Fakultná nemocnica roku Pána (2. diel)

„Čo mi idete robiť?“ má vydesený hlas, no nikto sa s ňou už nebaví. Jej strach ku mne prúdi v mohutných vlnách, ale nikto si ju už nevšíma. Barbora ju drží odzadu za bradu a špinavú hlavu si pritíska na brucho.

Nevedela som, že je to také prosté, že sa jednoducho vezme nožík a ponorí do človeka. Nejasne ma máta, že sa predtým mali aspoň pomodliť alebo čo.

„Jáu, hrozne ma to bolí! Bolí ma to!“ kričí tak, že keby som mohla, dávno som vonku. Barboru ani nespoznávam: „Tvoju mamu to bolelo, keď ťa rodila, ty piča, a teraz bude za tebou ešte plakať!“

Zaňuchala som, ako smrdí krv. Fakt smrdí. Videla som ju na zemi ako rozliatu červenú plastelínu. Začula som, že už je dobre, a ani sa mi to nezdalo smiešne. Betu uložili pol metra odo mňa a pripojili na prístroj, ktorý niekoľko dní hovoril klappp, klappp.

Včera som napísala do svojho bloku tieto vety: „Ležím v posteli a pomaly zisťujem, že ma vedia potešiť aj tie najjednoduchšie samozrejmosti (čistá posteľ, čerstvo osprchované nohy).“ A pritom to vôbec nie je pravda. Nie je to radosť. Pravda je, že mi nie je ani dobre, ani zle, ani sa nenudím. Ani nie som nijako extra zúfalá. Je mi dosť zima, iba dnes. Hlavne sa neľutovať, dofrasakurvafix. Hlavne neplakať.

Závany neskutočného smradu asi pár týždňov neumytého tela. Tela, ktoré žilo na ulici. Celú noc počúvam klappp. Ráno ma Beta prvýkrát oslovuje, chce čaj.

„Povedz sestre, ja nemôžem,“ vravím.

„Prečo nemôžeš?“

Odhrniem kúsok plenty a ukážem jej svoje hadičky. Čosi mi napadne a odhrniem ju celú. „Chceš sa rozprávať?“ Dychtivo prikývne.

Zízame na seba. Oproti nej som žiarivý obraz zdravia a krásy. Má úplne dodrbané telo, jazvy, modriny, odvčera v hrudníku novučký drén, lebo si pri pichaní pod kľúčnu kosť sama spravila pneumotorax, má šialene prázdne oči, stále sa nepríčetne usmieva.

„Teba to bolí?“ zaujíma sa.

Nechápem, čo má na mysli. Že bolesť je ústredný pojem, ten najvšeobecnejší. Zmĺknem uprostred vety. Ani ja by som nepochopila, keby mi niekto vysvetľoval, že sa mu nad hlavou zavrela hladina a slnko nad tou vodou stálo veľmi nízko, presne centimeter za hranicou môjho dosahu.

Feťáčka na mňa ochotne chrlí zážitky, celý svoj vygrcaný život. Rýchlo jej začínam mať dosť, toho smradu, tej spovede, stokrát prežutej. Vycíti to.

„Ako ťa volajú nejak skrátene, kamaráti a tak?“

„Natara.“

„Natara, to je ako Hitler.“

Rozosmejem sa. „Prečo Hitler, preboha?“

„Errr, errr, Natarrra.“

„A ty máš skratku?“

„Len takú, že Bey.“

„To sa píše s tvrdým alebo mäkkým i?“

„Neviem. Ja to nepíšem.“

„Mohlo by to byť takto.“ Vezmem svoj blok, napíšem „B. I.“ a ukážem jej to.

Mám ho tu; desať rokov si doň píšem nápady a iné veci, je to účtovná kniha po dedkovi. Napísala som „B. I.“ cez celú stranu.

„Teba zaujímajú také blbosti?“

„Koľko máš vlastne rokov?“

„Devätnásť som mala v lete. Ja som rak. A ty si čo? Otec mi doniesol devätnásť červených ruží.“

„Gabííí?“ volám sestričku.

„Nóóó?“

Hlavu má strčenú v skrinke s liekmi, ale pribehne hneď. „Počuj,“ vravím jej, keď sa po návrate zo studeného zafajčeného záchoda znovu ukladám do postele. „Čo s človekom, ktorý odíde na reverz a potom sa musí vrátiť? Zoberú ho naspäť?“

„Jasnéže, ale už sa k nemu trošku ináč správajú. Chceš zdrhnúť? Také blbosti nerob. Ešte k tomu z intenzívky. Odtiaľto ešte tuším nikto nezdrhol. Fakt to nerob.“

Chvíľu na mňa pozerá a rozmýšľa.

„A minule, to čo s tebou bolo? Už som myslela, že som ti niečo zlé spravila. To bolo hrozné dívať sa na teba.“

Užasnutá sa oprie o umývadlo, meter odo mňa, v očiach úprimná starosť, radšej si prikryjem tvár, zasa, zasa!

„Netočí sa ti hlava?“

Aspoň by sa niečo dialo.

Obedujem sediac v posteli, tácku si pridŕžam poobväzovanou rukou. Spod jedla sa začína vynárať logo ÚNZ.

Mladá doktorka položí pero a do poloprázdna povie: „Hrozné, čo? Osemnásť rokov.“ Beta aj s drénom šla fajčiť so sestričkami na podestu, dali jej cigarety, smiali sa na nej.

„Osemnásť? Ste si istá?“ vypytujem sa ako idiot. „Nemá ešte devätnásť?“

Opäť otvorí chorobopis a spoločne nahlas rátame. Ja blbec! Také stupídne klišé, že devätnásť červených ruží! Neviem, ako mám naložiť s tou informáciou, a keď sa aj so sestričkou Martinou rozprúdi debata o tom, kto ako prišiel o panenstvo, rázne vyhlásim „Dobrú noc!“ Keď už nemôžem spať, chcem mať aspoň svätý pokoj. Martina púli svoje modré okále ešte dlho potom, lebo Beta si z tejto významnej udalosti nepamätá ani hovno.

Nemôžem spať, pomaly už každú noc.

Nataša Holinová
(pokračovanie nabudúce)

Súvisiaci článok: Fakultná nemocnica roku Pána (1. diel)