Nikdy by som nebol veril

Bruck an der Leitha. 23.7.2010. Ležím pod javorom. Počúvam slovenčinu okolo seba, pozerám do koruny a hovorím:


Keby ti niekto pred 22 rokmi zahlásil, že raz bude na rakúskom kúpalisku prevaha Slovákov, nepovedala by si mu, že je blázon?

Kto to mohol vedieť?, odpovieš otázkou.

Ja viem, ale pamätáš si, ako sme sa vracali od tvojej sestry? Pred Bergom sme mali v žalúdkoch kamene...

------

Hodinu pred závorou som sa ťa opýtal:

Máme vyplnené všetko (colné a devízové prehlásenie)?

Máme, odpovedala si. Mám tam všetko: walkman, jogurty, ramu, toastový chlieb a fľašu vína.

(mimo walkmana nemalo zmysel napísať nič z toho, ale čo tam už dať, aby sme im nepripadali divní, že si nič nenesieme, aby nás neprekutali až po pneumatiky?)

Pršalo. Vracali sme sa nočným mestečkom (Hainburgom), dúfajúc, že nás nerozoberú do poslednej ponožky. Okrem tovaru uvedeného v colnom a devízovom prehlásení, niesli sme nezávadné časopisy a platňu Flojdov (v hlave Benátky, ktoré vám nikto nezoberie).

Z budovy na hranici vyšli pasovák s colníkom: Odkiaľ?

Z Nemecka, od rodiny, odpovedám ja, pretože som šéfom (sedím za volantom).

Koľko ste boli? Pýtajú sa naraz. Prší, asi to chcú mať za sebou, aj keď je pod strieškou sucho, je trochu chladný večer.

Vidíte podľa pečiatky, dva týždne.

Pohľady sa im stretli. Opäť sa mi prizrú:

Čo nesiete domov?

Je to v prehlásení, odpovedám.

Vystúpte si a zložte batožinu zo strechy. Otvorte ju!

Vtedy ešte neboli bežné plastové nosiče batožiny. Na streche sme mali akúsi celtovinu spojenú zipsom. Bola neforemná a veľká, obaja príslušníci mi museli pomôcť. Uložili sme ju na lavičku, otvorili a ja som prehádzal šatstvo a osobné veci, aby videli, že nič zakázané nenesieme.

Potom prebehla prehliadka vozidla. Podrobná, ale nie prehnaná.

Malé intermezzo malo dobrý priebeh aj koniec. Aj keď je dnes už nepredstaviteľné. A smutnou srandou je, že ani pri ceste do bratských štátov nebývala hraničná kontrola selankou. Pre objektívnosť treba doložiť, že tam išlo skôr o podozrenie či cestujúci neprenáša nadmerné množstvo potravín alebo či náhodou nekšeftuje s vybraným tovarom. Inak bola hranica s Maďarskom (v osemdesiatych rokoch) voľne prejazdná.

Dovidenia!

Čuráci, povedal som za zatvorenými dverami, keď som napchal všetko na svoje miesto (s uložením batožiny opäť na strechu mi už nepomohli).

Poznám niekoľko príbehov, ktoré sa udiali na hranici so Západom. Tento coming home bol na tú dobu pohodový. Mohol som tam stráviť aj niekoľko hodín.

Keď som z nevedomosti vošiel v osemdesiatom štvrtom za prvé hraničné pásmo, držali ma v aute dlhý čas. Mierili na nás so samopalmi a manželka musela vykonať intímnu potrebu priamo vo vozidle. Dávnejšie som o tom napísal inde.

Zámienku by si strážcovia hraníc našli. Keby chceli. Alebo keby mali podozrenie, že prenášam niečo, čo je v rozpore s vtedy platnými predpismi. Po rokoch mi napadlo, ako nesmierne musí niektorým príslušníkom (policajtom), ak sú ešte aktívni, chýbať ten nesmierny pocit moci a dôležitosti.

----

Keď sme išli opačným smerom, prežívali sme iný strach... Či vôbec prejdeme? Či na nás nepríde anonymné udanie, že chceme zdrhnúť? Strach pre zašité marky pod čalúnením za rámom predného skla (chvalabohu, nič sa nestalo a marky nenašli).

Teraz to opadlo. Cítili sme iba smútok. Z návratu. Vediac, že sa von niekoľko rokov (a možno už nikdy) nedostaneme. Kto mohol tušiť, že o pár mesiacov budú hranice korzom? Husák sa musel čudovať...

Pred Novembrom sme boli vonku dvakrát. Prvý raz sme museli doma nechať poistku - nášho syna. Oklamali sme ho, že deti nesmú do Nemecka pre nákazlivú chorobu. Vtedy by to asi v sebe ešte nespracoval, keby počul pravdu... Že on je, tu v Bratislave, zárukou, aby sa jeho rodičia dobrovoľne vrátili do spravodlivého sveta, do krajiny mieru a socializmu.

-----

Vtedy bol Hainburg ospalým mestečkom na okraji československého záujmu. Vedeli sme, že existujú Berg či Marchegg, čarovné názvy prechodov do slobodného sveta. Hraničné uzly, maličké a v skutočnosti nevýznamné.

Bol takým rakúskym pezinkom a jeho sv. jurom bol nepríťažlivý Wolfsthal. Ale to sme jasne uvideli až začiatkom deväťdesiatych rokov. Keď sme sa už bežne mohli prejsť aj po Viedni (mimochodom, ani tá nebola pred dvadsiatimi rokmi taká krásna akou sa mi vidí byť dnes).

Prihraničné sídla ožili. Miestni možno s nostalgiou spomínajú na časy, keď mohli prejsť ulicou bez toho, aby sa museli vyhnúť kolónam vozidiel. Ale určite si uvedomujú, že ich mesto opeknelo a zbohatlo aj vďaka pádu Železnej opony.

Ležím pod javorom na bruckskom kúpalisku Parkbad. Polhodinu od Bratislavy. A stále nechápem, že je to také jednoduché.

Som slobodne vo svete, ktorý bol zakázaný. A nikto neveril, že sa to zmení.

zdroj foto: http://www.lorenz-partner.at/current/large/bruck1.jpg

Boris Burger

Pupún úraduje I. Upratovanie (čas zabiť)

Rozhodla som sa upratať byt. Nie tak, že utrieť prach, povysávať a zmyť dlážku v kúpeľni. Tak poriadne, ako keď sa valec odtrhne. Vyhádzala som zo skríň a políc všetko, čo tam bolo, a hajde! Kým neupracem, nejdem spať. Lebo nemám kde.

Ale uprac, kurňa, keď je v byte Pupún. Potvora pruhovaná, hneď, ako zavetrila, že sa niečo deje, bola pripravená sa akcie zúčastniť. Hlasným pišťaním (nie, naša mačka nevie normálne mňaukať, iba ak sa náhodou pomýli), keď zistila, že mikrovlnka už nie je na chladničke, ale na stole, čo znamená, že sa nebude dať otvoriť okno, kým sa opäť čistá nevyloží.

Blokovanie kuchynského okna je smrteľným hriechom. Ona ho chce otvorené, chce na ňom hovieť. Navyše, teraz je bez šance na šmýkanie sa po stole, lebo je zaťažený obrus. A nie, mikrovlnka nie je kalendár, ani sviečka, ani soška, ani prestieradlo – mikrovlnka sa nedá zhodiť na zem!

Nepomohlo ani pozvanie na slepačí vývar, misku smotany, sliepkino stehno. Nič! Bola urazená, sledovala mikrovlnku a rozmýšľala, ako ďalej. Neprišla na nič, tak zadrichmala.

Treba však podotknúť, že Pupún upratuje neskutočne rada. Asistuje vždy, keď môže. Či naháňa metlu, či bojuje s handrou, všetko jedno, ide sa do akcie. V láske nemá len vysávač. A keď vidí tú hadicu... uteká z izby do predsiene, z predsiene do kuchyne a z kuchyne do spálne, útočí na šnúru, keď sa hýbe, a z takej akurátnej diaľky pozorne sleduje, kedy odložím to monštrum.

Zbožňuje vedierko s vodou. Vlastne zbožňuje všetko, kam môže strčiť hlavu, hoci to nie je určené pre ňu. Musí to mať, samozrejme, nejaký obsah. Bez najmenšieho ostychu pije špinavú vodu po umytí dlážky alebo poličiek. Darmo jej vysvetľujem, že vodu má v miske, čistú, čerstvo napustenú. Nie, veru nie. Tu osveta neplatí. Minule som ju vymákla, ako pije vodu z môjho pohára, strčenú v ňom mala celú hlavu, iba uši jej trčali. Keď som ju oslovila, nereagovala. Stála na stole, pila a mala ma v paži. Potom vytiahla ksicht z pohára, kukala na mňa a oblizovala sa.

Aj z piškótového sáčku, som našla trčať iba chvost. A nejaké drobné, samozrejme. Obyčajne, už keď začuje kroky do kuchyne, práši z kuchynskej linky. Vie, že tam nesmie. Teraz? Ani sa neobzrela, nenechala sa rušiť. Keď som jej piatykrát povedala, aby šla dole, pozerala na mňa tak nechutne flegmaticky, až som si myslela, že ma vykotí. Takto sa správa seriózna mačka?

Teraz sa mi ale skrine upratovali dobre. Po potýčke s mikrovlnkou totiž drichmala. Demonštratívne. Po zdolaní Karčiho skrine som samu seba chválila, parádička, komíniky postavené, úžasné! Rýchlo som ju zavrela, ak by sa mráň zobudil, a pustila sa do svojej. Darilo sa, komíniky rástli, nohavice boli medzi nohavicami, tričká medzi tričkami, svetre viseli konečne na vešiakoch, pyžamá medzi svojimi. Bola som asi v polovici, keď mi zazvonil telefón.

Krátky telefonát to bol, naozaj. A čože, čo?

Presne to. Cicúch sa zobudil. Urobil lenivé letné tóčo a švác ho do skrine. Zo štyroch úhľadne postavených komínikov ostala jedna kopa zmesi všetkého, čo som stihla uložiť. A na tej kope stála štvornohá pruhovaná koťuha a víťazoslávne pišťala.

Zaťala som päste. Červená v tvári ako paradajka, tlak dvesto na tristo. Celý deň upratujem, riešim strategické rébusy, kde čo položiť, aby to nebolo v jej dosahu, celý deň premýšľam, kam sa dostane a kam už možno nie, celý deň utieram prach, umývam dlažbu a parkety, drhnem, čo mi príde pod ruku. Ona pol dňa prechruní, cápe sa po umytých poličkách, kuchynskej linke, vylihuje vo vani, chlpy púšťa presne tam, kde ja prejdem handrou, a keď sa mi konečne podarí niečo, čo je vidieť, o pol minúty to je pasé.

Moje nervy, vravím si v duchu.

Celá spotená, zúfalá a s adrenalínom aj v končekoch vlasov stojím v spálni, odkiaľ to všetko nemo sledujem. Potom sa vrhnem do chodby. Zamierim ku skrini, kde stojí ako king a vo chvíli, keď mám pocit, že už prasknem od hnevu, ju mám akurát na dosah.

Pozerá na mňa, predné labky zaborené v svetlomodrej pyžame, zadné na vypratých, voňavých a ešte pred chvíľou ukážkovo uložených letných tielkach. Ani nehľadím na to, či sú na nich stopy. Len tú malú pištiacu mršicu, váľajúcu na mňa pohľad tými veľkými očiskami, infantilne poškrabkám na krku a jediné, čoho som schopná, je ešte infantilnejším tónom položená otázka: Pupček, ty tu čo moja, malinká?

V tej chvíli začne priasť. Vyskočí na mňa, zaborí mi pazúriky do holých pliec, spustí svoj rituál a začne mi hrýzť vlasy. Všetko jej odpustím, jednou rukou ju držím a škrabkám a druhou vyhadzujem tú kopu zo skrine, aby som mohla opäť začať...

...keď zaspí, samozrejme.

Dana Sudorová

Venice

V prístave pečie slnko, žiari na betónový chodník aj na hlavy, voda vytvára ilúziu sviežosti, zelenej a živelnej, vlny tvorené loďami sú autentické, vytrvalé a opakujú sa. Rýchlo vznikajú nové a jedna za druhou sa obíjajú o schodíky plné vyplavených rias, dočiahnu až na najvyšší.

Sadáme do tieňa, do prvej kaviarničky, ktorá príde do cesty a nie je horúca, zboku má stánok so zmrzlinou, láka od samého rána na farebné dobroty, sladké a studené. Pijeme kapučíno, pravé talianske, pozeráme na vodu, ľudí vo vodnej MHD, naskakujú a vyskakujú z nej obratne a skúsene, vieme hneď, že sú domáci, že to tu poznajú a je to pre nich obyčajné.

Prechádzame sa po uličkách, plných obchodíkov a reštaurácií, pri akadémii nám gondolier robí cenu, ale odolávame, na San Marco chceme ísť po vlastných, chceme to cítiť, chceme to žiť. Charizma mesta je najvyššia v jeho centre, na tom veľkom bielom námestí plnom luxusných obchodov, kaviarničiek so stoličkami bez slnečníkov a so zvukom huslí. Ľudia sú všade, posedávajú na schodoch, kŕmia holuby a hlasno kričia, keď im sadajú priamo na dlane, v ktorých cítia jedlo, pri stánkoch s maskami, dvíhajú hlavy hore a pozorujú pamiatky, veľa pohybov, veľa hláv a nôh, veľa aktivít.

Čašníci na menších námestiach temperamentne vítajú, strkajú nám do rúk jedálne lístky, aj keď ešte nie sme rozhodnutí, či si sadneme. Pizza je tiež pravá talianska, chutí inak, alebo je zafarbená atmosférou, to sa ťažko zisťuje, ťažko oddeľuje a ťažko objektívne posudzuje, všetko je iné ako u nás, je to korenisté, mastné aj slané, má to šťavu.

V bočných uličkách je chládok a zopár žobrákov, málo, ale sú. Ženy prosia o pár drobných práve na miestach, kde takmer nikto nechodí. Dvíhajú k nám hlavu a ruku a želajú buongiorno, pocit zablúdenia a kontrast s tým, čo je tam vonku, tam, kde sa naozaj žije, s márnivosťou, prepychom a vysokými cenami. Odvrátená strana, iný svet.

Černošskí predavači na uliciach ponúkajú africké kabelky, stoja ako modely, ako sochy, sú vysokí, štíhli a ovešaní tovarom pre dámske oko. Stoja priamo pred značkovými predajňami, konkurujú im cenami a očami sa vŕtajú v dave. Rozbehnú sa odrazu, z ničoho nič, razia si cestu pomedzi ostatných a skrývajú sa, zašívajú v bočných uličkách pred políciou. Zbadajú ju skôr, ako sa my stihneme otočiť, otázka praxe, pud sebazáchovy, boj o prežitie, všetko v jednom. Neskôr ich vidíme v prístave, chodia tesne popri kaviarenských terasách a oslovujú dámy pri káve a zmrzline, majú široký úsmev a pokúšajú osud, hlasno hovoria a hompáľajú kabelkami, množstvom kabeliek zavesenými po celých rukách.

Vraciame sa k prístavu, vieme, že jeden deň na toto mesto nestačí, že treba aspoň ešte chvíľu, aby človek videl všetko a aj tak by to nestačilo. Čarovné, rozprávkovo živelné, plné energie, zmrzliny, masiek, vody a gondol, ozdobených a vyleštených. Plné ľudí, jazykov a nárečí, vôní miešajúcich sa vo vzduchu, plné dôvodov na rozjímanie a kontrujúcej reality. Plné pocitov, ktoré si nenechá pre seba, odovzdá ho a nasýti nimi hostí, dá sa precítiť od hlavy až po špičky chodidiel, silno, sýto, na dlhý čas.

Také je to mesto.

Dana Sudorová

Prázdniny

Prechádzame sa po brehu a pozeráme do vody, priezračnej, čistej a slanej, z diaľky sa v nej strieda tyrkysová s tmavou zelenou, slnko v nej vyrába zlato pre oči. Oslepuje, leskne sa a neodhalí pevninu na druhej strane, vidíme iba nejasné obrysy a tipujeme, čo to je. Ľudia ležia na pláži a vystavujú svoje telá, z vody trčia iba hlavy, ktoré sa chcú nadýchnuť a plávať, nechať sa unášať. Vlny sú mierne, voda sa neobíja o skaly, netvorí bielu penu, iba ich obmýva a vynáša na breh riasy.

Fotíš ma pri vode, vravíme si, že zajtra budeme plávať. Nemyslíme na prácu, dnes ešte nie, času je dosť a veľa vecí je tu nových, len ich objavujeme a obdivujeme. Prvých pár dní niekde inde ako doma je stále takých, zoznamovacích a neunáhlených, aby čas nešiel rýchlo, aby spomalil.

Biely kameň poliaty vodou je šmykľavý, chodíme po ňom v žabkách a naboso, je vyhriaty, aj keď biela odráža teplo. Tu je to inak, tu je horúco, tu idú zákony aj proti bielej a opaľovacím krémom na zhnednutie, slnko je prudké a spaľuje dočervena. Vietor spoznávame iba v listoch paliem a plachtách plavidiel a surfistov, nevnímame ho, iba keď sa veľmi sústredíme. Medzi múrmi domov nefúka, len svieti na hlavy v uličkách a odráža sa od kamenných dlaždíc.

Ľudia fandia futbalu pri ovocných pohároch, grilovaných rybách na veľkých táckach, zmrzline a silnej káve, fajčia cigarky s arómou cherry a sledujú televízne obrazovky, a podľa mužstiev je ľahké predpokladať, akým jazykom hovoria. Čašníci sú v bielych košeliach a dlhých nohaviciach a nepotia sa, obsluhujú nás a usmievajú sa, a pri odchode sa nám zdravia díky, nashle. Myslia si, že sme Česi, naša reč je pre nich taká.

Na námestí pijeme farebnú ovocnú šťavu vyliatu na ľadovú drť, ktorá sa rozpúšťa a rosí pohár, až z neho kvapká, so slamkou a miešacou paličkou rovnakej farby, aby ladila. Na pódiu tancujú Macedónci v čiernych krojoch ich národný folklór, dievčatá majú umelé vrkoče, tancujú v kruhu a držia sa za ruky, hýbu sa inak ako naše a chlapci nekrepčia. V bare obďaleč hrá živá hudba nielen tradičné piesne prebraté od domácich spevákov. Posielame domov pohľadnice lacnejšie ako známky, plné ostrovov a domov a mora, fotené z lietadla, z nadhľadu. A nad hlavami škriekajú poletujúce čajky.

Slnko zapadá nad hladinou a už neoslepuje a nepáli, už len ukazuje, že fotografie a veľké obrazy a romantické filmy nevytvárajú ilúziu. Že vie byť skutočne také ako tam, stačí ho len objaviť v správny čas a sledovať tak dlho, ako sa len dá. Pod našou terasou sa talianske dieťa temperamentne dožaduje splnenia svojich túžob, my spokojne pijeme kávu z porcelánových šálok.

Prázdniny medzi nezrelými olivami a kiwi, výletnými loďami a soľou rozptýlenou všade, kam dovidíme. Neplánujeme. Žijeme. Budeme tu, kým sa nám bude chcieť.

Dana Sudorová

Delicious

Nakúpil si ovocie, veľa ovocia, kým som ja doma pracovala a rozmýšľala, že musím ísť na trh. Lebo tam je krásne, tam je pravé domáce, tam sa z neho teším. Predbehol si ma a šiel si na trh sám, priniesol si všetko a ešte viac, koláče a lúčne kvety, ležali na sedadle. A ty si vyzeral ako chlapec zo starej pohľadnice, keď som ich objavila. Z takej, aké boli kedysi v móde, motívy starých fotiek v sépiových farbách; plné romantiky a čistoty v krátkych nohaviciach na traky a šnúrovacích topánkach v robotníckom štýle vysokých trošku nad členky.

Minulý týždeň sme strávili na dedine, bolo teplo, horúco a po dlhých dažďoch ani stopy. Iba potok medzi stromami, ktorý tam po iné roky nebýva. Voda stekajúca z hory zhutnená do jednej masy pretekajúcej pomedzi kmene stromov. Hneď za plotom, ale bezpečne ďaleko od nás, od veľkého domu.

Severná izba, v ktorej sme spali, bola horúca, ako všetky ostatné. Otvorené okná a vzduch sa nehýbal, iba mača sa tešilo a žilo, lebo mohlo chytať mušky a motýle, nalietavali do izby a netušili, kto tu striehne. Bolo ako v raji, skákalo ako malé pruhované jojo, pudovo a lačno sa hádzala po všetkom, čo ju vyrušilo v celodennej sieste.

Páči sa mi to všetko. Všetky tie zážitky, pocity a prekvapenia, a aj to teplo v aute, keď cestujeme tam a späť. Predtým bola veľká kopa celých dní strávená v meste plnom prachu, sucha a potu v autobusoch, a niekde v kútiku duše nádej, že už len toľkokrát sa vyspím a ideme oddychovať. Teraz je to iné.

Také svieže, delikátne, energické a menivé, ako sa nám zachce. Takto sa dá fungovať.

Krájam ovocie, to veľa ovocia, ktorým si mi včera čítal myšlienky. Mača pije mlieko, svoju rannú trošku, ovoniava kvety vo vázach, a pobehuje po byte prebudené ranným slnkom. Šmýka sa po stole, zhadzuje z neho obrus a ja sa teším, že niekto pred nami vymyslel tú starú pieseň.

A že si ju môžem pospevovať, kedy sa mi zachce.

Dana Sudorová

Strasti anonymného admina (diel jedenásty)

Drahý Theo, bratku,

nesmierne ma ťaží na srdci, že som Ti tak dávno nenapísal. Dôvodom je, že sa nachádzam v neprestajnom ošiali. V mojom živote sa možno objavila nová dáma.

Jej meno Ti zatiaľ neprezradím, v tomto som poverčivý, ale začína sa na V, tak všade po múroch čmáram V + V, ja blázon. Stále si predstavujem, ako sa z toho stane dvojité W.

Zatiaľ som jej len skusmo poslal anonymnú prosbu, nech si vždy vyhodí z titulku „Nový článok“, lebo veľmi zle znášam, keď sa jej neprajníci posmievajú. Na fotke sedí v kožených galotách pri veľkej dracéne, ale oveľa viac ma dojíma, že sa neurazila, keď sme ju vyhodili z výberu. To, že si to ani nevšimla, svedčí o výnimočných mentálnych kvalitách a spolu s jej ryšavou hrivou na mňa pôsobí ako kofeín. Píše mimoriadne katastrofálne politické články, takže česť mi nedovolí klikať jej na karmu, ale zistil som, že keď to rozložím na jednotlivé písmenká, dá sa to čítať a dokonca to získava akési rozkošnícke rozmery. Chvejem sa ako v horúčke...

Vincent


Nataša Holinová

Ostatné diely Strastí anonymného admina

V meste

Slnko v kuchyni vydrží iba chvíľu, tento týždeň má zas intenzívne pršať. Sme v meste, nie na vidieku, ale viem si predstaviť, že sa nedalo kosiť a vo vysokej tráve bude stáť voda, z ktorej budú vykúkať steblá, zelené, jemné a mokré. Chlapi budú nosiť vysoké gumáky a budú krútiť hlavami, že už by mohlo prestať. Mraky idú od Čiech, ešte nezačalo pršať, ale vietor je silný, ohýba stromy, a aj v závetrí lomcuje čerstvo rozkvitnutými muškátmi.

Mača sa pýta na balkón, obieha parapetu a preskakuje kábliky na stole, myká chvostom a labkami capká jediné okno, ktoré som stihla umyť, ktoré bolo chvíľu čisté, a ktoré dážď môže opäť zafŕkať. Nakoniec zaspí v košíku na ovocie, zabalené do pruhovaného klbka, labkou si zakrýva oči a tvár a vyzerá tak malo, tak detsky a zraniteľne, keď je tak ticho a ja sledujem, či pravidelne dýcha.


Chcela som veľké upratovanie, chcela som za chvíľu všetko urobiť, ako tradičná žena v domácnosti, tak nejak sa tie ženy volajú, tak si hovoria a ja sa snažím dobehnúť to, čo oni stíhajú ľahko, ale viac ma baví čítať, návrat ku knihám, a tak domáce úlohy aj knihy zoraďujem do pozoru a postupne v mysli škrtám to, čo už je prečítané a upratané, čo som stihla. Zo všetkého tak polovicu, nič nie úplne, ale stále si vravím, že na všetko je čas.

Chcela som kúpiť detský bazén, taký, kde bude voda aspoň po pás a bude miesto pre kúpacie kolesá alebo aspoň nafukovacie rukávy, ale leto ešte stojí pred prahom a slnko ešte chvíľu nebude.

Na balkóne sledujem zatiahnuté nebo. Mraky visia nízko, vietor ich nerozfúka, nedokáže to, sú celistvé a silné, kompaktná vrstva dažďa vo vzduchu nad nami, už ho len spustiť. Za stromami krúži malý kŕdeľ holubov a sú rovnako sivé ako nebo, ihrisko medzi bytovkami a ako chodníky. Možno aj rovnako stmavnú, keď ich pokropia kvapky, ktoré už len čakáme.

A v pozadí znejú potichu, pomaly slová, pred ktorými zatváram oči.

Dana Sudorová