Fakultná nemocnica roku Pána

Občas zosmutniem ako korytnačka, lebo sa strácajú ľudia. Niektoré tváre miznú preto, lebo ste sa stali svedkom ich trápenia a depresie, dívali sa na ich hanbu. Chceli si len pokecať o svojich sračkách a bolo im jedno, s kým. Iní robili hnusnú prácu a napriek tomu boli milí. Nepamätám si tváre, len vety. Tváre, kde ste?

Niekedy na vysokej škole, koniec októbra. Štvrtok, bežná choroba, antibiotiká od obvoďáčky, pohoda v posteli, knižky. V nedeľu ležím v húkajúcej sanitke, na tvári mám cudziu ruku, cez okienko vidím stromy.

„Chalupa,“ vydýchnem šťastne.

„Čo ti lepí, drbnú ti pár infúzií a pôjdeš domov,“ chlácholí ma chlap v červenom. Zbadám blumentálsku vežu a veselo si pomyslím, že mi šibe. Moju eufóriu neruší ani fakt, že nevládzem chodiť. Čaká ma jednotka intenzívnej starostlivosti.

Adriana je medička. Adriana sedí na posteli v tureckom sede, štíhle kolená jej trčia proti všetkým. Šepká: „Boha, boha, boha.“ Potom si prsty zaborí do ryšavej ofiny a plecia sa jej roztrasú v nehlučnom plači.

Niekoľko dní z pochopiteľných dôvodov nerozprávam, občas si niečo napíšem do bloku. Potom mi Adriana požičala učebnicu súdneho lekárstva, prehľad toho, čo je jedna ľudská bytosť schopná urobiť druhej. „Extrémne fyzické nepohodlie,“ napísal Vonnegut o ukrižovaní.

Barbora je sestrička. Vrazí do služby s výkrikom: „Konečne ma s tým kokotom rozviedli! No čo, ty moje chúďatko?“ usmieva sa na mňa. Už som vedela, že má syna, ktorého miluje ako zviera, a ex/manžela násilníka.

Rita je štyridsaťročná feťáčka s mozgom na kašu. Rita je v riti, napísala som si do bloku. Vraj môže hocikomu krv takto zaliať mozog. Vo dverách stojí jej 12-ročný syn. Nejaké ruky ho tlačia dnu, nejde to.

Zázraky sa nedejú.

Oproti mne leží stará pani na dýchacom prístroji, nevie o sebe. „To nič, moja,“ prihovára sa jej Barbora, „to vám len vymieňam štvorčeky, pani Kadlecová.“

„Chceš sa pozrieť?“ Zavrtím hlavou. Prepáčte. Potom vstanem a aj s infúznym stojanom prejdem dva metre. Zdá sa mi, že mŕtvola klipká očami, ale čerstvé štvorčeky z buničiny sa napĺňajú krvou.

Vendulka je sanitárka s veľkým bruchom a pavúčími nôžkami. „No to zasa bude noc. Zasa budem blvat jak Alík. Jaké je to nepríjemné, to vracanie. Ale porád ide dolu pět kilo za týden.“

Postupne sa zapájam do rozhovorov. Tie dobré ženy obkolesujú moju úzku intenzívkovú posteľ a dialógy ozvláštňujú dni aj noci. Umývadlo zakvíka, keď sa oň zadkom oprie zamyslená Gabina; týra ju brat.

Monika je sestrička. Uvarila kávu aj pre mňa, umyla mi vlasy a zlostila sa na seba, že zabudla doma fén. Preto mi dovolila vyliezť z postele aj s kávou a hrali sme žolíka, až kým o druhej v noci nezomrela stará pani, ktorá si udržala ušľachtilý výraz aj na dýchacom prístroji.

Barbora ma ponúka mladej oligofreničke: „Tak čo, Mandarínka-Darinka, nechceš kamarátku?“ Šťastný smiech. Sklerotička s vlasmi ako Einstein mlčky prechodí po chodbách celé kilometre. Poobväzované ruky sa mi potia a smrdia. Strašne ma prekvapí, keď na Ritinej posteli nájdem úhľadne zabalenú múmiu. Predchádzajúcu noc ju Monika česala a potichu jej čosi rozprávala. Potom ju pobozkala na líce; videla som to. A potom dostala žltačku. Všetci nadávali. Došli mŕtvolniari, ale múmiu nechali tak. „Zavolajte nás, keď pôjde výťah,“ volali ešte z chodby.

Barbora zlostne tresne telefónom. „Budeš mať príjemnú spoločnosť!“ A vezme zo stoličky moju koženú bundu; váľala sa tam, odkedy ma náhlivo privádzali k životu. „Aby si si ju tu zajtra ráno ešte našla.“

Mala som ich ako na dlani. Ležala som v hľadisku a oni nachystali scénu. Na javisko dali stoličku a na ňu posadili babu, ktorá by bola nádherná, keby šesť rokov nefetovala. Čierna hriva, zlepená od špiny, veľké modré oči. Vyzerá tak nepríťažlivo, že jej ani nenapadne zakryť si špicaté prsia, len ruku si položí na ploché brucho.

„Čo mi idete robiť?“ má vydesený hlas, no nikto sa s ňou už nebaví.
(pokračovanie nájdete tu)

Nataša Holinová