Že trošku prší? Že trošku vietor pofukuje? Že až tak, že ty kokso a cipana? Nevadí, nevadí! Vysoké topánky treba od prachu ofúknuť, starý kabát navliecť, zabaliť sa do pršiplášťa, a hajde. Lebo veď Depeš, ni?
Jáj, veruže. Miešalo sa to tam. Postavené a zmoknuté depešácke hára s plešinami, pupky s vychrtlinami, parochne, nababúšenci s holotrtmi, do pol pása vyzlečenými. Moklo všetko, čo len mohlo, a len zásluhou nehorľavej fólie sme nestáli rovno uprostred ryžovej plantáže. Kapucňa na hlave bola neviem na čo, ale keď Dejvo na pódiu húkal že Aj fííííl juuu!, tak bolo veru všetkým jedno, či majú na sebe ešte niečo suché. Hej, že nemali. V kabáte čerstvo založený kompost, ktorého proces tvorby urýchovali osemdesiatky typu Never Let Me Down Again, Policy Of Truth, hovoril za seba – že zabava graduje, yo.
Vydychujeme pri novotinkách, lebo čo už, keď poznáme len dve. Wrong a Peace, ni? No. A sánka mi padá, ako furt, keď otvorí ústa Martin. Jáj, či dobre. Home, mňaaaam, dobrá, dobrá, chrumkavá. Titul Najlepší spartakiádny počin tento rok opäť vyhrala verklíkovo známa Enjoy The Silence, a najsamfasa na tom všetkom je, v tom momente netuším, či na mňa prší, alebo sa mi na hlavu leje aj minerálka z tej otvorenej fľaše, čo ju držím ako hluchý dvere. Ale rezky skáčeme, rezky! Len keď Dejvo zadre, že Gúúúd Najt, tak sa mi to nepáči. Keď už som takto zmokla, tak už nech je dielo dokonané!
A že aj je. Lebo zrazu všetci vreštíme, že Let Mi Si Ju Stript (niektorí rúkajú aj verziu, ktorú poznajú od nemeckých Rammsteinovcov), len Dejvo je ticho a Martin hádže taký vokál, že ho ani nepočuť. Ale keď dajú Strangelove, ni hočo toto, ni hočo. Behám pomedzi kvapky ako splašená myš, teším sa ako na Vianoce pri darčekovom balení ponožiek a je mi jedno, že ksicht mi umýva kyslý dážď. Až pri Personálnom Jesusovi sa mi na stehniská nemilosrdne lepia nacárach zmoknuté rifle, kabátik pod pršiplášťom už je situáciou dávno pokorený, a nemôžem mávať rukami, lebo tie sviňuchy dažďové kvapky mi tečú do mokrých rukávov.
Tak si ešte moknúc vypočujeme Waiting For The Night a brodíme sa domov. A konštatujeme, ako inak. Že dobre bolo. Ej, veruže dobre. A čo, že štipku mokro.
Dana Salajová
Jáj, veruže. Miešalo sa to tam. Postavené a zmoknuté depešácke hára s plešinami, pupky s vychrtlinami, parochne, nababúšenci s holotrtmi, do pol pása vyzlečenými. Moklo všetko, čo len mohlo, a len zásluhou nehorľavej fólie sme nestáli rovno uprostred ryžovej plantáže. Kapucňa na hlave bola neviem na čo, ale keď Dejvo na pódiu húkal že Aj fííííl juuu!, tak bolo veru všetkým jedno, či majú na sebe ešte niečo suché. Hej, že nemali. V kabáte čerstvo založený kompost, ktorého proces tvorby urýchovali osemdesiatky typu Never Let Me Down Again, Policy Of Truth, hovoril za seba – že zabava graduje, yo.
Vydychujeme pri novotinkách, lebo čo už, keď poznáme len dve. Wrong a Peace, ni? No. A sánka mi padá, ako furt, keď otvorí ústa Martin. Jáj, či dobre. Home, mňaaaam, dobrá, dobrá, chrumkavá. Titul Najlepší spartakiádny počin tento rok opäť vyhrala verklíkovo známa Enjoy The Silence, a najsamfasa na tom všetkom je, v tom momente netuším, či na mňa prší, alebo sa mi na hlavu leje aj minerálka z tej otvorenej fľaše, čo ju držím ako hluchý dvere. Ale rezky skáčeme, rezky! Len keď Dejvo zadre, že Gúúúd Najt, tak sa mi to nepáči. Keď už som takto zmokla, tak už nech je dielo dokonané!
A že aj je. Lebo zrazu všetci vreštíme, že Let Mi Si Ju Stript (niektorí rúkajú aj verziu, ktorú poznajú od nemeckých Rammsteinovcov), len Dejvo je ticho a Martin hádže taký vokál, že ho ani nepočuť. Ale keď dajú Strangelove, ni hočo toto, ni hočo. Behám pomedzi kvapky ako splašená myš, teším sa ako na Vianoce pri darčekovom balení ponožiek a je mi jedno, že ksicht mi umýva kyslý dážď. Až pri Personálnom Jesusovi sa mi na stehniská nemilosrdne lepia nacárach zmoknuté rifle, kabátik pod pršiplášťom už je situáciou dávno pokorený, a nemôžem mávať rukami, lebo tie sviňuchy dažďové kvapky mi tečú do mokrých rukávov.
Tak si ešte moknúc vypočujeme Waiting For The Night a brodíme sa domov. A konštatujeme, ako inak. Že dobre bolo. Ej, veruže dobre. A čo, že štipku mokro.
Dana Salajová
ej, veruze dobre bolo!
OdpovedaťOdstrániťked uz takto zmoknut, tak kvoli komu inemu?!
Tento komentár bol odstránený autorom.
OdpovedaťOdstrániťkedze ja sikovna som zmazala predosly prispevok, tak este raz:Zeby koli Robertovi Smithovi? Ked dojde do Bratislavy, ochotne zmoknem:-)
OdpovedaťOdstrániťvidis? a ja som myslela, ze uz nikoho ineho takeho nenajdem... a Ty si ma vyviedla z omylu :)
OdpovedaťOdstrániťNáááá, furt sa volakto najde, he. Ale Smith a Gahan, to si asi kingovia. Na tych by som vedela pozerat vkuse, he :-)
OdpovedaťOdstrániťVerim a zavidim, ze boli skveli, dazd a vietor su aj tu a neprekazaju, pretoze, ked je fanusik v tranze, moze byt ponoreny vo vode, pokial sa da dychat, aj po bradu. Vdaka, Danka, viem si aspon trochu predstavit, ze ale aka len sou to bola, paradna. Skvele. Za vsetky evri :D
OdpovedaťOdstrániťBorko, paradne bolo. Na dva roky mam dost a potom mozu prist zas :-) oni nevedia sklamat, a dazd bol fajn, osviezil ;) takze super.
OdpovedaťOdstrániť