Konzerva s colou bola v 60. rokoch prvým bojovníkom proti totalitnému režimu. Zasiahla socializmus priamym úderom na zmyslové centrum „mierumilovných budovateľov lepšieho zajtrajška“. Trvalo to síce ešte ďalších 20 rokov, ale koniec bol neodvratný:)
zdroj foto
Hotel Palace (ľudovo palacka): ubytovanie a reštaurácia (tam hore), bufet - samoobslužná jedáleň - na prízemí (tam dole), kino v suteréne. Na rohu bol obchod s textilom. Dnes v celom komplexe sídli jedna z mnohých bánk. Prisámbohu, neviem si spomenúť aká. A to bývam hneď za tretím blokom:)
V hoteli Palace (na rohu Poštovej a Obchodnej) v Bratislave bola na prízemí samoobslužná jedáleň. V 80. rokoch bola prerobená na fast food mcdonaldovského typu Gurmán. Keďže rokovania uvážlivých súdruhov so zástupcami McDonald's nevyšli, skúsili to po svojom, socialisticky. Kvalita vydržala niekoľko týždňov, kým sa všetko neposralo a nestal sa z toho obyčajný komunistický pajzel, ktorý nesiahal starej komunistickej jedálni ani po pás.
Niečo podobné sa deje ešte aj dnes. Rýchlokvasení reštauratéri - keď zistia, že „mrchavý" personál nechce pracovať, anizatohoboha, takmer zadarmo (banda nevďačná!)! Že mu nestačí hrdosť na príslušnosť k firme (mnohoročná, „nepretržitá" tradícia:) Krásny interiér (kua, aké to bolo všetko drahé!)... Po poznaní, že za všetkým je poriadne tvrdá práca, a že zákazník nie je natoľko sprostý, ako predpokladali (nechce sa dať odrbať), vytriezvejú z oliverovského sna. Aby to opäť, o chvíľu, skúsili napríklad s ojazdenými autami alebo s bordelmi. A tak nám po krátkom čase miznú reštiky, na ktoré sme si ani nestihli zvyknúť. Majitelia nám nedali šancu...
zdroj foto
Pod hotelom a bufetom bolo známe kino, do ktorého sme za dve koruny chodievali na žurnály, rozprávky aj dlhometrážne filmy (išli dokola, až kým nedávali okolo dvadsiatej prvej hlavné predstavenie). Mnohokrát sme sa uliali zo školy (koncom desaťročia tam začali premietať naposledy, vtedy už nepohodlné vinetuovky, ktoré čoskoro nahradili indiánky z NDR), aby sme presedeli pol dňa v kine...
Do hotelovej reštiky (tam hore) chodievali veksláci, štetky, obyčajní ľudia a Juhoši, ktorí invazívne likvidovali bratislavské zásoby s textilom a kobercami, tak, že v sobotu na obed býval Bagdad pod Michalskou bránou prázdny ako sovietske obchody v období Nikitu Chruščova.
Spomínam si, že tam neskôr chodieval aj legendárny futbalista bratislavského Interu, pán Laco Petráš, ktorého sme ako zasrani chodievali očumovať. Chlapík, ktorý sa preslávil našimi jedinými gólmi na MS v Mexiku v roku 1970. Aj tým, že sa prekrižoval, a telka to nestihla vystrihnúť (katolíci sa radovali:) v priamom prenose. Ale predovšetkým tým, že mu údajne v Guadalajare postavili sochu. Tomu už po rokoch nikto neverí, ale legenda je to krásna, a nás tá predstava vtedy nadchýnala: náš futbalista má sochu v Mexiku.
zdroj foto
Už predtým som ju počul vo verzii so slávnym brankárom Schrojfom - údajne vo Viňa del Mar má aj on pamätník, ktorý mu postavili po MS v Chile 1962 nadšení Chiľania. Pravdepodobne si ľudová fantázia neskôr dosadila namiesto Čiernej mačky (prezývka Vila Schrojfa) Laca Petráša. Slováci zúfalo túžia po uznaní. Svedčí o tom aj dnešok, keď sa na scéne zrazu objavili Starí Slováci.
Do reštiky chodievali aj známi bitkári, ktorí sa po prevrate etablovali ako výpalníci, mafiáni špeciálneho, východoeurópskeho typu, dovtedy u nás nepoznaného. Niektorým je už zem, aj nie slovenská, ľahká.
Bol som tam zo trikrát na obede, ešte s mamou, samozrejme. Chalan sa do takého podniku sám neodvážil. Tomu musela stačiť spodná jedáleň s chlebíčkami, šalátmi a s teplou kuchyňou, kde najdrahšie jedlo bolo za desať korún. Tuším sviečková. My sme ale aj tak najčastejšie jedávali ruské vajcia s kofolou a tatrankou.
Posledný obed (hore v hoteli) si pamätám. Mali sme návštevu, rodičia ju pozvali do palacky. Odvtedy som tam, až do jej zrušenia, nebol. V to júnové popoludnie roku 1968, na esenpéčku kolportér s Večerníkom vykrikoval: Zabili Roberta Kennedyho! Ľudia sa zastavovali, otrasení neveriacky pozerali na titulnú stránku.
zdroj foto
Po rokoch som si v ktoromsi Simmelovi prečítal, ako prijali Nemci správu o smrti Jacka Kennedyho. Prerušili premávku na diaľniciach, vystúpili z vozov. Vtedy som si spomenul na to esenpéčko.
zdroj foto
V 70. rokoch - v tom mizernom období normalizačných chmár - začali vznikať legendy o sile československej ekonomiky v roku 1968, keď stál rakúsky šiling cirka 30 halierov - z čoho sme my, smútiaci (a spomínajúci) analfabeti, vyvodili jasný „dôkaz“ o sile hospodárstva Dubčekovej ČSSR. Podľa našej vtedajšej „logiky“ sú dnes, po našom zavedení eura, USA v obrovských problémoch. Iba ťažko sa dotiahnú na „stále mladú“ Slovenskú republiku:)
zdroj foto
Nesmejte sa. Poznám dospelých ľudí, ktorí si to o Rakúsku šesťdesiateho ôsmeho roku myslia aj dnes:) A nie sú to žiadni idioti. Každý z nás má určite vo svojom okolí celkom milého, sympatického, dokonca vzdelaného človeka, ktorý je v niektorých oblastiach úplný idiot. Že nie? Neklamte:)
zdroj foto
V rohu jedálne - nech Pánboh požehná kamarátskych zamestnancov, pretože spomienky na mladosť sú vždy pekné - predávali delikatesy, pochutiny: krekery, kekse, čokolády, tyčinky, bonboniéry a limonády. Plus všelijaké sladkosti a slanosti, ktoré náš trh ponúkal.
Keď prišla - v tej dobe uvoľnenia - do palacky prvá lastovička zo západu (predsa len bude „niečo“ na tej sile hospodárstva:) plechovka kokakoly, predstavujúca pre našu bujnú fantáziu, niečo navyše, čo neobsahovali časopisy, prepašované do pokútnych krajčírskych salónov zriedkavými návštevníkmi zo zakázaného sveta spoza Železnej opony, boli sme nadšení.
V tých časoch sa u nás predával takmer výhradne tovar, vyrobený v Československu, alebo v krajinách sovietskeho bloku. Kola teda bola naozaj malým zázrakom. Už nikdy jej „prameň nevyschol“ a v sedemdesiatych sa do jej susedstva nasťahovala aj jej mladšia, škaredá sestra Pepsi :)
Coca-Cola prišla niekedy v jeseni. V jedno pochmúrne, zamračené popoludnie. Krátko pred Dubčekom. Alebo už za neho? Presne si, prisámbohu, nepamätám. Ale boli to uvoľnené časy, aké už nikdy potom, až do osemdesiateho deviateho, neboli...
Pred palackou zastal náklaďák. Závozník (vtedy ešte boli závozníci: „Dnes sa šofér nadrie ako debil“ - povedal mi na pive kamarát Jano, vodič z povolania:) vyložil veľké kartóny, ktoré vynosil po schodoch do bufetu na prízemí. Hútali sme, čo v nich je.
Podvečer sa objavili na tácke vedľa sklenej vitríny plechovky navŕšené do pyramídy. So zázrakom, ktorý dnes všetci poznáme. S nápisom, maľovaným, krásnym, aj keď vytúženým, o to nečakanejším, vysnívaným. Takým, ktorý pre nás zosobňoval všetko najlepšie a najdokonalejšie. Najtechnickejšie a najmodernejšie, najbetálnejšie a najslobodnejšie: Coca-Cola.
zdroj foto
Svinstvo, na ktoré dnes mnohí nadávajú ako na kalorickú bombu, nezdravú „kyselinofluorovodíkovú“ presladenú, kofeínovú americkú žbrndu, bolo pre nás voňavým rajom.
Po prvom glgu sme boli naveky stratení... Občas nám na ňu mamy dali prachy, občas sme si našetrili. Po vypití sa obal nevyhadzoval, používali sme ho na perá, ceruzky a štetce.
Od tých čias to išlo s totalitou z kopca:)
Dnes si uvedomujem, že prvý úder východnému bloku „zasadil" koncern The Coca-Cola Company so sídlom v Atlante, Georgia, USA. V Bratislave, v samoobslužnej jedálni palacka, jedno jesenné popoludnie, koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia...
Iba oni o tom nevedia:)
Poznámka: Nie všetko, čo som napísal, je isté, ale najskôr to pravda bude:)
Boris Burgerzdroj foto
Hotel Palace (ľudovo palacka): ubytovanie a reštaurácia (tam hore), bufet - samoobslužná jedáleň - na prízemí (tam dole), kino v suteréne. Na rohu bol obchod s textilom. Dnes v celom komplexe sídli jedna z mnohých bánk. Prisámbohu, neviem si spomenúť aká. A to bývam hneď za tretím blokom:)
V hoteli Palace (na rohu Poštovej a Obchodnej) v Bratislave bola na prízemí samoobslužná jedáleň. V 80. rokoch bola prerobená na fast food mcdonaldovského typu Gurmán. Keďže rokovania uvážlivých súdruhov so zástupcami McDonald's nevyšli, skúsili to po svojom, socialisticky. Kvalita vydržala niekoľko týždňov, kým sa všetko neposralo a nestal sa z toho obyčajný komunistický pajzel, ktorý nesiahal starej komunistickej jedálni ani po pás.
Niečo podobné sa deje ešte aj dnes. Rýchlokvasení reštauratéri - keď zistia, že „mrchavý" personál nechce pracovať, anizatohoboha, takmer zadarmo (banda nevďačná!)! Že mu nestačí hrdosť na príslušnosť k firme (mnohoročná, „nepretržitá" tradícia:) Krásny interiér (kua, aké to bolo všetko drahé!)... Po poznaní, že za všetkým je poriadne tvrdá práca, a že zákazník nie je natoľko sprostý, ako predpokladali (nechce sa dať odrbať), vytriezvejú z oliverovského sna. Aby to opäť, o chvíľu, skúsili napríklad s ojazdenými autami alebo s bordelmi. A tak nám po krátkom čase miznú reštiky, na ktoré sme si ani nestihli zvyknúť. Majitelia nám nedali šancu...
zdroj foto
Pod hotelom a bufetom bolo známe kino, do ktorého sme za dve koruny chodievali na žurnály, rozprávky aj dlhometrážne filmy (išli dokola, až kým nedávali okolo dvadsiatej prvej hlavné predstavenie). Mnohokrát sme sa uliali zo školy (koncom desaťročia tam začali premietať naposledy, vtedy už nepohodlné vinetuovky, ktoré čoskoro nahradili indiánky z NDR), aby sme presedeli pol dňa v kine...
Do hotelovej reštiky (tam hore) chodievali veksláci, štetky, obyčajní ľudia a Juhoši, ktorí invazívne likvidovali bratislavské zásoby s textilom a kobercami, tak, že v sobotu na obed býval Bagdad pod Michalskou bránou prázdny ako sovietske obchody v období Nikitu Chruščova.
Spomínam si, že tam neskôr chodieval aj legendárny futbalista bratislavského Interu, pán Laco Petráš, ktorého sme ako zasrani chodievali očumovať. Chlapík, ktorý sa preslávil našimi jedinými gólmi na MS v Mexiku v roku 1970. Aj tým, že sa prekrižoval, a telka to nestihla vystrihnúť (katolíci sa radovali:) v priamom prenose. Ale predovšetkým tým, že mu údajne v Guadalajare postavili sochu. Tomu už po rokoch nikto neverí, ale legenda je to krásna, a nás tá predstava vtedy nadchýnala: náš futbalista má sochu v Mexiku.
zdroj foto
Už predtým som ju počul vo verzii so slávnym brankárom Schrojfom - údajne vo Viňa del Mar má aj on pamätník, ktorý mu postavili po MS v Chile 1962 nadšení Chiľania. Pravdepodobne si ľudová fantázia neskôr dosadila namiesto Čiernej mačky (prezývka Vila Schrojfa) Laca Petráša. Slováci zúfalo túžia po uznaní. Svedčí o tom aj dnešok, keď sa na scéne zrazu objavili Starí Slováci.
Do reštiky chodievali aj známi bitkári, ktorí sa po prevrate etablovali ako výpalníci, mafiáni špeciálneho, východoeurópskeho typu, dovtedy u nás nepoznaného. Niektorým je už zem, aj nie slovenská, ľahká.
Bol som tam zo trikrát na obede, ešte s mamou, samozrejme. Chalan sa do takého podniku sám neodvážil. Tomu musela stačiť spodná jedáleň s chlebíčkami, šalátmi a s teplou kuchyňou, kde najdrahšie jedlo bolo za desať korún. Tuším sviečková. My sme ale aj tak najčastejšie jedávali ruské vajcia s kofolou a tatrankou.
Posledný obed (hore v hoteli) si pamätám. Mali sme návštevu, rodičia ju pozvali do palacky. Odvtedy som tam, až do jej zrušenia, nebol. V to júnové popoludnie roku 1968, na esenpéčku kolportér s Večerníkom vykrikoval: Zabili Roberta Kennedyho! Ľudia sa zastavovali, otrasení neveriacky pozerali na titulnú stránku.
zdroj foto
Po rokoch som si v ktoromsi Simmelovi prečítal, ako prijali Nemci správu o smrti Jacka Kennedyho. Prerušili premávku na diaľniciach, vystúpili z vozov. Vtedy som si spomenul na to esenpéčko.
zdroj foto
V 70. rokoch - v tom mizernom období normalizačných chmár - začali vznikať legendy o sile československej ekonomiky v roku 1968, keď stál rakúsky šiling cirka 30 halierov - z čoho sme my, smútiaci (a spomínajúci) analfabeti, vyvodili jasný „dôkaz“ o sile hospodárstva Dubčekovej ČSSR. Podľa našej vtedajšej „logiky“ sú dnes, po našom zavedení eura, USA v obrovských problémoch. Iba ťažko sa dotiahnú na „stále mladú“ Slovenskú republiku:)
zdroj foto
Nesmejte sa. Poznám dospelých ľudí, ktorí si to o Rakúsku šesťdesiateho ôsmeho roku myslia aj dnes:) A nie sú to žiadni idioti. Každý z nás má určite vo svojom okolí celkom milého, sympatického, dokonca vzdelaného človeka, ktorý je v niektorých oblastiach úplný idiot. Že nie? Neklamte:)
zdroj foto
V rohu jedálne - nech Pánboh požehná kamarátskych zamestnancov, pretože spomienky na mladosť sú vždy pekné - predávali delikatesy, pochutiny: krekery, kekse, čokolády, tyčinky, bonboniéry a limonády. Plus všelijaké sladkosti a slanosti, ktoré náš trh ponúkal.
Keď prišla - v tej dobe uvoľnenia - do palacky prvá lastovička zo západu (predsa len bude „niečo“ na tej sile hospodárstva:) plechovka kokakoly, predstavujúca pre našu bujnú fantáziu, niečo navyše, čo neobsahovali časopisy, prepašované do pokútnych krajčírskych salónov zriedkavými návštevníkmi zo zakázaného sveta spoza Železnej opony, boli sme nadšení.
V tých časoch sa u nás predával takmer výhradne tovar, vyrobený v Československu, alebo v krajinách sovietskeho bloku. Kola teda bola naozaj malým zázrakom. Už nikdy jej „prameň nevyschol“ a v sedemdesiatych sa do jej susedstva nasťahovala aj jej mladšia, škaredá sestra Pepsi :)
Coca-Cola prišla niekedy v jeseni. V jedno pochmúrne, zamračené popoludnie. Krátko pred Dubčekom. Alebo už za neho? Presne si, prisámbohu, nepamätám. Ale boli to uvoľnené časy, aké už nikdy potom, až do osemdesiateho deviateho, neboli...
Pred palackou zastal náklaďák. Závozník (vtedy ešte boli závozníci: „Dnes sa šofér nadrie ako debil“ - povedal mi na pive kamarát Jano, vodič z povolania:) vyložil veľké kartóny, ktoré vynosil po schodoch do bufetu na prízemí. Hútali sme, čo v nich je.
Podvečer sa objavili na tácke vedľa sklenej vitríny plechovky navŕšené do pyramídy. So zázrakom, ktorý dnes všetci poznáme. S nápisom, maľovaným, krásnym, aj keď vytúženým, o to nečakanejším, vysnívaným. Takým, ktorý pre nás zosobňoval všetko najlepšie a najdokonalejšie. Najtechnickejšie a najmodernejšie, najbetálnejšie a najslobodnejšie: Coca-Cola.
zdroj foto
Svinstvo, na ktoré dnes mnohí nadávajú ako na kalorickú bombu, nezdravú „kyselinofluorovodíkovú“ presladenú, kofeínovú americkú žbrndu, bolo pre nás voňavým rajom.
Po prvom glgu sme boli naveky stratení... Občas nám na ňu mamy dali prachy, občas sme si našetrili. Po vypití sa obal nevyhadzoval, používali sme ho na perá, ceruzky a štetce.
Od tých čias to išlo s totalitou z kopca:)
Dnes si uvedomujem, že prvý úder východnému bloku „zasadil" koncern The Coca-Cola Company so sídlom v Atlante, Georgia, USA. V Bratislave, v samoobslužnej jedálni palacka, jedno jesenné popoludnie, koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia...
Iba oni o tom nevedia:)
Poznámka: Nie všetko, čo som napísal, je isté, ale najskôr to pravda bude:)
trochu dlhe, ale oplati sa precitat. boris, pijes colu aj dnes?:_)
OdpovedaťOdstrániťboro, mne nejde do hlavy jedno - ak cola naburala socrezim, preco vinea nenacala ten kapitalisticky? a kofola? zeby to bolo v tych plechovkach?:)
OdpovedaťOdstrániťBoris, skvele napisane, super.
OdpovedaťOdstrániťKarci, vinea sa predavala tusim iba v Arkansase a v Juznej Karoline. Zrejme dokonala svoje dielo, ak sa nemylim, Arkansas a Juzna Karolina, su staty USA s nanizsou zivotnou urovnou. Kofolu sme vyvazali na KUbu :)
OdpovedaťOdstrániťAk sa mylim, tak sa ospravedlnujem Karolincanom, Arkansascanom a Raulovi :D
Veru tak. :)
OdpovedaťOdstrániťrdb
Anonymný: Áno, pijem. Cola je skvelá pri žalúdočných ťažkostiach, ktoré občas vyvoláva pivo :)
OdpovedaťOdstrániťĎakujem Ti.
krasne ;o)
OdpovedaťOdstrániťmne moj muz tiez frfle, ze by som si mala najst nejaky iny symbol 'cool' ameriky, nez je coca-cola, ale obcas nenapadne ju pije aj on, tak co ;o)
kayula
Že škaredá sestra Pepsi! Boris, teraz som sa vážne urazil! :-))))) Inak, super článok, ešte som nebol ani v projekte, takže pre mňa, milovníka starej Bratislavy, perfektný. Ale Šemíka ako žriebä si nepamätáš, že? Alebo áno? ;-)
OdpovedaťOdstrániťTa banka v "palacke" bude VÚB banka.
OdpovedaťOdstrániťAhoj Borko, Vinea sa predavala v mojej restauracii na Floride a americke deti ju milovali ako fajnsmeker dobre vino, rodicia zase bol vdacni, ze nie je presladena. Skoda, ze to netrvalo dlho (nemam ponatia kto bol na vine), ale jedneho dna ju prestali dovazat. Ak sa vrati povodna kvalita, ja by som ju v dalsom businese znova propagovala, ale s kukuricnym sirupom ako sladidlom v nej nech si ju strcia, ja klamat nikoho nebudem, ze je to zdrava alternativa!
OdpovedaťOdstrániťEstika
Pamatam si kino Cas. Volali sme ho blcharen. A pani s baterkou, co kontrolovala cisla na listkoch, ci tam nesedime dlhsie ako jedno kolo filmov. A bordove zamatove zavesy namiesto dveri, spoza ktorych si mohol kedykolvek vojst, nebolotreba cakat na koniec jedneho cyklu. A bolo tam vzdy plno.Naozaj bolo vstupne 2 koruny? Mne ss zda, ze to bolo este lacnejsie...
OdpovedaťOdstrániťDaniela
Skvelo napisane! :)
OdpovedaťOdstrániťsuper! to je bratislava mojich rodicov :)
OdpovedaťOdstrániťuzasne ilustracie ;)