Venice

V prístave pečie slnko, žiari na betónový chodník aj na hlavy, voda vytvára ilúziu sviežosti, zelenej a živelnej, vlny tvorené loďami sú autentické, vytrvalé a opakujú sa. Rýchlo vznikajú nové a jedna za druhou sa obíjajú o schodíky plné vyplavených rias, dočiahnu až na najvyšší.

Sadáme do tieňa, do prvej kaviarničky, ktorá príde do cesty a nie je horúca, zboku má stánok so zmrzlinou, láka od samého rána na farebné dobroty, sladké a studené. Pijeme kapučíno, pravé talianske, pozeráme na vodu, ľudí vo vodnej MHD, naskakujú a vyskakujú z nej obratne a skúsene, vieme hneď, že sú domáci, že to tu poznajú a je to pre nich obyčajné.

Prechádzame sa po uličkách, plných obchodíkov a reštaurácií, pri akadémii nám gondolier robí cenu, ale odolávame, na San Marco chceme ísť po vlastných, chceme to cítiť, chceme to žiť. Charizma mesta je najvyššia v jeho centre, na tom veľkom bielom námestí plnom luxusných obchodov, kaviarničiek so stoličkami bez slnečníkov a so zvukom huslí. Ľudia sú všade, posedávajú na schodoch, kŕmia holuby a hlasno kričia, keď im sadajú priamo na dlane, v ktorých cítia jedlo, pri stánkoch s maskami, dvíhajú hlavy hore a pozorujú pamiatky, veľa pohybov, veľa hláv a nôh, veľa aktivít.

Čašníci na menších námestiach temperamentne vítajú, strkajú nám do rúk jedálne lístky, aj keď ešte nie sme rozhodnutí, či si sadneme. Pizza je tiež pravá talianska, chutí inak, alebo je zafarbená atmosférou, to sa ťažko zisťuje, ťažko oddeľuje a ťažko objektívne posudzuje, všetko je iné ako u nás, je to korenisté, mastné aj slané, má to šťavu.

V bočných uličkách je chládok a zopár žobrákov, málo, ale sú. Ženy prosia o pár drobných práve na miestach, kde takmer nikto nechodí. Dvíhajú k nám hlavu a ruku a želajú buongiorno, pocit zablúdenia a kontrast s tým, čo je tam vonku, tam, kde sa naozaj žije, s márnivosťou, prepychom a vysokými cenami. Odvrátená strana, iný svet.

Černošskí predavači na uliciach ponúkajú africké kabelky, stoja ako modely, ako sochy, sú vysokí, štíhli a ovešaní tovarom pre dámske oko. Stoja priamo pred značkovými predajňami, konkurujú im cenami a očami sa vŕtajú v dave. Rozbehnú sa odrazu, z ničoho nič, razia si cestu pomedzi ostatných a skrývajú sa, zašívajú v bočných uličkách pred políciou. Zbadajú ju skôr, ako sa my stihneme otočiť, otázka praxe, pud sebazáchovy, boj o prežitie, všetko v jednom. Neskôr ich vidíme v prístave, chodia tesne popri kaviarenských terasách a oslovujú dámy pri káve a zmrzline, majú široký úsmev a pokúšajú osud, hlasno hovoria a hompáľajú kabelkami, množstvom kabeliek zavesenými po celých rukách.

Vraciame sa k prístavu, vieme, že jeden deň na toto mesto nestačí, že treba aspoň ešte chvíľu, aby človek videl všetko a aj tak by to nestačilo. Čarovné, rozprávkovo živelné, plné energie, zmrzliny, masiek, vody a gondol, ozdobených a vyleštených. Plné ľudí, jazykov a nárečí, vôní miešajúcich sa vo vzduchu, plné dôvodov na rozjímanie a kontrujúcej reality. Plné pocitov, ktoré si nenechá pre seba, odovzdá ho a nasýti nimi hostí, dá sa precítiť od hlavy až po špičky chodidiel, silno, sýto, na dlhý čas.

Také je to mesto.

Dana Sudorová