26. 6. 2009

Fakultná nemocnica roku Pána (4. diel)


Vidím, že nemá žiadnu energiu, takto je to jednoduchšie. Vieme to a smejeme sa.

V takom počasí, v akom sa chodí na hroby, som odišla domov. V zafajčenom taxíku som odolala chuti požiadať taxikára o cigaretu a začala som si čítať v mojom bloku. Vetám ešte zatiaľ patrili tváre.

Už sa nikdy neuvidíme, viem to, – napísala som si do bloku.

Nasledujúce leto som ju vypátrala. Spojila som pri tom rodinu, ktorá dvadsať rokov nekomunikovala; nekomentovali to.

Rodičia si ju zase vzali domov. V starom byte v starom meste ma privítali ako vzácnu návštevu, Beta mi chcela uvariť nesku, ale nevedela, ako. Jej sestra sa ma nepriateľsky spýtala, prečo som bola v tej nemocnici ja. Beta mi nedovolila odfotiť svojho pásikavého kocúra. „Zabila by si ho,“ vyhlásila rezolútne.

Točila som s ňou film do školy, nazvala som ho Šieste leto – zrátala som, ako dlho fetuje a opäť sa pokúša prestať. Práve chodila na metadon, a keď vravela, aké je to ťažké, bolo mi ľúto celého vesmíru. Kúpali sme sa v noci vo Vajnoroch, bála sa rýb. Zaparkovala som otcovu favoritku na strmý breh tak, že zapnuté diaľkové svetlá svietili do vody.

Beta stojí pri Dunaji, celkom dolu pri vode, a oznamuje mi, že bratislavský hrad, to je len taká blbá obrátená kocka. Od smiechu padám medzi veľké ostré kamene; celý nasledujúci týždeň si doma, ešte v rodičovskom byte, vykladám nohu na stenu, lebo tak ma výron na členku bolí menej. Kúpila som jej na Hlavnom námestí prívesok – striebornú mačku. Jediný raz som ju nechala v aute samu a kľúče som si po chvíli rozmýšľania vzala. Hanba. Ona mi tiež niečo darovala, ani zaboha si neviem spomenúť, čo to bolo. Potom mi raz vzdorovito oznámila rovno do kamery, že si znovu pichla. A že čo ja na to.

„Nič mi nepovieš?“

„Si piča sprostá,“ povedala som spoza kamery, sedeli sme v tráve blízko Funusu. Večer predtým som si predstavovala, že nechám všetok materiál tak a budem ju časozberne točiť trebárs 30 rokov, až kým si matka dospelých detí Beta ani nespomenie, že niekedy fetovala. Nasralo ma, že mi kurví také skvelé plány.

A potom som sa dopočula, že zomrela.

Nepamätám si tváre, len vety. Tváre zmäknú a rozpliznú sa ako duchovia v betóne. Zostanú mi vždy len vety.

Nataša Holinová
(koniec)

Súvisiace články:
Fakultná nemocnica roku Pána (1. diel)
Fakultná nemocnica roku Pána (2. diel)
Fakultná nemocnica roku Pána (3. diel)

1 komentár:

  1. Aj mne, podobne, vzdy zostanu len vety...

    rdb

    OdpovedaťOdstrániť