31. 12. 2009

Domov


Vonku sa brieždi, keď vstávame, všetko je upratané, pobalené, darčeky v obrovských taškách. Mačiatko vbehne do klietky, samo, bez strachu, nemňaučí a neplače, že tam nechce byť. Sme pripravení.

Vezieš ma domov, tam, kde som vyrastala, tam, kde som bývala, keď som bola dieťa. Tam, kde je mama a otec, tam budeme tráviť sviatky, pár dní. Tam bude všetko. Kapustnica, klobásky, šalát a víno, rumové guľky s kokosom a pestrofarebný stromček so salónkami a trblietavými ozdobami.

Sviatky sme ešte u nás netrávili. Nepoznáš naše rodinné zvyky a ja som už prilipla k tým iba našim, spoločným. Takým, že nikam sa neponáhľať a s ničím si nerobiť starosti. Navariť tak akurát, z ničoho nie veľa, a napiecť iba jednoducho. Ako prekvapenie, nech byt vonia a nech je v ňom teplo.

Prichádzame skoro, upratuje sa, varí a vypeká, ako voľakedy, pred rokmi, rodinný rituál. Pomáhame a smejeme sa potichu, keď je stres. Pofajčievame s otcom v špajzi, nazývame ju zimnou záhradou, sedíme tam na stoličkách ako kurence, ale každý nájde svoje miesto aj v tom malinkom priestore. Otec číta vianočné priania, postaví sa do predizby a prižmúrenými očami recituje vinše z mobilu. Pozeráme Chrobákov, čiernobielych, starý film z ich mladosti, bez kúska snehu, s kúskom atmosféry minula. Zrazu je už poobedie, zrazu sa pomaly zotmie a všetko vonia viac ako ráno, viac ako inokedy. Večeriame štyria, keď nás mama zavolá, a keď otec dokončí príhovor. Sviatočný, krátky, po ktorom si štrngáme.

Už to vnímam inak. Už to nie je pre mňa tradičné, aj keď to poznám ešte z detstva. Aj keď poznám každý detail, a aj keď sa teším, že sme spolu, vo vnútri to cítim. Má to svoje čaro, ale trošku iné, také už prežité.

Toto tu je rodičovské. Také to, na čo sa môžem pozerať detskými očami, hrabať sa v spomienkach, smiať sa na tom, ako sme lašovali darčeky a ako som zistila, že Ježiško je vlastne otec a nebola som sklamaná, lebo som to tušila. Ako som sa nevedela dočkať, kedy už konečne pôjdeme ku stromčeku, hniezdila sa pri večeri a mala vždy plno rečí. Ako sme stáli so sestrou pred stromčekom a spievali sme koledy, až kým nezhoreli prskavky do úplného konca. Ako ma to nebavilo, lebo pod stromčekom bola kopa darčekov a ja som ich iba chcela a chcela. Ako sme rástli a ako sme trávili prvé Vianoce mimo domu, aj ja, aj sestra, a naši boli so starkým.

Teraz už koledy nespievame a prskavky nezapaľujeme. Stačí obyčajný rozsvietený stromček a pod ním darčeky zabalené v ozdobnom papieri. Rozdávame si ich, čítame si mená a tešíme sa. Už nie ako deti, už nemám chuť utekať k susedom a chváliť sa tým, čo som dostala. Už sa len usmievame, ďakujeme a konštatujeme, že pekné a iné pozitíva.

Je dobré občas sa vrátiť do spomienok, vytiahnuť ich zo svojho vnútra a trošku sa v nich pohrabať. Ale to rodičovské bude už len občas, to naše spoločné bude často, veľakrát. Lebo sme už väčší, starší a dospelejší a domov máme inde. Ďalej, bez rodičov, so svojimi zvykmi.

Vieme, kde je naše miesto, patríme si.

Rozumiem tomu, chápem a cítim to tak. A potichu, v duchu, prežívam to naše, keď ma vezieš späť domov, k nám...

Dana Sudorová

14. 12. 2009

Rok, keď som nepreložila krížom slamu (a o láske k Vonnegutovi)


Odkedy mi vyšiel Dalí, ani prach. Rok preondený redigovaním a písaním kuchárskej knihy pre M. A ešte divnejšie je, že mi práve na narodeniny začali chodiť anonymy, že mám praštiť s prekladaním. Teraz, keď som sa o preklad neobtrela, ani nepamätám? Čo vám preskočilo?

Ale vráťme sa ku Kurtovi. Historická epocha, počas ktorej vnucujem Slovartu moje milované Fates worse than death, sa dá rozdeliť podľa viacerých hľadísk na menšie časové úseky. Pre potreby tohto článku však stačí vedieť, že po tom túžim tak strašne, že hádam prekonám vrodený ostych a konečne nájdem iného vydavateľa. Musí mať len odvahu vydať Vonnegutove eseje, čiže menšinový žáner, a trocha chuti nechať ma to urobiť.

Kým sa mi to podarí, preložím si malý kúsok, len tak z plezíru. Nemôžem si pomôcť. Niekto slope, ja prekladám.

Súčasťou úvodu tejto famóznej knihy je bleskový rozhovor Vonneguta s britským Weekly Guardian:

Otázka: Aká je vaša predstava dokonalého šťastia?
Odpoveď: Že niečo niekde chce, aby sa nám tu páčilo.
Otázka: Ktorú žijúcu osobu obdivujete najviac?
Odpoveď: Nancy Reaganovú.
Otázka: Čo u druhých ľudí najviac odsudzujete?
Odpoveď: Sociálny darvinizmus.
Otázka: Aké auto vlastníte?
Odpoveď: Hondu Accord, rok výroby 1988.
Otázka: Vaša obľúbená vôňa?
Odpoveď: Tá, čo vychádza zadnými dvermi pekárne.
Otázka: Obľúbené slovo?
Odpoveď: „Amen.“
Otázka: Obľúbená stavba?
Odpoveď: Chrysler Building na Manhattane.
Otázka: Ktoré slová alebo frázy používate až príliš často?
Odpoveď: „Prepáčte."
Otázka: Kedy a kde ste boli najšťastnejší?
Odpoveď: Asi pred desiatimi rokmi ma môj fínsky vydavateľ vzal do malej krčmy na okraji večne zamrznutej pôdy jeho krajiny. Prechádzali sme sa a našli zamrznuté zrelé čučoriedky na kríkoch. Roztápali sme ich v ústach. Bolo to, ako keby niečo niekde chcelo, aby sa nám tu páčilo.
Otázka: Ako by ste chceli zomrieť?
Odpoveď: Pri leteckom nešťastí na vrchole Kilimandžára.
Otázka: Aké nadanie by ste mali najradšej?
Odpoveď: Pre hru na čelo.
Otázka: Čo pokladáte za najpreceňovanejšiu cnosť?
Odpoveď: Zuby. 

Nataša Holinová

Pupún






Foto: Dana Sudorová

10. 12. 2009

Somewhere in the City


Môže to byť trebárs 8. obvod nášho malebného gastrofobického mesta, Ulica Slovenskej obchodnej inšpekcie číslo 10 000. Viac mi nedovolili povedať.

Mám ten bufet celkom rada. Nie všetko sa im podarí, ale moju dyspepsiu berú vážne a za šalát namiesto prílohy nepýtajú doplatok. Dá sa kúpiť pol porcie. Rešpektujú môj nekultúrny zvyk obedovať v najčudnejších časoch a čítať si pri tom noviny, ktoré mi aj donesú, dakedy včerajšie. Pýtajú sa, či mám veľa roboty a ako ide život. Matka s otcom sa striedajú pri varení a pokladni, syn roznáša. Títo traja makajú v podníčku, ktorého obrat sa neodvážim odhadnúť. A jedného letného dňa im do toho vstúpia ochrancovia spotrebiteľa.

Dve ženské sa dobre a zadarmo nažrali, potom majiteľke povedali, že v jej podniku našli jediný nedostatok: pod tabuľkou so zákazom fajčenia chýba oznam o paragrafe, podľa ktorého je tento zákaz vydaný a ktorý prevádzka musí mať verejne vycapený rovnako ako onen zákaz fajčenia. Rozhodnutie o pokute 10 000 korún jej dojde poštou, zatiaľ jej dali nejaký zdrap.

Jej tvár má farbu ako tie termoobaly, do ktorých dáva rezne, ženské vychádzajú vedľa oznamu, ktorý už aj stihla nalepiť, ja vchádzam a ona zakvíli: „Keby tritisíc, nič nepoviem, ale desať???“

Uteším ju, že aj tritisíc je svinstvo za prepytujem prehrešok, ktorý nikoho nepoškodil. Ukazuje mi svoj zdrap. „Doneste to rozhodnutie, keď vám príde, pozrieme sa na to,“ vravím jej. „Bude tam presne napísané, čo ste porušili, bude tam niekto podpísaný, možno sa odvoláte...“

Veľmi sa poteší a o dva dni je všetko ináč. „Viete, kamarátka mi vravela...“ No jó, Máňa uklízí na OPBH a takový případ tam měli...

„... že do toho nemám rýpať, lebo už mi nedajú pokoj nikdy.“

Vysvetľuje mi svoj princíp ešte v novembri.

Nataša Holinová

December


Do Vianoc ostáva niekoľko dní, ktoré sa ešte nezačínajú predlžovať, vonku fúka vietor pripomínajúci jeseň a mrznúť ešte poriadne nezačalo. Nula je iba občas, zriedka. Ledva si to všímame, keď v papučiach a vetrovkách posedávame na balkónových stoličkách a poťahujeme z cigariet. December je zatiaľ iba obyčajný, bez atmosféry.

Rána sú tmavé a veľmi podobné, mača sa líška pradením a potom zaspí pod stolom, pod novým starým stolom, ktorý nám z kuchyne urobil jedáleň. Tešíme sa z neho, všetci traja, pri raňajkách môžeme konečne pozerať z okna na stromy a hovoriť, že paráda. Že tu sa teraz žije.

Boli sme na Vianočných. V sobotu po obede, len tak sa tam pozrieť. Prechádzali sme popri stánkoch, ruka v ruke, všade hlava na hlave, až sme mali strach, že sa stratíme. Ako to čaro, ktoré som niekedy nasávala, keď som tam postávala v dave. Stále si sa otáčal dozadu, či som tam, a ja som občas skríkla počkaj, keď ťa dav uniesol o kúsoček ďalej, ako sa mi zdalo bezpečné.

Stánky sa nezmenili. Pozerali sme medovníky, mali chuť na medovinu a nestihli si ju kúpiť, ani lokše a ani punč, lebo všade to žilo, všade bol prílišný hluk. Ako v mravenisku na jar, akoby celé mesto bolo na tom malom priestore a chcelo ochutnať, čo kto ponúkal. Vône sa koncentrovali do mraku dymu nad stánkami, zliali sa jedna do druhej a vyznievali ako žena navoňaná viacerými voňavkami. Ťažko, nevoňavo, nevábne.

Už ma viac láka pokoj. V stánku na periférii si pýtam cigánsku, ohrejú mi ju v mikrovlnke a ja márne hľadám to teplo, o ktorom sa v tomto čase hovorí. Také to, čo má mať každý v duši, v sebe. Také, ktoré mikrovlnka nevyrobí, aj keď chvíľu tá žemľa hreje ruky. Kým sa dostanem k náplni, je studená a ťažko jedlá. Mením ju za teplý čaj v kaviarničke s takmer domáckou atmosférou a zapálenou sviečkou zabalenou v pozlátku.

Niekedy mám pocit, že je lepšie ostať doma. Povedať si, že na darčeky je ešte dosť času, uvariť si víno so škoricou a klinčekmi a naberať ho do šálok žufankou. A stojac na balkóne sledovať, ako sa z neho parí a hovoriť si, že hreje.

Lebo ozajstné teplo nepotrebuje davy.

Dana Sudorová