zapnutým až ku krku. K šálom a čiapkam, myšlienkam na teplý byt a bylinkový čaj v šálke s nadpisom Coffee.

Cez víkend som stála na snehu. Mimo mesta, po zotmení, pod svetlom lámp. V horskom tichu medzi strmým svahom a drevenicami. A v duchu som piekla vianočné pečivo a cítila vo vzduchu klinčeky plávajúce v horúcom víne.

Na chvíľu snívať, kŕmiť sýkorky a na stromček zavesiť srdce z juty. A vlastne už potom nič nerobiť. Potichu, v deke, vzájomne. S pradúcim mačaťom a korenistými koláčikmi.

Len tak obyčajne.

Byť

Dana Sudorová

Strasti anonymného admina (diel štrnásty)

Drahý Theo,

zamilovaný admin je skutočne dietko Božie. Keď len pomyslím, že osobne dokážem primäť ministra vlády tejto nešťastnej krajiny, aby si konečne pridal inú fotku ako záber z 200 metrov na jeho postavičku na detskom bicyklíku, cítim sa zrazu smelý, šikovný a schopný všetkého. Je teda možné, že Gabrielle požiadam o rendez-vous už na budúci rok.

Zoznámili sme sa mimo výberu ako obvykle. Vzbĺkol som voči nej hlbokým a úprimným citom, ale to ešte nie je všetko. Mám s ňou neuveriteľne perverzné predstavy, ale nie, nie, mon frère, nemôžem jej tie príšerné chyby opravovať. Jednak by na to nestačili dva ľudské životy, ale najmä: tieto drobné dotyky diabla ju robia takou jedinečnou.

Čo hovoríš na to, ako dopadol starý Galeux? Tohto ministra som mal skutočne rád. Politikov, čo sa neobracajú rovno na majiteľov Appétit Pressu, ale slušne na anonymných adminov, možno spočítať na ušoch depresívneho impresionistu. Ešte aj keď porušil kódex, urobil to veľmi šarmantne – česť mu nedovolila dopustiť sa klasickej manipulácie s časom, ktorú preto uchopil z opačného konca a na titulke sa znevýhodnil. Slušní ľudia vždy doplatia na to, že si poriadne neprečítali stranícky manuál pre blogerov.

Neviem to pochopiť, bratku, tú neslušnosť v nás. Prečo vôbec niekoho zaujíma, o čom si telefonuje redaktorka denníka vrai.fr s bývalým ministrom pre kolónie? Prečo v nás táto zvedavosť neprebúdza radšej hlad a smäd po Božom slove? Táto nešťastná dvojica nebude prvá, čo trpí pre zakázanú lásku. Mám chuť natrieť si farbou hlavu. Olovenou belobou.

Ďakujem Ti za peniaze, bez Tvojej nehynúcej podpory si nedokážem vládnu krízu ani predstaviť. Bozkávam obidvoch rodičov

S láskou,
Vincent



Nataša Holinová

Strasti anonymného admina (diel trinásty)

Drahý Theo, bratku,

keď sa takto pred rokom začali farbiť listy, bol by som prisahal na Písmo Sväté, že naša adminská generácia sa už nedožije ďalších volieb v službe. Dnes by sa tento problém dal vyriešiť iba dokonanou samovraždou, ale na to – ako obvykle – nemám prostriedky. Keď som pred rokom a pol utekal z horiaceho Paríža, lebo nemenovaná politická frakcia dobyla titulku selection.sommes.fr, nikto netušil, ako biedne sa skončí to, čo niektorí socialisti posmešne nazývali conglomérat. Mali sme tušiť, čo príde, už keď títo potrimiskári pred troma rokmi spamovali celé Francúzsko svojimi newslettermi. Ľudia sa im smiali, že sú blogeri a internetová strana. No prečo je u nás „bloger“ horšia nadávka ako „impresionista“? Len preto, že blog má už aj najväčší opilec z Bourbonského paláca?

Trasiem sa vo večitej úzkosti, Theo. Zas budeme freneticky vyhadzovať z titulky všetky možné manipulácie, opäť budeme vzdorovať útokom falošných identít z adresy Rue Semi-Jour.

No snažne Ťa prosím: už sa nikdy nepýtaj, či si najviac naklikávajú ľudia z Ebalité, liberté et solidarité. Smutnou pravdou a dôkazom, že milostivý Boh v siedmy deň naozaj zaháľal, je skutočnosť, že to robia hádam všetci, čo kedy objavili tieto lákavé možnosti.

Nemaľujem. Nevládzem. Je to ťažšie, ako som si kedykoľvek vedel predstaviť.

Objímam Ťa,
Vincent

Nataša Holinová

Predjeseň

Vždy je to tak, každý rok o takomto čase – vravím si, keď vidím ružové zore. Ráno je sviežejšie ako včera a obed stále horúci.

Zem je suchá, plná vrások, ako stará žena. Minulý týždeň sa prehnali búrkové mraky, z ktorých nepršalo, iba jednoducho boli. Váľali sa po oblohe lenivo, kým ich vietor neodfúkol ako zopár vysmädnutých listov, ktoré sa nestihli zafarbiť predtým, ako spadli. Boli na zemi zelené, ako malé plané hrušky, a keď úplne uschli, vietor sa s nimi hral. A hrušky na zemi prezreli a ostali po nich fľaky a prenikavá vôňa (lebo nestihli chutiť).

Úroda prišla skoro, a čo nedozrelo doteraz, dozrieva už ťažko. Potom, keď prídu dažde, všetko zožltne, zhnedne, opadne alebo zhnije ešte visiac na stromoch. Je to tak stále, vždy sú nejaké obete (lebo taký je život).

M. kosí poslednú ďatelinu, stále vládze, aj keď je už starý. Vyzerá dobovo, ako na fotkách sépiovej farby, vytrhnutých z albumu starých či prastarých rodičov. Kosí pomaly, v jednom tempe, ani o kúsok pomalšie alebo rýchlejšie. O pár dní, keď uschne (ak nezaprší), príde s vozíkom a hrabľami. A bude hrabať a nakladať. Pomaly, v jednom tempe (lebo čo sa za mladi naučíš...).

Sedím na podstienku a čítam knihu. Vety poskladané z písmen, čierne na bielom, pohľadom na horu sa dá prežívať to, o čom sa v nej píše. Čierna káva v bielej šálke, chlipkám z nej po dúškoch a už rozumiem otcovi. Viem, prečo sem stále chodí, viem, prečo tu toľko robí (a prečo sa tu stále cíti ako doma)...

Už viem.

Lebo prežité sa nedá vziať (späť).

Dana Sudorová

Minúta po minúte: Nový gauč

streda:
Prijaté rozhodnutie, že sa vyhadzuje starý gauč, a dohodnutý Mišo K. na dovoz nového (darovaného). Mišo je známosť typu kamarátkin kamarát a vďaka mne a mojim požiadavkam na rôzne odvozy (8 korún/kilometer) si v minulosti prišiel na rôzne pekné vetešníctva.

štvrtok:
Ukazuje sa potreba vyhodiť starý gauč a asi polovicu bytu.

piatok:
22.00 Vyniesli s Keksíkom dve tašky oblečenia do Humany.
22.10 Ešte rýchlejšie a ešte neľútostnejsie ako prvú smetnú tašku pripravila druhú. Život je zmena, Keksinko!
22.20 Pripravila tretiu, ale obrovskú igelitku do Humany. Z obsahu, ktorý stojí za reč: čierna bunda, v ktorej prednom vrecku sa vozila biela Motorola, má teda tisíc rokov; fungl nové šedé rifle (z jesene, kurvafix), v ktorých úplne plávam (hurá).
22.30 Porátala ponožky, čo nemajú páru. Nechci poznať to číslo. Spárovala 3 páry, čo boli dlho od seba. Ponožkami narvala 2 šuflíky.
22.40 Do Kvetinej skrine napratala veci: zimné, malé a lesno/záhradné. Danými kategóriami označila poličky (asi mi šibe). Veľké veci sa optimisticky rozhodla neskladovať (pozri bod 22.20).
23.00 Vydaný zákaz kúpiť novú vec, pokiaľ sa nevyhodia dve staré. Absolútny zákaz kupovať: uteráky, deky, utierky, obliečky.
23.15 Našla zmluvu Dany S. na register, ktorú od nej páčim už pol roka (ale poctivo som jej riekla, že ju možno mám doma).
23.30 V spálni sa hneď inak spí.

sobota
8.05 Rozhodla sa vyhodiť tie nespárené ponožky. Mučivo sa rozhodla, žiada sa riecť.
8.30 Vyhodila čierny sveter, v ktorom hral Andrej V. postavu Smrti v našom predstavení na stužkovej.
9.10 Vytiahla nespárené ponožky zo smetnej tašky – dobre sa nimi utiera prach.
10.00 Telefonické priznanie matke, kde je ňou uštrikovaný čierny sveter, v ktorom hral Andrej V. postavu Smrti. Veľa materského smiechu.
10.10 Vydaný zákaz kupovať kahančeky. Dôvod: nález plného šuflíka rôznofarebných kahančekov. Pche!
10.30 Vyskúšaná a kriticky ohodnotená každá handra, čo sa nachádza v byte. Vynájdená nová diagnóza, pracovne nazvaná „obrátená anorexia“. To je, keď sa človek s nadváhou postaví pred zrkadlo a zdá sa mu, že je v norme.
okolo 12.00 Vynesený starý gauč. Podrobnosti po psychoterapii. Nechtíkovou masťou potretá ruka, do ktorej som sa šľahla pri vynášaní.
12.00 – 18.00 Absolútne pucovanie domácnosti.
18.10 V okolí domu detekovaný homles oblečený v mojich veciach.
18.30 Telefonát Miša K., že požičal niekomu auto a vráti ho neskôr. Ubezpečovanie Miša K., že akcia Z je naplno rozbehnutá a znesie meškanie, ale nech sa koná.
20.30 Telefonát Mišovi K. s úmyslom zistiť, aká je situácia. Nedvíha.
20.45 Telefonát Mišovi K. s úmyslom zistiť, aká je situácia. Má vypnutý telefón.
20.45 – 21.00 Zúrenie.
21.00 Domácnosť bez akéhokoľvek gauča (hodnotené záporne). Naliate vynikajúce rosé Frankovka, neskorý zber 2009.
21.10 Domácnosť bez akéhokoľvek gauča (hodnotené kladne). Je tu kopa miesta.
22.40 Keksík odchádza do svojej izby.
22:45 Tanec vo vyprázdnenej obývačke na Amy Wineheouse: Back to Black. Video visí aj na SME, lebo A. W. je po smrti. Kvôli jej spevu som si myslela, že má najmenej toľko rokov ako ja. We only say goodbye with words, I died a hundred times.
00.00 Východ mesiaca. Odhadzovanie Reflexov, kníh, storočných scenárov a diplomoviek z lôžka. Tomu hovoríš uprataná spálňa?

Nataša Holinová

Aj ja chcem dať päť hviezdičiek The Cure

Yxo prednedávnom napísal krátky, a veľmi príjemný text do .týždňa. Svojich päť hviezdičiek (pozor, Piano) pridelil albumu Head on the Door od The Cure. Potešil ma - trošku, nebudem sa klamať. Srdce mi zaplesalo, myseľ zablúdila do spomienok. Nie zlá voľba, všetko naporádku... iba tá moja duša nie. Len si hentam v pozadí mrmľala svoje a - mala podnet!

Album z roku 1985 je fajn. Aj podľa mňa je to veľmi vydarené dielo a jedna z pamätných vecí tej doby. Dobre, OK - ortodoxní kjuristi a oldskúloví gotici milujúci hlboké temné vody a pavučiny všade okolo seba pokojne môžu hundrať (aj ja som taká bola). Opakovať ako mantru, že je to ten najodpornejší pop, aký kedy chlapci na čele s Robertom Smithom urobili, je úplne legitímne.

Ja však Yxovi rozumiem. Veď chyťme sa za srdce: kto z nás nežiari radosťou, keď tojejednoktorá hudobná stanica zahrá Close to me? A kto by s nimi nespieval do rytmu In Between Days, neusmieval sa a nemal krajší deň, keď Roberta na kolenách kopne, prepánajána, červená ponožka? Hej, hej, presne tak - jednoduché až bizarné, ale veselé, melodické a skočné. Neubližovalo a aj teraz teší (pokojne poviem, že aj imidžových zatemnencov na život a na smrť). Bol to pop a Cure ho robili originálne, absolútne sebe vlastne a nezabudnuteľne.

Ale nie o tom som chcela.

Chcela som o tomto: asi pred rokom som cestovala do práce mestským autobusom. Atmosféra ako vyšitá: sneh navôkol (a bratislavská zápcha), miesto pri zarosenom okne, správne vydýchaný vzduch a mokré topánky, hlava ešte bez myšlienok na niečo konkrétne, tak napoly vo sne...

... a vtedy sa to na mňa vyvalilo; nevinne, étericky a absolútne:

HOW DID WE GET THIS FAR APART

WE USED TO BE SO CLOSE TOGETHER...

V tej chvíli som mala chuť kričať. Jednoducho to pustiť von. Že toto sú Cure, že toto je to, čo sa pamätá, že toto je to, čo je pre nich absolútne typické. Presne tie zvuky a ten text a všetko okolo neho. Že Cure neboli iba gotici a popíci, že neboli iba v osemdesiatych rokoch a že neboli len Pornography, Disintegration či Kiss me kiss me kiss me.

Že Cure boli aj rok 1992 a album Wish.

Wish je muzika, s ktorou som strávila pubertu. Album, ktorý znamenal ich komerčný vrchol. Album, ktorý priniesol najväčší, najhranejší a najviac sa z neho vymykajúci hit Friday I´m in Love. Trošku šibnutý, úplne veselý, úplne najviac obohratý a najmä - dvojsečná zbraň. Na jednej strane z neho kapele kvapkajú tantiémy dodnes, na strane druhej práve vďaka nej priaznivci uprednostňujú predchádzajúcu tvorbu, či občas siahnu po albume Bloodflowers (2000 - príjemná záležitosť predávaná po troške takmer bez reklamy). A to je podľa mňa škoda.

Wish je zvláštny. Nevytŕča z radu, a predsa prináša (na tie časy a vlastne aj napotom) nový zvuk, nový pohľad kapely a nový pohľad na kapelu. Friday I´m In Love sa stala hitom aj napriek tomu, že nie je typicky popová (ale pop v podaní Cure nebol typický nikdy). Wish však najmä nie je iba Friday I´m In Love. Je hudobne rôznorodý, nie je možné ho škatuľkovať či inak postaviť „do radu" k iným albumom. Nie je výsostne depresívny, ani temne melancholický a prší v ňom menej ako obvykle. Gitary sú však miestami natoľko ostré a spev často taký naliehavý, že z toho všetkého naskakujú zimomriavky. Balady sú umiestnené za gitarové veci akoby na kľúč, až to všetko dáva pocit, že keby sa niečo vymenilo, ostalo by akési prázdne miesto.

Divné, veď hovorím.

Stalo sa mi s ním to, čo mnohým - začala som cúvať, vracať sa v čase (a v zásade "nič tým nestrácať", že áno). Objavené Just Like Heaven, Lovecats, Lullaby, kultová A Forest či éterická Charlotte Sometimes (atakďalej) sa na mňa valili postupne, trvalo to roky. Z albumu, ktorý to všetko spustil, zrazu ostala jediná vec, ktorú masírovali rádiá dovtedy, kým sa pomaly nezačala hnusiť. A, pravda, k pestovanému image kjuristu akosi neodmysliteľne patrí klapka na očiach a tvrdenie, že Disintegration je to najlepšie.

Nuž, áno, to bolo.

V tom autobuse som album počula prvý krát po veľmi dlhom čase. A znovu som si spomenula na to, čo som tvrdila, keď som ho počúvala dennodenne niekoľko krát. Wish je muzika, ktorú môžete počúvať, ostať pri nej uvoľnení a nemáte pocit nudy. Je to pritom zmes všetkých zvukov Cure, aké ich napadli (a ktoré neskôr už aj tak iba viacmenej opakovali). Je to pre mňa Cure v tej najčistejšej podobe, akú mohli ponúknuť. Piesne From The Edge Of the Deep Green Sea alebo Cut sú minimálne tak úderné a živelné ako Fascination Street, a Apart či A Letter to Elise majú (nielen na koncertoch) tak silnú atmosféru, ako svojho času Catch či The Same Deep Water As You.

Robert Smith zvykol pri každom novovydanom albume hovoriť, že je to ten najlepší album, aký urobili. V prípade Wish má podľa mňa absolútnu pravdu. Žiadny iný album (ani predtým, ani potom) mi nebol tak blízky ako práve tento. Dokonca aj po takmer 20 rokoch.

Mám teda právo nazvať ho kultovým, nie?

Dana Sudorová

autori foto: Ivana Melichová a Róbert Tenk (festival Sziget, Budapešť 2002)

Strasti anonymného admina (diel dvanásty)

Drahý Theo,

opäť sa mi zrútil celý svet.

Už pri vstávaní som mal pocit, že v helpdesku bude ležať niečo vzrušujúce, a nemýlil som sa – V. sa decentne posťažovala, že jej niekto zlý chodí otvárať články, čím sa jej snaží uškodiť, lebo zároveň neklikne na karmu. (Ináč dnes sú tieto sťažnosti v Paríži v móde.)

Zdvihla sa vo mne obrovská chuť obrániť ju hoci vlastným telom. Úroveň jej pravopisu v tejto sťažnosti mi vháňala slzy dojatia do očí, a keď som jej šiel mrknúť štatistiky, šeptom som sa prihováral monitoru. „Môj naivný miláčik, vari má tvoja celková čítanosť 100 až 120 nejaký vplyv na karmu, hlúpučká?“ A tak podobne.

Prišlo to ako blesk z jasného neba.

Theo, ona podvádzala! Klikala si sama a ešte sa jej to málilo! Takmer som sa zbláznil. Už som mal rozkliknutý „stav“ a držal myš na „mimo tit.“, keď sa mi podarilo trochu opanovať. Poslal som nejakú nič nehovoriacu odpoveď a šiel sa prejsť k cintorínu. Celý čas som sa presviedčal, že jej musel niekto strašne ublížiť, možno ju mlátili rodičia alebo ju manžel posielal na ulicu.

Našou povinnosťou je milosrdenstvo, Theo. Nesúďme, aby sme sami neboli súdení, a tak som jej len hodil články na súkromné. Ako žena ma však už nezaujíma – poznáš moju špecifickú fyziologickú reakciu na klamstvo (a dnes po takom zážitku nedokrvujem až niekoľko mesiacov). Len som bezmyšlienkovite spravil printshot pre ďalšie generácie, aby ju preboha nikdy nevrátili do výberu. Som opäť sám.

Posielam Beznádej manipulácie.

Tvoj Vincent (z najhlbšieho dna zúfalstva)

Nataša Holinová

Prečo Slovák ešte nemá Nobelovku za literatúru

Keď som včera kupovala miláčika McEwana a jeho najnovší román Solar, najprv sa mi zdalo, že ho Ikar vydal s originálnou obálkou. Anglické vydanie som posledne držala v ruke v januári v Prahe a nemajúca už 500 českých peňazí nazvyš som ho oprela späť. Pekná obálka:

Doma pozerám, a to aj do tiráže, a hin: kopirajt na kover kreatúrne štúdio dáke.

Jaj, sme my sprostí ešte. To prečo berieme len obálky, a nie celé knihy? Šak to by sme aj my vedeli z angličtiny napísať! Ja né, ale našli by sa. Aj z inej hatlaniny. A tiež by sme vedeli trošku to pohnusiť, pridať desať hviezdičiek, nech to má cveng, a vyhodiť tie slnečné oné. Korupcie.

Len či my nie sme príliš poctiví!

Nataša Holinová

Rado Ondřejíček: Homo asapiens (Slovart, 2011)

Táto recenzia vznikla na objednávkoprosbu Rada Ondřejíčka, ktorého vplyv na ňu sa však skončil v momente, keď dokonzultoval posledné redakčné úpravy (ak sa také niečo vôbec dialo).

Názov vychádzajúci z kancelárskej skratky asap som prvýkrát videla v katalógu Slovartu dávno pred prečítaním knihy a hneď som tušila, že vylovím z pamäti zopár desivých spomienok na svoju bývalú robotu. Asap! Schnella!

Našla som si raz na stole bríf s nalepeným žltým lístočkom (rovnakým, aký je na obálke): PLS, CHECK IT. ASAP! THX. Sadla som si a napísala obrovský, zdĺhavý anglický mail, ktorý obsahoval všetky zákonité aristotelovské punkty: dramatickou zápletkou bol môj nález lístočka. Vyskytla sa aj peripetia a napokon katastrofa. Vidiac „asapiens“ mi teda bolo jasné: reklama a marketing – čert ako diabol. (Rado tvrdí, že aj noviny a vedci. Neviem.)

Slovné hračky môžu tvoriť dobrý názov, hoci neverím, že sa z neho stane sociologický fenomén, čo je Radova vízia: nie pre nízky náklad, ale preto, lebo asap v knihe zabudlo disponovať tou opruznou nátlakovou naliehavosťou, ktorú má v skutočnosti. Márne ju opisuješ, keď ju neukážeš. V celom texte vrátane vysvetľovačiek sa asap vyskytuje 14 x, ale funkčne – napríklad v dialógoch – iba 6 x. Moja redaktorská rada by znela: zaplieň to tým asapom trochu viac, lebo z neho budú všetci grcať, až keď pocítia jeho tlak.

Tento román je, samozrejme, oveľa prepracovanejšou verziou vzbury proti asapu ako môj mail a odvážim sa tvrdiť, že funkčnou. Zmena žánru priniesla aj zmenu štýlu a Ondřejíček „s ľudskou tvárou“ bude pre mnohých iste sympatickejší než neľútostne ironický publicista mnohých prevtelení, ale vždy toho istého zábavného rukopisu. Stále je príjemne a rýchlo čitateľný, stále vie brilantne písať, hoci nevravím, že rovnako kvalitne počúva, vždy si však užívam citlivo naukladané pekné vety. Náhle nie je kvetnatý a strohosť výrazu vo vypätých momentoch je pre mňa príjemne čistá, keď so sebou nevláči náklad úporného žartovania (s výnimkou prirovnaní, ktoré by som ako redaktor poradila zredukovať – najprv som pri nich myslela na Chandlera, onedlho však na Mazaného Filipa). Pristúpil k svojej téme poctivo a s adekvátnou mierou pokory aj trápenia.

Rado aj ťažil, aj sa stal tak trochu obeťou postupu, na ktorý je iste zvyknutý z reklamy: vymyslí sa koncept a ten sa potom napĺňa. A tak sa stalo, že hoci dobre pozná prostredie, vyhol sa dôkladnému zberu a využívaniu detailov, ktoré by ho predstavili v celkom jedinečnom svetle. Dôsledne šiel po svojej dejovej línii, ktorú sa mu podarilo rozvinúť aj udržať, a vynechal špecifiká, ktoré neboli pre dej dôležité. Preto tam nachádzame Janin podvod (chvalabohu zaň), ale nie mnohé iné prvky, ktoré sú však podľa mňa pre prostredie príznačné. Keby nebolo motívu podvodu, nechápala by som, prečo si maľuje tento svet naružovo; takto ho vnímam ako ružovkasto namorený. To, že Rado nebude spoločníkom pre moje staré reklamkové frustrácie, nie je pre mňa novinka, ale keby sa príbeh odohrával na pozadí skutočných odporných obrazov až tragédií (vyhadzovy zo dňa na deň, nátlak šéfov v nešarmantne vulgárnych mailoch, onania nad „popiči festivalofkami“, nenaplnené ambície, nevzdelanci so širokými lakťami), bolo by lepšie vidno motiváciu, prečo ísť z toho von. Podobne ako komunizmus aj hocijaká iná tieseň vyťahuje z ľudí tie najhoršie vlastnosti (a preto mám ku korporátnej identite asi taký vrúcny vzťah ako k Socialistickému zväzu mládeže).

Zdá sa však, že jediný expozičný problém hlavného hrdinu Jakuba je v tom, že chodí domov mŕtvy od únavy. Tvrdím, že to reklamnú mašinériu, ktorá melie ľudí na fašírky, nevystihuje ani zďaleka. Za najväčší nedostatok však pokladám zobrazenie päťčlenného, ale len dvojrozmerného marketingového tímu. Tieto postavy – s výnimkou Jakuba bez osobnej histórie a s takým nedostatkom špecifických vlastností, že som oboch kolegov nezačala odlišovať ani pri druhej četbe – mohli pokojne pracovať v štátnej správe, vo VSŽ alebo hoci na I. internej klinike. Aj doktori chodia domov vyčerpaní ako zvieratá a frustrovaní z márnej práce. Aj niektorí editori doma poriadne upracú, až keď kniha odíde do tlače. Na Radových postavách nevidím nič marketingové, reklamkové, asapové. Neviem, či vôbec rozumie človeku, ktorý je s narastajúcim počtom zlatých klincov čoraz menej slobodný, hoci vidím, že rozumie tej istej úmere vo vzťahu k peniazom, lebo na tom postavil antagonizmus medzi Danom a Jakubom, ako aj základný nástroj oslobodenia sa.

V reklame sa točia také neskutočné peniaze, že sa jej účastníci cítia buď ako bohovia, alebo ako idioti. Zamestnanci majú aj pri obrovských platoch a astronomických odmenách permanentný pocit, že dostávajú málo, a kto má dosť, už dávno uveril, že močí voňavku. Smutný kreatívec naozaj dokáže zas a znova leštiť aspoň zrakom porsche a audi zaparkované pred agentúrou. Niekto na tlak reaguje preventívnou agresivitou, od ktorej sa potom dlho odnaúča a poupratuje si vlastnú vulgárnosť, iný stuhne v kŕči bez vízie, lebo útok na jeho kultúrnosť je ťažkým narušením jeho integrity, a ďalší sa schováva za monitorom, lebo vie, že zase zlyhá.

Niekto tieto veci radšej nevidí. (Či medzi nich patrí aj Rado, by som mohla posúdiť, len keby sme niekedy pracovali pod jednou strechou.) Niekto radšej nepočuje jedného dnešného ministra, ako na vianočnom večierku hučí do mikrofónu, ktorá kurva mu dala ten darček.) Iný znechutene odchádza, opäť raz zasiahnutý tým násilím, a v ušiach mu doznieva rytmický popevok „Ko-kot-pi-ča-sa-či-sa-či“ rapovej kapely z Dúbravky, prenajatej namiesto obľúbeného, ale príliš drahého Rytmusa.

Už som, prirodzene, počula, že existujú aj iné, kultivovanejšie agentúry, ale tiež sa odtiaľ vyhadzuje na hodinu. Aj tam sa rátajú klince do zblbnutia. A na marketingoch naozaj žijú tvory, ktoré úprimne nenávidia korporátnu farbu konkurencie a z mobilu si vyhodia kamarátov, čo majú nesprávneho operátora. Toto zväzáctvo mi v knihe chýba, hoci hodnotový rebríček frajerky Katky naň odkazuje.

Zároveň sú v Radovej knihe perfektne funkčné tie špecifiká, ktoré priniesol ako dôležité pre epickú líniu. Tak napríklad zmena Zázraku Vianoc na Vianoce zázrakov je dokonalým literárnym stvárnením všadeprítomného reklamného debilizmu, naháňanie kanvice zas karikatúrou administratívnej demencie, trochu ako obrázok z armády. Zavýjala som, keď bolo treba do spotu primontovať Rolničky, rolničky a so slzou v oku som si spomenula na svoju vlastnú nástenku s najidiotskejšími pripomienkami klienta, kde dlho viselo „v slove LEONARDO DA VINCI vam chyba makcen na C!!!!!!!!!!!!!!“

Rodinná línia sa mi javí ako úplné, dôkladné spracovanie neľahkého námetu. Napriek výbornému rozohratiu tohto plánu som správne tipovala, že pani Ondřejíčková st. je stále nažive, ale viedol ma k tomu predpoklad, že autor ako Rado by z takéhoto zážitku priniesol celkom exkluzívne postrehy. Určité jedinečné osobné skúsenosti sú emočne veľmi ťažko prenosné a umieranie rodiča patrí medzi ne. Podarilo sa mu „prežiť“ to naozaj autenticky.

Ešte neviem, či by Rado súhlasil s mojimi pripomienkami (a mám ešte zopár čiastkových), ale ak áno, tak je škoda, že sa redakcia veľmi dobre nakonfigurovaného románu zredukovala na 10-dňovú jazykovú úpravu. Skutočná redakcia by pre človeka, ktorý sa pod ňu ani nepodpísal, bola totiž znamenala evidovať miesta, kde to dramaturgicky pokrivkáva, prebrať ich s autorom a trebárs sa nechať presvedčiť, že to chce takto, a nie inak.

Nataša Holinová

Podnety

Mača sediace na balkóne, na kúsku dreva obliatom slnkom, vetrí, ovoniava, snaží sa zachytiť ulicu. Psíčky a paničky, obojky a tráva, všetko je nové, všetko je svieže a všetko je voňavé tak inak, tak novo, stále a stále.

Ako perina s čerstvo opratou obliečkou, na ktorej potom žije svoju siestu, spí celé hodiny v rôznych polohách, prevracia sa a mľaská a občas cerí zuby, malé, biele a ostré. Ako mláďa šelmy, večné mláďa. Sníva sa jej a ja iba stávkujem sama so sebou, o čom a či sa ten sen splní.

Ticho a ráno a kniha, viac kníh, niekedy. Písmená, slová a vety a príbehy, tak živé a živelné, tak veľa. A také, čo vytvárajú v pamäti obrazy, ktoré nevidia iní. Čítam ich lačno, hltavo čakám rozuzlenie zápletiek. Zvedavosť, obyčajná zvedavosť – nenásytná a verná, stále je tu a ostane, od detstva po dospelosť a aj potom.

Spomínam na Čechy, kapučíno s veľkou našľahanou mliečnou penou a čokoládovou kvetinou, poslala som ho otcovi správou a mal z neho krajší deň.

Na slané tyčinky v papierovom vrecku, kúpili sme ich v malom obchodíku s pečivom a jedli na hoteli jednu po druhej, posteľ bola plná omrviniek a nevadilo nám to. Pri mlyne bol ešte sneh a zavretá brána s odkazom na dverách, že mimo sezóny len na objednávky a inak pár ľudí, pár stôp a ticho.

A teraz vonku lietajú topole a hučia kosačky a vonia tráva. Pokosená, pohrabaná, a biele chumáčiky dopadajú na ňu a na chodník, vyzerajú ako páperie, ktoré sa nerozpustí ako vločky. Pristávajú na opratej bielizni a v kvetináčoch a v mojich vlasoch, potichu a nenápadne. Beriem ich dnu bez toho, aby som o nich vedela, spadnú a kotúľajú sa po dlážke ako chumáčiky bieleho prachu. Preberú mača k aktivite, naháňa, skáče, drgá do nich labkami a potom kýchne.

Chuť fotiť. Nič ťažké a nič veľké, nič ohromne dôležité, len momenty, len ich zachytiť bez hodnotenia kvality. Len tak prevaľovať nohu cez nohu, kráčať pomalým tempom s malým puzdrom zaveseným na krku. Ako keď sme boli deti a mamy nám dali na krk kľúče so slovom nestrať. Na stužkách, červených alebo bielych, mali sme zamykať na dvakrát. Zafixované v hlave na doživotie (len nezabudnúť).

Miesim cesto a modelujem pečivo, zalepené ruky, rozsypaná múka, horúco v rúre a v celej kuchyni. A onedlho upečené dozlatista a voňavé.

Veľa podnetov, veľa vôní a chutí a veľa vecí. Veľa impulzov, veľa nadchnutí a veľa dôvodov.

Obyčajných, všedných.

Čo napĺňajú.

Dana Sudorová

Spring

Znie to tak pekne, tak živo, sviežo a tak živelne. Odráža a leskne sa to na jazyku, pár písmen zafarbených do žlta a mladozelena, svižne, rýchlo a zreteľne, ako keď lúsknem prstami a usmejem sa. Spontánne, prirodzene a uvoľnene.

Lebo počas zimy sme si užívali len snehu, papúč a rýchleho stmievania. A zrazu sa otvoril život, vyrástol zo zeme a my po ňom chodíme, my v ňom čupíme a zbierame ho do slamených košíkov. A potom z neho varíme v starom dome med, cedíme ho cez plienku a sitko a sledujeme, ako voňavá hmota tečie do fliaš a farbí ich vnútro na takú živú žltú, ako keby ju tam nanosil celý roj. Všetko je lepkavé a sladké a všetci okolo hovoria, že je ako riadny.

A zbierame prvé listy, sušíme ich a potom balíme do malých sklenených fliaš, ešte ich nie je veľa, ale keď poprší, vyrastú a budú sa nám núkať. Neprší toľko, čo minulý rok, všetkého je tak akurát, aj slnka, aj vody, aj dreva a aj ohňa. Sedíme pri ňom aj hlboko po zotmení, na pníku máme umelé poháre a popíjame. A rozprávame, že je jasná obloha a veľa hviezd, že je vidieť malý voz a ešte jedno súhvezdie, ktoré poznáš iba ty.

A zrazu po návrate trávim čas na balkóne, mením ho podľa seba a trvá mi to dlho, ale nakoniec je zmenený, zelený a útulný. Nemusím to robiť, lebo všetko je tu len dočasné, ale páči sa mi to, páči sa mi, keď je veľa miesta a čisto a každý má svoj priestor a predsa sme spolu.

Včera mi v čajovej kanvičke rozkvitla tancujúca víla z jazmínu. Sú krásne také čaje, ozdobia čajník a ozdobia ráno. Vnesú doň viac slnka, aj keď je jasno.

Také veci, čo strašne tešia. Tak podvedome, dovolia snívať potichu, s vystretými nohami pod holým nebom a s otvorenými očami. Pokojne sa môžu v myšlienkach zliať dohromady a neublížia, nespôsobia chaos, vždy budú v harmónii so sebou a s nami. Tie, čo sú odsúdené na to, aby ich človek žil.

Také momenty, čo sa vryjú do pamäte a opakovane sa vynárajú presne v určitý čas, v určitú dobu a na tom istom mieste. Také, pre ktoré sa oplatí byť na kolesách a počítať diery na ceste, z ktorej vidieť kopce, domy s ošarpanými strechami a studne na dvoroch.

Jednoduché, stručné a hovoriace samy za seba.

Také, čo sa vždy budú lesknúť, aj keď budú zapadnuté prachom a suchým lístím z minulej jesene.

Tie, s ktorými je jar zelenšia.

Dana Sudorová

Starý pán s bielymi vlasmi

Keď som ho prvýkrát videl, kráčal pomaly hore ulicou, zľahka krútil hlavou sprava doľava a pravú ruku mal na uchu. Stále niečo rozprával, ale keďže som sedel v aute, nepočul som čo. „Telefonuje“, pomyslel som si, dnes takto občas chodíme všetci. A prestal som si ho všímať. Až keď som ho videl znovu, všimol som si, že v tej ruke, ktorú kŕčovito tisol na ucho, žiadny mobil nemá. „Hm, asi Parkinson“, docvaklo mi, aj podľa kývania hlavou. Stále niečo hovoril, teraz mi bolo jasné, že to asi súvisí s jeho chorobou. Ale v hlave sa mi rozbehol úplne iný príbeh. Príbeh tohto pána, šedivého osemdesiatnika, s relatívne útlou a nevysokou postavou, výrazným rovným nosom uprostred vráskavej tváre a šticou neposlušných, úplne bielych vlasov.

Narodil sa tu, v Bratislave, v tridsiatych rokoch minulého storočia. Otec, úradník v Tatra Banke, bol strašný dobrák a úplne bez ambícií, takže ho jeho jediný syn miloval, ale podľa jeho vzoru nikdy nezískal to, čo sa zvykne nazývať ťahom na bránu. Mama, samozrejme v domácnosti, ako sa na manželku úradníka patrilo, bola odmeraná a nenežná osoba. Nie že by ho nemala rada, vedel, že má, ale nevedela to dať najavo.

Mal ešte sestru, narodila sa o tri roky neskôr ako on a dali jej meno Terezka. Ale keď mala päť rokov, dostala ťažký zápal pľúc a umrela. Spomínal si, teraz lepšie ako v mladosti, že otec plakal oveľa viac ako mama. Terezku pochovali na Ondrejskom cintoríne. Keď ho potom chceli zrušiť, len mu úrady chladne oznámili, že hrob jeho sestry a medzičasom zomrelých rodičov bude zrušený a ak má záujem, budú jeho blízki presťahovaní. Keď prišiel na cintorín, náhrobný kameň už bol preč. Ale potom sa zrušenie cintorína zrušilo a tak sa Terezka s rodičmi nikam sťahovať nemuseli. Len ten náhrobný kameň sa už nevrátil a tak po celé roky chodil na cintorín a zapaľoval sviečky uprostred trávnika, na mieste, kde bol ich neviditeľný hrob.

Za vojny sa jeho rodičom a aj jemu podarilo s miernym prikrčením prežiť, bez hrdinstva, ale aj bez väčšej hanby. Povojnové roky boli rokmi nádychu do nového života, matka mu neskôr spomenula, že sa s otcom pokúšali ešte o dieťa, ale nepodarilo sa. Bola to jedna z mála dôverností, ktoré si s ním za celý život vymenila. Keď prišli komunisti, úradníkom nastali horšie časy, pomocnica v domácnosti, ako sa vtedy slúžkam muselo hovoriť, síce ešte nejaký rok bývala v malej izbičke pri kuchyni, ale nakoniec aj tento „luxus“ skončil. A keď neambiciózneho otca začiatkom šesťdesiatych rokov poslali do penzie prakticky s almužnou, musela mama začať chodiť šiť, aby niečo málo zarobila k otcovej penzii. Otec si dôchodok veľmi neužil, po smrti svojej manželky, ktorej slabé srdce nevydržalo skoronehodu s električkou, sa relatívne skoro pobral za ňou.

Janko, teraz už Ján, medzitým vyštudoval vysokú školu. Bol celkom dobrý v matematike, ale zas nie dostatočne na to, aby sa jej venoval naplno, kreslil tiež pekne, ale nie dosť talentovane na VŠVU a tak nakoniec vyhrala strojárina, aj tak ho mechanické hračky bavili už od detstva. Najmä ich častá demontáž a občas aj viac, alebo menej úspešná montáž.

Na vysokej škole sa zoznámil s Katkou, dievčaťom z Bánoviec, ktoré v Bratislave študovalo za učiteľku. Jankovi sa sotva podarilo dokončiť školu, keď už čakali prvého syna, samozrejme Jána. Katka školu dorábala až po pôrode a materskej, tesne po promócii išla na materskú zas. Jozef, pomenovaný po dedovi sa narodil na Troch kráľov a všetci hovorili, že bude mať v živote šťastie. Mal, než ho v roku 1976 trafila zablúdená guľka pri pouličnej prestrelke v New Yorku, kde si plnil svoje sny o slobode. Janko nemohol ísť ani na pohreb, list s parte ležal na ŠTB pridlho a aj tak by ho nepustili. Búrlivý koniec šesťdesiatych rokov ho zastihol trochu neskoro, aspoň on mal ten pocit. Všetky tie zmeny a nové prúdy, aj v umení, mu imponovali, ale chýbala mu už mladícka nerozvážnosť, aby sa púšťal do politických akcií a tak keď prišli začiatkom sedemdesiatych rokov previerky, nemal, aj vzhľadom na svoju relatívne bezvýznamnú pozíciu projektanta v Drevoprojekte nijaké zvláštne problémy. Práve bezvýznamnosť jeho pozície pomohla už predtým, keď sa jeho mladší syn Jozef rozhodol nevrátiť z dovolenky v Juhoslávii a neskôr sa ozval z New Yorku. Síce skomplikoval život svojmu staršiemu bratovi, ale tomu to, jednak preto, že ako robotník v Slovnafte nemal až tak veľké problémy s kariérou, ale aj preto, že mal svojho brata rád a doprial mu slobodu, nijak nevadilo.

Po Katkiných rodičoch zdedili dom pri Bánovciach aj s veľkým pozemkom a keď sa Katka nechala vyplatiť svojim bratom, ktorý v dome býval a hospodáril, podarilo sa im kúpiť malý domček na Kramároch, kúsok od Jánovej práce. Katka učila na základnej škole v Lamači a tak to tiež nemala ďaleko. Bolo to už po Jozefom úteku za hranice, starší Ján dostal podnikový byt a bránil sa bývať tak ďaleko od svojej práce, takže nakoniec zostali v dome s Katkou sami. Nebol veľký, takže sa v ňom necítili osamelo a návštevy syna s deťmi boli celkom pravidelné. Až do tej nehody. Práve po nej sa Jánovi po prvý krát dali do pohybu prsty na ľavej ruke a už nikdy neprestali.

Bola nedeľa. Jano bol na poobednej, jeho žena Anka aj s deťmi u svokrovcov na poobednom koláči na záhrade. Nádherný koniec apríla, začínal kvitnúť orgován, aj keď v noci bývalo ešte chladno.

Asi o pol štvrtej bolo cez otvorené okná počuť zvoniť telefón. Ján odbehol zo záhrady do predsiene, kde ležal na skrinke pri botníku jeden z dvoch aparátov. Druhý bol až hore v pracovni, bolo by zbytočné behať až tam. Keby vedel, čo sa dozvie, možno by radšej išiel až tam a tých pár sekúnd získal naviac. Aspoň o pár sekúnd dlhšie nevedieť...

Nehoda, traja mŕtvi a jeden z nich – jeho syn... Jánovi sa podlomili nohy, musel si sadnúť. Pred očami čierno, v hlave prázdno a zo záhrady dolieha krik a smiech detí a pokojný rozhovor Katky s nevestou... Ako má preboha vstať a ísť im to povedať? Keď už nič nebude také, ako predtým? Ako má práve teraz zrušiť všetko, čo tam vonku napĺňa záhradu pohodou?

Asi týždeň po tom, ako pochoval syna, si po prvý krát všimol, že prsty na jeho ľavej ruke sa mimovoľne trú o seba. Keď na ne upriamil pozornosť, tak prestali. Nijak to neriešil, mal vtedy hlavu úplne inde a prsty sa hýbali veľmi nenápadne. Dlho sa nič viac nedialo, až oveľa neskôr, keď mu neurológ vysvetľoval, čo je to Parkinsonova choroba a aké má príznaky si matne spomenul na to prvé mimovoľné zachvenie sa prstov.

Na rozdiel od neho, sa Katkin Alzheimer poponáhľal. Do dvoch rokov od prvej návštevy doktora kvôli zhoršujúcej sa pamäti a občasnej dezorientácii sa s ňou lúčil v Krematóriu.

Napriek tomu, že prišiel o oboch synov a aj manželku, nebol sám. Kamaráti a priatelia sa mu obetavo starali o program a spoločnosť a málokedy sa stalo, že by bol viac ako pár dní sám doma. Tu karty, tam divadlo, občas nejaká oslava (a občas aj nejaký ten kar), vždy bolo čo robiť. Kontakt s nevestou síce trochu ochladol, hlavným tmelom ich vzťahu bola Katka, ale vnúčatá, dvojičky Jana a Eva, dedka navštevujú síce nepravidelne, ale očividne rady. Bol rád, že chodia samé od seba a nie z donútenia, vždy sa mali o čom porozprávať. Vždy o seba dbal, aj po Katkinej smrti si dal záležať na tom, aby aj doma chodil upravený a aby bol v dome poriadok, s väčším upratovaním a žehlením mu raz za dva týždne pomáhala Katkina sesternica, ktorej za túto službu platil malú sumu ako symbolickú odmenu. Bolo to pre neho výhodné, mala príbuzných na vidieku, takže často mala prístup k rôznym nebežným veciam, ako skvelé domáce klobásky, či slanina, ale aj čistý agátový med, z ktorého mu práve predvčerom priniesla dva veľké poháre. Rozdelil med na viacej častí, pre kamarátov a pre nevestu s vnučkami, poháre umyl, naložil ich do plátenej tašky a vybral sa ich vrátiť sesternici, bude ich potrebovať pre ďalšiu dodávku...

A tak si tu kráča dolu ulicou, ruku pritisnutú na uchu, do neviditeľného mobilu zanietene niečo vysvetľuje bohvie komu a občas si pri tom pokýva hlavou nielen sprava doľava, ale aj súhlasne hore a dolu...

Neviem, kto to naozaj je, ako sa volá a aký život má za sebou, ale takto nejak mi to prebehlo hlavou za tú krátku chvíľku, odkedy sa objavil hore na ulici, kým nezabočil za roh na jej dolnom konci. Asi nič z toho nie je pravdivé, ale koniec koncov – nie je to jedno? ;-)

Juraj Petrovič

Spomienka na Čiernu labuť

Špičková baletka podáva fyzický výkon, ktorým tromfne aj pracujúceho baníka. Jej telo je časom natoľko opotrebované, že odchod z javiska v tridsiatke je bežný. Výnimočné umelkyne rangu Maje Pliseckej, ktorá tancovala do vysokého veku, sú zriedkavosťou. Aj ona však na konci kariéry čarovala viac výrazom, ako dokonalým tanečným pohybom. Ruskí stachanovci by možno v pokore zbledli, keby si vyskúšali fyzické nasadenie a psychické utrpenie hviezd Veľkého divadla. Nehovoriac o ich poškodených kĺboch a zraneniach, ktoré baletných umelcov trápia do konca života - aj to zobrazuje film Čierna labuť.

V Aronofského diele Čierna labuť, odohrávajúcom sa v prevažnej miere na scéne newyorského Metropolitanu, hrá Natalie Portman baletku Ninu Sayers, žijúcu v spoločnej domácnosti s matkou (Barbara Hershey). Tá to ďalej ako na zboristku nedotiahla. Aj preto sa vidí vo svojom talentovanom dieťati.

Akokoľvek žijeme v 21. storočí, v ktorom je častá sexuálna neviazanosť jedným z jeho sprievodných znakov, stále medzi nami žijú temer nevinné bytosti, nezasiahnuté tým všetkým (alebo vedomo potláčajúce svoju prirodzenosť), možno aj pre túžbu po dokonalosti a čistote umenia. Nina akoby bola produktom takého prístupu. Ale aj vďaka takým ľuďom prežívame to krásne, čo nám obohacuje život.

Mladá žena žije v sterilnom svete, v izbe, kde jej spoločnosť robia plyšové hračky, ktoré nám zdanlivo pripomínajú nedávny vek nevinnosti. Iba zdanlivo. Ona v ňom žije naďalej. Posadnutá tancom, ktorý jej zaberá všetok čas. V izolácii od vonkajšieho sveta. Zdá sa, že nemá žiadne priateľky, čo je napokon celkom bežné v umeleckej branži, ktorý často prekypuje falošnosťou a predstieraným priateľstvom. Nemá žiadny dôverný vzťah a matka jej odlúčenosť podporuje. Akoby ju chcela mať samu pre seba, aby jej nahradila neúplnú rodinu. Posilňuje ju len v umeleckom napredovaní k úspechu. Ktorý má, o. i., zahojiť jej vlastné sklamania.

Žiadni priatelia, žiadne žúry, žiadni chlapci. Osudy oboch sú nezdravo prepletené. Starnúca žena, často dominantná, temer despotická, nerešpektujúca súkromie, ale aj prekvapujúco materinsky nežná a chápavá. To vo chvíli, keď sa zdá, že Nina hlavnú dvojúlohu v pripravovanom predstavení Labutieho jazera nedostane (pretože nenapĺňa predstavy šéfa baletu, ktorý od nej vyžaduje zdanlivo nemožné: vžiť sa do postavy zvodkyne - čiernej labute - ženy, ktorá je na míle vzdialená jej životným skúsenostiam).

Ninina túžba po dokonalosti ju vedie za hranicu reality. Trpí halucináciami, predstavami, sebapoškodzovaním. V niektorých chvíľach nie je divákovi jasné, čo je vidina trpiaceho dievčaťa a čo je skutočnosť. Obrazové stvárnenie halucinácii, tvorí dôležitú súčasť filmu. Keď prichádza k vyvrcholeniu diela, t.j.: keď už dokážeme oddeliť fikciu od filmovej pravdy, uvedomujeme si hĺbku utrpenia, ktorým hrdinka drámy prechádzala.

Pre citlivých divákov sú scény strhávania kože z prstov, strihanie mäsa, škrabanie chrbta do krvi, príliš silným sústom. Trpia spolu s ňou.

Umelecký šéf Leroy (Vincent Cassel) sa rozhoduje: Nina vystrieda na poste primabaleríny súboru Beth Macintyre v podaní skvelej Winony Ryder. Tak presvedčivej v krátkej úlohe zlomenej, sklamanej a predsa žensky veľmi príťažlivej divy, že som ju na plátne nespoznal. Odmyslite si dlhé zábery na dievčensky krásne očí malej sexy kleptomanky hollywoodskeho filmu a pozerajte na premenu Jo March (Malé ženy) do primabaleríny na sklonku jej kariéry. Baletky odsúdenej už len na menšie úlohy, až do chvíle, kým odíde do zabudnutia.

Beth sa ale s odchodom a s úpadkom svojich umeleckých a fyzických schopností nevie nijako zmieriť. V scéne, kde predstavujú sponzorom novú hviezdu divadla, v alkoholickom opojení pouráža Ninu a odchádza, aby sa hodila pod kolesá auta. Končí v nemocnici s poraneniami, ktoré ju nadobro z prostredia baletu vylúčia. Scéna, aj keď nadsadená a zriedkavá v ozajstnom živote, vystihuje krutosť umeleckej staroby.

Lily (Mila Kunis), nová tanečníčka súboru, prichádzajúca z mesta hippies (San Francisco a jeho dávna, dnes už iba mýtická gloriola uvoľnenosti, akoby predznamenali Lilin part vo filme) je osudovým stelesnením súperky pre našu hrdinku - zmietajúcu sa v bolestnom komplexe kŕčovitosti z neskúsenosti. Potlačovanej, či skôr utlmenej, nepoznanej prirodzenej sexuality, ktorá bráni rozohrať strunu ženskej živočíšnosti, zvodnosti a zmyselnosti.

Lily vhupne do súboru vo veľkom štýle. Nie je taká dobrá balerína ako Nina, ale je výrazovo farebnejšia. To, čo precízne nezatancuje, to nahradí uvoľneným radostným hereckým prejavom. Dievča užívajúce si život (aj extázu) plnými dúškami, má prirodzený talent a žiadne zábrany. Je presným opakom Niny, na ktorú síce tancom nedosiahne, ale telom dokáže zaklamať temer dokonale. Až tak, že šéf baletu v náznakoch váha, či Ninu nepreobsadí.

Ninina nesmierna túžba po dvojúlohe ale načas víťazí, aj keď divák si nie je istý do konca, či naša hrdinka svoje protichodné party naozaj odtancuje s úspechom.

Boj o čiernu labuť pokračuje. Aj boj samej so sebou. Leroy je skeptický, naznačuje jej neskúsenosť, na chvíľu akoby sa rozhodol ju zviesť (fakticky som tomu na okamih uveril, že jej poskytne hlavnú rolu za sex), ale ide mu naozaj iba o umelecký zámer, chce v nej prebudiť ženu. Nasilu ju pobozká a končí s rohryznutou perou. Čo ho, na prekvapenie, nerozzúri, ale presvedčí, že dievča má vášeň v sebe, aj keď dokonale ukrytú hlboko v útlom tele.

Scéna sa zopakuje na skúške, kde si dovolí viac. A zdá sa, že úspešne, keď sa od nej odtrhne, vzrušená vykročí za ním, ale on rýchlo odchádza z parketu.

Následné scény autoerotiky, pri ktorých ju vyrušuje všadeprítomná matka vzbudzujú skôr smútok ako uvoľnenie. Nenormálnosť tohto mladého života, jeho zadusenosť je preukrutná.

Nečakaná divoká nočná jazda za zábavou, na ktorú ju navedie Lily, končí katastrofálne. Po užití drogy a alkoholu, skutočného či halucinačného lesbického sexu (s Lily) zaspí do divadla, čím ponúkne šancu svojej súperke.

Film smeruje k svojmu vrcholu:

Nina prenasledovaná vidinami, na pokraji šialenstva a proti vôli svojej matky (tá je presvedčená, že v tom stave nemôže tancovať) uteká do divadla. Šéf už úlohu preobsadil. Ale ani na okamih som nezapochyboval, že si svoju postavu vydobyje naspäť. Leroy stojí vo dverách jej šatne a Nina mu panovačne oznamuje, že ide na scénu. On sa neodváži odporovať tejto novej osobnosti. Lily musí ustúpiť.

Zvádza boj s preludmi, v ktorých zavraždí Lily a v realite si spôsobí hlboké zranenie. Po príchode na javisko odtancuje excelentne čiernu labuť. Ide, pravdepodobne, o najúchvatnejšiu scénu filmu, gradujúcu v premenu do temer skutočnej okrídlenej čiernej labute. Natalie Portman sa premieňa z neskúseného dievčaťa v neuveriteľne silnú, zvodnú ženu, ktorá opanuje svojim výkonom celé divadlo. Zábery vášnivého a zmyselného výrazu tváre a celého tela, ktoré z nej robia až akúsi sexuálnu predátorku a bohyňu, vyvolávajú neskutočné pocity vytrženia nad tou dokonalou živočíšnou ženskou krásou.

Vzápätí na následky svojho zranenia, umiera ako skutočná biela labuť:

Bolo to dokonalé!

To sú jej posledné slová nadšenému šéfovi, ktorý sa nič netušiaci nad ňou skláňa. Mrazivé dve hodiny filmu sa skončili. Rovnako strhujúco ako začali.

Čítal som recenziu, kde autor v resumé píše, že dokonalosť možno dosiahnuť iba uvoľnenosťou, ale mnohé tragické príbehy umelcov svedčia o tom, že to tak byť nemusí. Posadnutosť umením a tragickosť životov mnohých umelcov hovoria skôr o tom, že vrcholný kumšt je často ovocím bolesti. Niekedy na hranici šialenstva. Niekedy za ňou.

Boris Burger

zdroj foto tu

Desať

Včera bolo desať, každý deň z tých posledných je desať a viac. Dotieravé slnko je klamlivé, viem to a mám chuť na rozopnutú vetrovku a holý krk. Žiadna čiapka, len tak rozpustené vlasy a biela pokožka vystavená lúčom, ktoré jej nakreslia pehy, veľa pieh, malých a svetlohnedých.

Len tak sedieť na tráve, deka poskladaná pod zadkom ako ochranný štít a čítať knihu. Periférne vnímať okolie, pomedzi stromy pobehujúce venčiace sa psy a trávu predierajúcu sa na povrch. Zmiešavať to s dejom a tváriť sa zaujato, s myšlienkami na povrchu a predsa vnútri, snívať po prebudení.

Len tak sa prechádzať ulicami a držať sa za ruky a strašne sa smiať. Na tom všetkom, na maličkostiach, na tom pocite, že je dobre. Na tom, ako si stále musím zastať na špičky, keď ťa chcem pobozkať na líce a nahlas povedať, že ťa ľúbim.

Kúpil si mi topánky s ohromne vysokou podrážkou. Narastiem a špičky už nebudem potrebovať. Na tie bozky na líce.

Ale tie bozky áno. Aj to slnko, lenivé a klamlivé, jasnú oblohu a desať a viac stupňov vonku.

Ešte má mrznúť, ešte má prísť chlad a ešte budem potrebovať pančušky a hrubú bundu. Ešte chvíľu to vydržať.

Potom, keď uvidím pri obrubníkoch žlté kvety, zmizneme na vidiek ako minulý rok.

Do ticha.

Do toho ticha, ktoré hádže očkom na horu, čo bude vtedy ožívať. Čo sa bude prebúdzať, aby cez rok žila, bdela a strážila to, čo v sebe má.

Do toho ticha, čo voláme božským.

Lebo také je veľké a také je hlboké.

Len tak sa ho nadýchnuť hneď a po svojom...

... poriadne zhlboka.

Dana Sudorová