Baki, už iba raz ťa zapriem

„Poškodili moju česť. Nech je to čokoľvek, musím to očistiť!" - zaprisahal sa v duchu minister Pišta, keď si večer pred spaním zapínal traky na pyžame. Ľavý, pravý, pekne napevno, môže sa vystrieť a dať rozlet myšlienkam.

Dnešné časy sú zlé. Ťažké, povedal by ktokoľvek, a pritom si nik na tomto svete nevie predstaviť utrpenie jedného ministra. Toľko obmedzovania, toľko sebazaprenia a toľko obetí! Za Vlada to bolo iné. Byť s Vladom zadobre znamenalo mať spokojný život. Teraz je to iné. Za málo peňazí toľko musí hrať, a aký efekt to má? Veď Robo je jednotka. Nie, nezávidí, ale kto ho pochopí? Oni hrajú len druhé husle, ak nie tretie. A hrať druhé husle v druhých husliach, ak nie tretích... ale už sa zamotáva.

Deti odrastajú, to je najhoršie. Mladému služobný Passat nestačí, a pravda je taká, že si zaslúži niečo lepšie. Veď vyrástol, doparoma. Vyrastený mladý muž nemôže hanbu trieť v tatkovom aute, musí mať svoje. Veď aj Janov chlapec má meklérena.

Nevie zaspať. Vstane z postele, pomalým, ťažkým krokom sa presúva do kuchyne. Napije sa vody. Neodtečenej, ale nevníma to. Na čele má vystúpené kvapky potu. Je v strese a to mu neprospieva. Musí na niečo prísť, musí nájsť cestu, musí na staré kolená vedieť, ako na to. Veď toho už preskákal.

„Ach, Baki, Baki" - zamyslí sa. „Vidíš to, kamarát, vidíš, krivda na nás padla, všetci boli proti mne. Ťažko potom udržať také kamarátstvo."

Chvíľa bezduchého zamyslenia sa a tápanie v tme.

„Baki? Ach, Baki!" Pištovi svitne. Príval energie ho zavalí a prefackuje z každej strany, do tváre sa mu vracia zdravá farba.

„Neviem, čo je česť, ale viem, čo je Baki! Baki je dobrá značka. Ryža. Jak prasa. Ak mi na to skočia."

Berie do rúk pero, zapína nočnú lampu, zamýšľa sa...

„Pôjdeš do basy, ty hajzel!" Škrt.

Zlý úvod, to nepovedal Bakimu, ale niekomu inému. Musí začať inak. 

„Bola to séria nepravdivých tvrdení. Poškodili ste moju česť. A dobrú povesť.“

Zamyslí sa, odkiaľ pozná spojenie „dobrá povesť“, ale nič ho nenapadá. Pripíše to hlbokej noci, ráno si snáď spomenie.

„Nech je to mimosúdne. Veď už ste so mnou jeden súd prehrali. Iba pripomínam. 200 tisíc. Evri."

Oprie sa o opierku na stoličke, slastne vydýchne. Vytáča telefónne číslo, ktoré pozná iba on. Dôverne, takmer spamäti, veď to nie je tak dávno.

„Baki Sadiki?“
„Áno.“
„Som ťa nespoznal vôbec po hlase, vieš...“
„No tak telefón trošku mení hlas. Čo máš nového, Štefan?“
„Nič, len tak volám, že jak sa máš. Lebo jedna taká vec, bude nám dobre.“
„Áno? A čo máš?“
„Ach, Baki, Baki, kamarát. Už iba raz ťa zapriem, trošku narobím bububu, veď vieš, médiá, čo napísali... ešte minulý rok... keď sa na to chytia, budeme zas na chvíľu za vodou!"

Dana Salajová