Fakultná nemocnica roku Pána (3. diel)

Nemôžem spať, pomaly už každú noc. Chvíľu sa prechádzam po slabo osvetlenej chodbe a pozorujem svoj obraz na vyleštených sklených dverách: modrý plášť na bielej košeli, holé lýtka; už sa mi ani nechce vyplaziť na seba jazyk. Po chvíli sa usalaším k stolu s lepkavým umelohmotným obrusom, obložím sa hroznom a kartami.

Okolo prejde sanitárka.

„Si veštíš?“

„Len normálne hrám.“

„Si radšej zapni telku, ale potichu, jasné? Mi niekedy vyveštíš?“

Keď sa ráno preberiem, Gabinu dávno vystriedala Barbora. Pozerám, ako lieta po JIS-ke aj s tým svojím dobermaním úsmevom.

„Čo, mladá, vydrichmaná? Pomaly obed a ty stále v bezvedomí.“

„Nemohla som v noci spať.“

„Viem, prečítala som si v hlasku. Aspoň bol od teba pokoj. Dnes je vôbec nádherná služba, keď ste tu len vy dve.“

Až pred vizitou prudko zatiahne plenty okolo mojej postele, ale škárami vidím všetko. Okolo Bety sa zbiehajú doktori.

„Či ešte neušla.“

„Ušetrila by nám aspoň robotu.“

„Od trinástich si pichá.“

„Videli ste už mexické ornamenty?“

„To si aj niečím natierate, nejakou dezinfekciou, skôr ako si pichnete?“

„Chodíte do nejakej školy?“

Beta krúti hlavou.

„A do akej ste chodili?“

„Do stavebnej priemyslovky.“ Odmlčí sa. „Ja som chcela byť architektka.“

„Možno ešte budete.“

Barbore ide absurdná diskusia na nervy, schmatne Betu a rezolútne z nej strhne košeľu. Tomu, kto sa jej rýpe v rane, vidím len zadok. Hanbím sa, že sledujem jej tvár, nechala Barbora pre mňa škáru naschvál?

Zaspať, zaspať, zaspať. Prevaľujem sa v prepotených perinách, nejde to, neviem to. V hlave mám kompletnú kartotéku všetkých sračiek sveta, stačí len čítať. Vlhké vlasy ma chladia na krku, po nohách mi tečú potôčiky potu. Mám čo robiť, aby som nespadla z úzkej postele. Nedarí sa mi predstavovať si, že som čistá. To počká, teraz zaspať!

Je päť hodín ráno. Počujem rachotiť električku, Beta stoná zo spánku a sestričky si rozprávajú východniarske vtipy a rehocú sa, to ma vlastne zobudilo. Rozvidnieva sa, JIS-ka sa pomaly zalieva modrastým svetlom ako z obrovskej počítačovej obrazovky.

Hneď na svitaní sa začnú po oddelení promenádovať sanitárky. Vendulka v minirovnošate s tenkými nohami a napuchnutou tvárou nám príde predviesť nový rúž: „Jaký je? Neni moc silný?“

„Jak si spala?“ obráti sa Beta ku mne.

„Toto je najhoršia nemocnica,“ spustí zasa. „Tu som bola aj na chirurgii. Tuto, vidíš, jak si pichám do prstov, som tam stratila cit. A potom som sa popálila, lebo som to necítila. Začalo mi to hniť či čo a museli mi tam dlabať odumreté mäso.“ Naťahuje ku mne ruku so zahnednutým obväzom.

„Fuj, daj tú pracku preč,“ vravím.

„Tu je aj najhoršia psychiatria. Tam sa nemáš s kým baviť, sú tam samí debili. S tebou sa aspoň dá rozprávať.“

„Čo robíš, kam chodíš?“ skáčem jej do reči.

„Nikam. Ráno si zoženiem dávku a idem domov.“

„Kde si zoženieš dávku?“

„V Hviezdoslavovom divadle sa dobre varí, ináč v Bratislave varí asi šesť ľudí perník...“

„Kde sa dobre varí, tam sa dobre darí?“ vypísknem. Zavýjame od smiechu.

„A čo robíš doma?“

„Nič.“

„Nepočúvaš aspoň nejakú hudbu?“

„Keď som sa chcela zabiť, pustila som si Doors.“

Tuším som radšej, keď je ticho. Vtedy pozorujem tanec bubliniek v neónovom svetle, predbiehajú sa, aby napokon všetky skončili v presne rovnakom keli. Ona pri tom všetkom utrpení ešte občas tak málo trpí, že je to skoro až zaujímavé, zrazu to nie je neslušné. Lenže dobre vie, že je to len nakrátko. Viem to aj ja. Od nej, sama povedala, že takto bude, až kým nepomreli. Vidím, že nemá žiadnu energiu, takto je to jednoduchšie. Vieme to a smejeme sa. 

Nataša Holinová
(pokračovanie nabudúce)

Súvisiace články:
Fakultná nemocnica roku Pána (1. diel)
Fakultná nemocnica roku Pána (2. diel)