Obyčajné šťastie

Mám šťastie. Na všeličo. Napríklad včera – prechádzam sa mestom, akurát balím dáždnik, lebo prestáva pršať. Na hlave mi pristáva ťažká kvapka. Alebo to nie je kvapka?

Nie je. Škodoradostný smiech mojich detí hovorí za všetko. Okadil ma vrabčiak. Mrzutá sa snažím dostať vrabčacie šťastie z mojich vlasov, našťastie je neďaleko fastfood s dostupnými toaletami. (Prečo sa takéto veci stávajú práve mne? A vždy na Klobučníckej?) Synátor čaká vonku a keď vychádzam, stopy po vrabčom hovienku sú zametené, spolu sa na tom zabávame. Zlosť ma raz – dva prešla.

„Mami, kúp si žreb, budeš mať šťastie,“ hovorí. „To by bolo super,“ pridáva sa i jeho sestra. Chvíľku na to pomýšľam i ja. Ale – načo?

Veď ja svoje šťastie mám – dve škodoradostné deti, ktoré chvíľku neposedia a ktorým z očí nič dobré nepozerá. A s ktorými po vrabčacej príhode chrúmeme tie – no veď vieš, mami, to hnedé, čo jedávame, keď vonku prší (gaštany).

Manžela, ktorý občas frfle, ale nás má všetkých rád. Rodičov, ktorí občas zabúdajú, ale je s nimi úžasne. Malinkatú rodinu, ktorá sa konečne zas začína rozrastať. Priateľov, ktorých jednoducho mám. A občas malého vrabčiaka, ktorý mi to moje obyčajné šťastie raz za čas pripomenie.

Andy Sekanová

Len si to predstav

Predstav si, že si hluchonemý puberťák a na ulici ťa chytajú epileptické záchvaty, ani si nepamätáš, že si tyčkoval penu pod nejaké auto. Dobrá výbava, čo? A aby som nezabudla: jedného rodiča nemáš a druhý ťa má v paži.

Prvú sekundu sa mi zdalo, že si niekto na ulici opravuje auto: spod modrej felície trčia strašne chudé nohy v špinavých rifliach. V druhej chvíli si všimnem, že nohy sú veľmi divné – na zemi leží len jedna a druhá sa klepe vo vzduchu. Priskočíme k nim traja a dievčinku posadíme. Opretá o nárazník felície, čo tam parkuje už rok, sa myká ďalej. Toto vidím presne tretíkrát v živote, a tak panej zo 112 jednoznačne vravím, že epileptický záchvat, decko (čo celý čas evokuje mača z útulku) zrútené na ulici sa nedvíha a nereaguje.

Pani vraví, že posiela záchranku. Držím si telefón pri uchu a rovno do tej mačacej tváre kričím: Ako sa voláš? Halóóó! Koľko máš rokov?

„Nič,“ vravím do telefónu, „ani na mňa nezaostruje oči.“

Ostal pri mne už len starý pán, pozbieral tej malej mačke mobil z chodníka a vložil jej ho do vrecka na krku. Prvý raz si všimnem, že decko má narúžované pery, keď si z nich pooblizuje zvyšky peny ružovým jazykom. Bleskurýchlo sa pozbiera a starý pán jej podá tašku. Na to reaguje, ale keď ju chytám za chudé rameno v koženej bunde a presviedčam ju, aby počkala na doktora, stále sa nevie na mňa pozrieť. Beží preč, zahne za roh, makám za ňou, pani zo 112 to má v priamom prenose.

„Zavolajte na ňu, či sa obzrie,“ vraví mi.

„Tá ma nepočuje, ona nepočuje,“ hovorím, lebo mi práve došlo, kam mačka mieri. A fakt, vybehne päť schodov internátu pre hluchonemých.

Pery si narúžovala, kým vystúpila z vlaku z ďalekej diaľky.

„Môžete to zrušiť,“ vravím do telefónu a pani sa mi kvetnato poďakuje.

Od vrátničky dostanem prvú polovicu príbehu a telefón na človeka, ktorý mi o hodinu neskôr poskytne druhú polovicu. Menu sa vyhýba. „Jej otcovi to nevadí,“ povedala. „Zrušili ste tú sanitku? Škoda. S chuťou by som mu dala zaplatiť zbytočný výjazd.“

To máte úplne jedno, myslím si a možno som to povedala aj nahlas.

Nataša Holinová

Rozlúčková

Budíme sa, keď je už slnko vysoko, rozpína sa a vlieva do izby bez roliet, bez kúska tieňa. Je celá svetlá a vyhriata, spotení vybiehame na nocou vychladenú chodbu a utekáme po schodoch po rannú kávu. Pijeme ju na schodoch pred domom, škúlime do slnka a otŕčame mu tváre ako jašteričky na jarných múroch.

Sledujeme trávu, je stále zelená, jeseň je ešte veľmi mladá a ukazuje nám iba zopár opadaných listov, jedlé gaštany pod stromom a rosu, ktorá sa drží dlhšie. Okolo sosien rodinky rýdzikov, masliaky, sú rozosiate po celej lúke. Nie sme hubári, ale poznáme ich. Dubáky vraj nie sú, nepršalo.

Berieme pohár, babku a vnúča, prechádzame sa po lesíku a oberáme, čo sa ponúka. Šípky ešte sú, ale tí rýchlejší si naoberali a nám nechali tie vrchné, nedostupné. Skáčeme, ohýname konáre, oberáme červené plody a občas skríkneme „Au“. Plníme pohár, oberáme bodliaky z nohavíc a chytáme prvé pavučinky babieho leta.


Večer je teplý, sedíme pri ohni a vieme, že je to naposledy. Naťahujeme leto, sledujeme oblohu, stíhačky na nej robia stopy a my si mlčky niečo želáme. Lebo vraj keď letí stíhačka, treba si niečo želať a splní sa to. Ako deti sme vykrúcali hlavy a každý sa tváril tajomne, teraz skôr potichu snívame a nepočujeme želania, ktoré kričia krpci sediaci na pníčkoch.

Pečieme zemiaky, neošúpané a zabalené v alobale, nečakáme na pahrebu, hádžeme ich do plameňov a keď prestanú syčať, vyberáme ich. Upečené, chrumkavé, s maslom a slaninkou chutia ako čerstvo vytiahnuté z trúby, len to netrvá tak dlho. Miznú v nás ako po hladovke, nevieme sa nasýtiť, hádžeme a vyberáme ďalšie, ešte niekoľkokrát.

Po zotmení smrdíme dymom, ovoniavame si vlasy a tvárime sa kočovne. Balíme veci, nie je ich veľa, boli sme krátko a na krátky čas stačí pár drobností.


Odchádzame za brieždenia, keď je ešte všade takmer tma a zima, veľký ranný chlad. Kocháme sa krajinou zaliatou v hmle a skorej slnečnej žiare, sledujeme srnčatá, pojedajúce orosenú pašu. Kým počujú motor, pasú sa pokojne, keď však zastaneme, utečú. Pud sebazáchovy je silná vec.

V polovici cesty je už slnko vysoko. Oslepuje, odráža sa od cesty. S prižmúrenými očami sedíme v aute, z rádia sa ozýva „Runaway train never going back“, a my v duchu vieme, že to nie je tak. Vrátime sa, myslíme si potichu. Už na jar...

Dana Sudorová

Oslava

Kupujeme cyklámen v ozdobnom kvetináči, čokolády, veľa čokolád. Kávu v červenom obale, veľkú. Šumivé víno, bylinkový likér, mojito v čokoládových kockách. Balóny pre malých, žlté, modré, ružové.

Trúbime pod oknami o desiatej ráno, kujeme plány, ktoré majú ostať utajené, odnášame stužky, celofán a darčekový kôš. Keď prídu deti, umlčíme ich prstom na ústach a pošepkaným psst, postavíme ich pred seba a hovoríme, že ideme spievať. Rýchla tichá dohoda.

Spievame Veľa šťastia, zdravia, každý po svojom, falošne a nejednohlasne. Ale aj tak to vidíme. Prekvapenie v očiach, úsmev a nefalšovanú radosť. A dvojhlasný povzdych „Ach, deti, deti“.

Mám rada takéto oslavy. Nečakané, v teplákoch, bez sladkého parfému a laku vo vlasoch. Neškrobené. Decká kvária, podchvíľou prídu a hneď aj utekajú s uchmatnutým kúskom čokolády, robia to tak ako my kedysi, len na sebe nemajú slušivý roláčik a nadýchané rukávy. Nikto ich nemusí haltovať, košeľa a staré tričko znesú veľa.

Mám rada takéto oslavy. Lebo smiech na nich je prirodzený, lebo nikto nikoho falošne neobdivuje. Lebo prekvapenia na nich fungujú a nikto nie je rozčarovaný, že sa mu nepodaril koláč, pretože nijaký nechystal.

Mám rada takéto utajené oslavy. Lebo na ne si každý prinesie iba seba samého.

Dana Sudorová