O astronautoch úplne inak

Astronauti. Hrdinovia? Pionieri ľudstva? Možno. Talentovaní, mimoriadne schopní, psychicky odolní, cieľavedomí piloti. Mali šťastie, boli v správnom čase na správnom mieste. Ich šťastie bolo často aj smolou. Pretože boli a sú, tiež len ľudia z mäsa a kostí.

Gene Cernan pravidelne opakuje, že to nechápal. Keď predstavili jeho skupinu astronautov, stal sa z obyčajného skúšobného pilota americký hrdina. „Pritom som to bol stále ja, nijak som sa nezmenil! Zo dňa na deň som bol na titulke všetkých novín a časopisov.“

Sláva stúpne do hlavy aj kdejakej hviezdičke, nieto ešte vojakovi, ktorý doteraz lietal s podobne „postihnutými“ pilotmi na neodskúšaných strojoch. A zrazu sa ľudia, médiá a politici idú potrhať aj kvôli obyčajnej fotke s niekým, kto možno poletí do vesmíru.

Presne toto sa stalo každému, kto sa v 60. rokoch stal americkým astronautom. Ani nehovoriac o ženách. Slovo astronaut pôsobilo lepšie, ako akékoľvek afrodiziakum.

Nekonečné trénovanie, 18 hodinový pracovný deň, lety po celej krajine, predštartová karanténa, žiaden čas na rodinu, na relax, permanentný a nikdy nekončiaci stres. K tomu ešte rivalita medzi astronautmi, snaha byť najlepší, daná aj povahou skúšobných pilotov a snaha upútať pozornosť Deke Slaytona, ktorý bol konečným riešiteľom hádanky o posádkach pre Apollo.

V takomto prostredí, navyše uprostred prebiehajúcej vietnamskej vojny, boja za ľudské práva, hnutia hippies, nepokojov a strieľania na univerzitách, vraždách politikov a ich stúpencov, nebolo jednoduché udržať sa pri zdravom rozume.

A teraz si predstavte, že sa naozaj dostanete tam, kam sa v celej histórii ľudstva pozrelo spolu len 24 ľudí. Predstavte si, že ste tým prvým, kto sa nohou dotkol iného vesmírneho telesa.
To nemôže zostať bez následkov. Ani nezostalo.

Z tohto pohľadu mal Deke Slayton asi najšťastnejšiu ruku pri výbere prvého človeka na Mesiaci. Uzavretý, plachý a nie veľmi komunikatívny Neil Armstrong bol skutočne veľmi dobrou voľbou. Jeho let, jeho výstup na povrch, to všetko ako keby nezanechalo takmer žiadne stopy na dnes už 79-ročnom Neilovi.

Po absolvovaní svetového turné sa usadil na malej univerzite, neskôr zastával niekoľko vedúcich funkcií v súkromných firmách a okrem oficiálnych akcií NASA sa prakticky nikde neobjavuje. Žiadne filmy, žiadne interview, žiadne prednášky, Neil si žije svoj život astronauta na dôchodku na svojej farme v Lebanone v Ohiu a za celých 40 rokov sa o ňom v médiách neobjavila ani jedna škandalózna informácia.

Nie tak Buzz Aldrin. Druhý muž na Mesiaci si prešiel peklom alkoholizmu, depresií, rozvodu a takmer spáchanej samovraždy, kým sa mu podarilo nájsť nový zmysel života.

Aj mnohí ďalší doplatili na „hviezdne“ povolanie v programe Apollo. Rozvody, osobné tragédie, neschopnosť nájsť nový zmysel života po tom neobyčajnom a neopakovateľnom zážitku, ktorým bola návšteva 400 000 kilometrov vzdialeného kusu skaly.

Nájdu sa ale aj príklady toho, ako sa to dalo ustáť. A v pohode. Pete Conrad, ktorý považoval svoju prácu na Skylabe za oveľa dôležitejšiu, náročnejšiu a úspešnejšiu, ako celý let Apolla 12. Pete sa až do svojej smrti v roku 1996 snažil naštartovať súkromné lety do vesmíru, venoval im množstvo svojej na pohľad nevyčerpateľnej energie.

Al Bean, ktorý už pred svojim letom na Apolle 12 tajne chodil na kurzy maľovania, velil najproduktívnejšej posádke Skylabu a dnes maľuje krásne obrazy, v ktorých sa snaží zachytiť svoje pocity z návštevy Mesiaca.

Mike Collins, člen slávneho Apolla 11, ktorý bol dlhé roky riaditeľom National Air and Space Museum a neskôr podpredsedom Smithsonian Institution a postaral sa o to, aby sa v ňom uchovalo čo najviac z histórie jeho letu a letov jeho kolegov.

Al Shepard, ktorý sa už pred svojím návratom do aktívneho stavu na Apolle 14 stal milionárom, Ken Mattingly, ktorý sa nakoniec dočkal svojho letu na Apolle 16 a zalietaval Space Shuttle, Gene Cernan, ktorý bol vždy výborným rečníkom a ktorý dodnes prednáša po celom svete o svojich zážitkoch, aby v ľuďoch povzbudil to, čo považuje za dôležité – ochotu objavovať, posúvať hranice poznaného, odvahu a pripravenosť urobiť ďalší „prvý krok“.

Výnimoční ľudia, výnimočné osudy. Ale keď sa dnes pozerám do zostarnutých očí tých, ktorí leteli k Mesiacu, a ktorí dodnes žijú, vidím v nich tú istú iskru, ten istý náboj. Znamenie človeka, ktorý zažil niečo, čo si my, ostatní, nevieme ani predstaviť. Niečo, čo mu nielen drasticky zmenilo život, ale často aj dramaticky posunulo životnú perspektívu a priority.

Dúfam, že sa raz táto iskra opäť objaví v oku nejakého astronauta. Znamenie, že niekto opäť raz urobil „a small step for man...“

Juraj Petrovič