Niektoré formy prostitúcie v slovenskom jazyku

Na počiatku bol list.

Pán Ivan H. ma poprosil o článok o vulgarizmoch a zveril sa mi s nasledovnými problémami: „Ja som profesionálny tréner, domnievam sa, že milovník slovenčiny, a mám dojem, že neviem povedať nič iné na pokazenú akciu ako to, že je zkurvená...“ Chvíľočku šlo aj o to, či použiť s alebo z, a ďalej o toto: „Je podľa Vás v poriadku, keď poviem kurva, a protistrana mi povie, že som neinteligentný, nevychovaný debil?“

V úprimnom potešení z druhej otázky som sa úplne zabudla venovať problému č. 1, takže po poriadku:

Má tam byť naozaj s. To platí aj pre slová, kde jasne vidíme starú genitívnu väzbu, ako napr. skurvysyn. Isteže, ten úbohý potomok bol pôvodne z koho/čoho, teda z kurvy, ale ešte pred pricapením predložky sa stalo to, že neznelé k dokončilo skazu znelého z a pretvorilo ho na s. Pre úplnosť sa ešte žiada dodať, že nadávanie matke namiesto syna je nespravodlivosť taká stará, že snáď nie je jazyk, kde by sa nenašli jej stopy. Samotné slovo kurva má praslovanský základ (kury, genitív kurъve), pričom milým dôkazom, že už našim predkom sa to zdalo drsné, je vznik jemnejšej nadávky kurník (a kurník šopa je jednoducho šopa pre sliepky).

Na druhú otázku som mailom odpovedala toto:

Nie, nie je to v poriadku. Protistrana sa v domnení, že hod kameňom vracia hodom chlebom, dopustila urážky, keďže na neadresné „kurva“ odvetila obsahom, o ktorom bola presvedčená, že je charakteristikou.

O čo nám ide, keď hlasito vykríkneme kurva? Chcel snáď Ivan H. na volejbalovom ihrisku pri pohľade na neznámu osobu zvolať „žena, ktorá predáva sex!!!“, ale vzhľadom na tendenciu nášho jazyka k dvojslabičnosti zvolil kratší variant? Nie veru.

V hre sú staré dobré emócie. Keď nám cholerikom už emocionálna para tečie ušami, musíme ju nejako vypustiť a na to použijeme komunikačný nástroj (čiastočne preto, aby sme nepoužili päste). V závislosti od toho, koľko tradičnej výchovy sa nám dostalo, siahneme buď do jadra, alebo do periférie slovnej zásoby. Hranica, za ktorú už nejdeme, je totiž prísne individuálna. A keďže stopercentný cholerik aj tak neexistuje, obvykle si vieme udržať akú-takú kontrolu nad tým, aby sme nezvolili úplne nevhodné prostredie.

Ide presne o to, čo mi raz do g-talku napísal kamarát: „Keď niekto dlho a hlasito volá kurva, vieme, že mu niečo je.“ Emócie máme v zásade všetci rovnaké – každý pozná rozčúlenie, hnev, zúfalstvo, ale v podstate málokto huláka kurva! povedzme v Slovenskej národnej galérii, hoci pri pohľade na jej premostenie by sa to dalo pochopiť. A garáž pre ústavné činitele rodu Kristovho toť pred pár dňami asi tiež počula ukážky periférie slovnej zásoby po prvýkrát.

Treba nám totiž rozlišovať jazykové prostredie. Existujú privátne jazykové prejavy, zo štylistického hľadiska dokonale hovorové. Keď súkromne keciam s kamarátom, ktorému vulgarizmy nevadia, môžeme si nadávať, koľko nám hrdlo ráči. Lenže nie každý jazykový prejav je neformálny. Som si napríklad istá, že keď som si na štátnici z dejepisu vytiahla jednu otázku, ktorú som nevedela, nepovedala som „Kurva!“. Povedala som, že toto neviem, a tak mi dali trojku, hoci zvyšné štyri otázky som vedela. Zbytočná otázka: dali by mi dvojku, keby som povedala kurva? Zbytočná odpoveď: nie, kurva okrem pretlaku v hlave nič nerieši. A keď sa stáva náhradou za argumenty, ako je to v prípade viacerých ústavných činiteľov, je to tá najúbohejšia prostitútka z celej Špitálskej a okolia.

Nataša Holinová

Súvisiaci článok: To nemá chybu