Pupún záhradníkom

Vysiala som bylinky. Každú jar mám totiž sen – budeme mať krásny balkón. Mám ho pred očami: plný muškátov, na poličkách bylinky najrôznejších druhov a koncom leta fešné čerešňové paradajky. Lenže to by nemohla existovať Pupún.

Z minulých rokov som vedela, že sa musím pripraviť. Kvetináče s výsevmi som preto prikryla priehľadnými plastovými krytmi veriac, že toto ani ona neprekoná. Na znak vyhlásenia vojny však šmahom labky leteli na zem, aby mohla skúmať kvalitu zeminy, prípadne si do nej rovno ľahnúť. Veľkosť kvetináčov vyhovovala.

Vyháňanie nepomohlo, brala to ako zábavu, v ktorej pokračovala hneď, ako sme zmizli z dohľadu. Neustálym dozorom sa však rastlinky dokopali k vyklíčeniu, a ja som sa tešila, že Pupún im dá konečne pokoj. Dala, ale len naoko.

Zrazu mačka začala byť veľmi ticho. Nepýtala sa na balkón, ako to má vo zvyku, nevyliezala z izby, hoci obvykle nás prenasleduje a zdržiava sa tam, kde my. Kontrola ukázala, že pažítke aj jarnej cibuľke sa akosi prestalo dariť. Kým šalát bujnel, cibuľka vedľa neho bola neduživá. Ostali len nešťastné pahýliky.

Kým manžel mi naznačoval, že som vysokú nitriansku hnojarinu študovala zbytočne, lebo ma tam nenaučili nič pestovať, ja som už tušila, odkiaľ vietor fúka. Mačka totiž pažítku miluje, a tá naša vyžrala už nejeden kvetináč.

Bylinky sú po kurati jej najväčšou vášňou, nezaberá žiadne opatrenie. Nie je ich kam schovať, lebo neexistuje priestor, do ktorého by sa nedostala. Áno, vie si otvárať dvere, aj si ľahnúť na úzku plazmu, aby sa z nej skokovo odrážala vo chvíli, keď sa o nás pokúša infarkt pri predstave, že ju – držiac na labilnom ministojaníku, ktorý nám k nej predali – prevráti.

Lenže tentoraz som bylinky vysadila tak, že tie, ktoré miluje, sa nachádzajú na mieste, ktoré by ju malo odradiť – medzi dvoma takými, ktoré neznáša. Smola. O opaku som sa presvedčila čoskoro. Vošla som do izby, pozrela na okno a zalial ma pot.

Nad kvetináčom sa vynímal hlboký mačací predklon: jedna predná labka nedbanlivo previsnutá, druhá zakliesnená v šalátových listoch, zadok dohora, a už aj obhrýzala všetko, čo smrdelo aspoň trošku cibuľovo. Absolútny tranz dokazoval fakt, že si ma ani nevšimla. Zabral až preplesk rolkou baliaceho papiera. Hnala som ju s pokrikmi na spôsob indiánskych rituálnych tancov.

Našťastie posledné dni je už teplejšie. Bylinky sú na balkóne a pažítka s cibuľkou sa z biologického ataku pomaly spamätávajú. A Pupún? Zvykne na ne pozerať cez okno. Keď ma vidí, iba urazene mňaučí, akoby naznačovala, že tieto typy trestov už zakázala celá EÚ. Bodaj by!

Dana Sudorová

Songs Of Faith And Respect

Depeche Mode pre mňa hudobne dozreli až v roku 1993. Album Songs Of Faith And Devotion je takým kultovým dielom, že som sklonila hlavu. V danom čase však bol takým hudobným kotrmelcom, že mohol kapelu v očiach ortodoxných fanúšikov pokojne zabiť.

Bola som na začiatku puberty a chcela som byť veľmi strapatá (lebo Robert Smith na večné časy a nikdy inak). Chodila som po uliciach s penovými slúchadlami na ušiach a s walkmanom od Vietnamcov zasunutým za opaskom. Chcela som byť natiahnutá stále len v čiernom (lebo gotika). A ohromne ma bavilo prekárať sa s depešákmi z okolia a tvrdiť, že Depeche Mode zas až takí dobrí nie sú (lebo vytočený depešák vyčarí úsmev na tvári). 

Stačil mi jediný moment. Prišla som domov zo školy, zapla MTV a začula ohromný škripot. A potom na mňa zreval vlasatý a zarastený Dave Gahan, namotávajúc ma pohľadom zakrytým tmavými okuliarmi, že I Feel You...!

Oplieskalo ma o gauč. Výrazne potlačené klávesy, seriózne bicie a Gahanov nefalšovaný krčmový krik prešpikovaný gitarou, ktorá sa absolútne nesprávala ako pravá dáma – nijaká prudérnosť, žiadna uhladenosť. Len ostrosť, zabárajúca sa až do špiku kostí. Podaná tak otvorene, že sánka musela padnúť, aj keby bola privarená o zvyšok hlavy. Depeche Mode mali nový klip, nový album, ale hlavne – oni sami boli noví!

Ak v tom čase niekto vravel, že to už nie je, ako bývalo, mal pravdu. Ak vtedy nad nimi niekto krútil hlavou, tak iba preto, lebo bol v prvotnom šoku. Dôkazom je fakt, že niektorí depešáci z nášho malého mesta postupne vymieňali nalakované portviše na hlavách za celkom slušne odrastené pážatká, mikáda či iné pokrývky. Za seba môžem povedať, že to bolo prvé CD kapely, ktorý som naozaj chcela (a čo najskôr). A prvé, ktoré som si od nej vychutnala celé.

Ten album bol revolučný. Depeche Mode sa na ňom ukázali ako umelci, ktorí sú schopní pohybovať sa v hudbe bez tak známeho škatuľkovania. Kapela dala najavo, že nemieni byť iba synthpopovou legendou. Dokáže viac, ako mať iba jednu štýlovo silne ohraničenú skupinu priaznivcov, je schopná byť výnimočnou aj pre ľudí, ktorým číry elektropop nie je blízky.

Dokonalé stieranie rozdielov medzi popom a rockom sa stalo realitou, a to takmer bez ujmy. Album zabodoval v Británii aj v Amerike. Dostal sa aj na najvyššie priečky, a hoci u priateľov v USA si oproti predošlému albumu Violator slušne pohoršil, vo výročnom rebríčku predajnosti časopisu Billboard sa predsa len dokázal ocitnúť v prvej stovke.  

No nielen moment prekvapenia a na takú zmenu slušný úspech v hitparádach je to špecifické. Je v tom aj akýsi druh tvrdohlavosti. Úžasne homogénnej, priamočiarej a jasnej. Nesie sa celým albumom, dávkuje sa postupne, a až príliš zreteľne hovorí, že od kapely už môžeme očakávať hocičo, len nie prvoplánové veci. A je veľmi dobre, že medzi štyrmi singlami, ktoré z neho vytiahli, je práve I Feel You, alebo jej hudobný protipól Condemnation.

To, čo prišlo po ňom, iba potvrdzuje, že bod zlomu sa oplatil. Ak I Feel You dokázala spôsobiť šok, Barrel Of A Gun z nasledujúceho albumu Ultra (1997) už brali fanúšikovia ako samozrejmosť. Pozastaviť sa nad tým, či kapela môže ísť ešte tvrdšou, ťažkopádnejšou (v tom najlepšom zmysle slova) a zároveň neformálnejšou cestou je zbytočné. Dream On (2001) či Precious (2004) sú jemné, pokojné a vyrovnané. A pre zmenu Wrong (2009) prichádza preto, aby ukázala, že úplnému návratu k starým časom predsa len odzvonilo. 

Songs Of Faith And Devotion je pre mňa jedným z najzásadnejších počinov v hudbe vôbec. Ide o najkonkrétnejšie, najhmatateľnejšie a najokatejšie prekročenie vlastného tieňa, aké interpret môže počas kariéry urobiť. A je málo takých, ktorí na takéto niečo majú odvahu. Depeche Mode to dokázali tak ukážkovo, že si nič iné ako rešpekt ani nezaslúžia. 

Dana Sudorová

Ešte

Na február to bol teplý víkend, teplá sobota, keď sme sedeli vo vetrovkách na balkóne a nasávali slnko, ktoré ešte dokáže naplno klamať. Celý deň som mala chuť obedovať na terase, všetky sú zavreté a vo mne iba hrali žilky, túžba, silná túžba.

Nakúpené semienka v papierových balíčkoch za pár centov. Čakajú na prebudenie, na čiernu zem, vlahu a slnečné lúče, ktoré z nich vytiahnu zelené lístky ako cukrár ružové lupienky z farebného karamelu. Umývam okná a rímsy, muškáty popoludní vynášame von, otužujeme podľa pravidiel, lebo to sa už dá.

Mača leží na vypnutom radiátore, na ružovej deke s labkami, a vždy v určitý čas začína mraučať. Pýta sa von, do kráľovstva pachov, vtáčieho štebotu a predjarnej sviežosti. Predstavuje si to asi tak, ako v lete. Že už bude môcť ležať na svojej skrinke, na starých tričkách, z ktorých nás bude cítiť. Že bude v bezpečí, aj keď vonku, že sa nebude musieť ničoho báť, ale ani skrývať za múrmi bytu.

Ešte to tu nie je, ešte nie tak úplne, ešte všetko potrebuje čas. Otec vravel, že pri starom dome je ešte sneh. Bol tam práve v sobotu s klamlivým slnkom, bezvetrím a sviežim vzduchom. Ešte je tam stále február.

Ale ja to už cítim, už to začína lietať vo vzduchu. Ako pavučina na začiatku jesene, tak aj tie klamlivé slnečné lúče v predjarí. Teplomer s ortuťovým stĺpikom zastaveným dva stupienky nad plusovou desiatkou. Chuť chlipkať kávu na balkóne a zabalená v deke čítať knihu. A občas pozrieť do korún stromov a pomedzi nahé konáre pozorovať oblohu.

Len tak, s prižmúrenými očami.

Dana Sudorová

Twelve

Prelom jesene a zimy, termínovo, ešte stále, zatiaľ. Sychravo a slnečno, to druhé menej, ale predsa občas. A celkom často hmla. Hustá ako mlieko, cez ktoré nevidieť nič naokolo. Len ticho visiaca ako opona bez rozžiarených svetiel, nepriehľadná, biela a mútna, neprajná.

Lístie už nie je žiarivé a farebné, neleskne sa a nežiari. Zhnedlo, stmavlo, prikrylo zem, na ktorej stoja stromy. Nehybne, naho, mlčky. Ako figuríny načas zabudnuté, nehybne stoja s obnaženými ramenami a dlaňami načahujúcimi sa k nebu. Ako prosebníci, plní (bez)nádeje.

Preskakovať mláky, upierať oči na chodník a kráčať so sklonenou hlavou, to sa teraz dá. Hodí sa to k často tmavej oblohe. K rukám vo vreckách a nevystretým chrbtom. Hodí sa to k vlhkému vzduchu, predierajúcemu sa oblečením zapnutým až ku krku. K šálom a čiapkam, myšlienkam na teplý byt a bylinkový čaj v šálke s nadpisom Coffee.

Cez víkend som stála na snehu. Mimo mesta, po zotmení, pod svetlom lámp. V horskom tichu medzi strmým svahom a drevenicami. A v duchu som piekla vianočné pečivo a cítila vo vzduchu klinčeky plávajúce v horúcom víne.

Na chvíľu snívať, kŕmiť sýkorky a na stromček zavesiť srdce z juty. A vlastne už potom nič nerobiť. Potichu, v deke, vzájomne. S pradúcim mačaťom a korenistými koláčikmi.

Len tak obyčajne.

Byť

Dana Sudorová

Strasti anonymného admina (diel štrnásty)

Drahý Theo,

zamilovaný admin je skutočne dietko Božie. Keď len pomyslím, že osobne dokážem primäť ministra vlády tejto nešťastnej krajiny, aby si konečne pridal inú fotku ako záber z 200 metrov na jeho postavičku na detskom bicyklíku, cítim sa zrazu smelý, šikovný a schopný všetkého. Je teda možné, že Gabrielle požiadam o rendez-vous už na budúci rok.

Zoznámili sme sa mimo výberu ako obvykle. Vzbĺkol som voči nej hlbokým a úprimným citom, ale to ešte nie je všetko. Mám s ňou neuveriteľne perverzné predstavy, ale nie, nie, mon frère, nemôžem jej tie príšerné chyby opravovať. Jednak by na to nestačili dva ľudské životy, ale najmä: tieto drobné dotyky diabla ju robia takou jedinečnou.

Čo hovoríš na to, ako dopadol starý Galeux? Tohto ministra som mal skutočne rád. Politikov, čo sa neobracajú rovno na majiteľov Appétit Pressu, ale slušne na anonymných adminov, možno spočítať na ušoch depresívneho impresionistu. Ešte aj keď porušil kódex, urobil to veľmi šarmantne – česť mu nedovolila dopustiť sa klasickej manipulácie s časom, ktorú preto uchopil z opačného konca a na titulke sa znevýhodnil. Slušní ľudia vždy doplatia na to, že si poriadne neprečítali stranícky manuál pre blogerov.

Neviem to pochopiť, bratku, tú neslušnosť v nás. Prečo vôbec niekoho zaujíma, o čom si telefonuje redaktorka denníka vrai.fr s bývalým ministrom pre kolónie? Prečo v nás táto zvedavosť neprebúdza radšej hlad a smäd po Božom slove? Táto nešťastná dvojica nebude prvá, čo trpí pre zakázanú lásku. Mám chuť natrieť si farbou hlavu. Olovenou belobou.

Ďakujem Ti za peniaze, bez Tvojej nehynúcej podpory si nedokážem vládnu krízu ani predstaviť. Bozkávam obidvoch rodičov

S láskou,
Vincent



Nataša Holinová

Strasti anonymného admina (diel trinásty)

Drahý Theo, bratku,

keď sa takto pred rokom začali farbiť listy, bol by som prisahal na Písmo Sväté, že naša adminská generácia sa už nedožije ďalších volieb v službe. Dnes by sa tento problém dal vyriešiť iba dokonanou samovraždou, ale na to – ako obvykle – nemám prostriedky. Keď som pred rokom a pol utekal z horiaceho Paríža, lebo nemenovaná politická frakcia dobyla titulku selection.sommes.fr, nikto netušil, ako biedne sa skončí to, čo niektorí socialisti posmešne nazývali conglomérat. Mali sme tušiť, čo príde, už keď títo potrimiskári pred troma rokmi spamovali celé Francúzsko svojimi newslettermi. Ľudia sa im smiali, že sú blogeri a internetová strana. No prečo je u nás „bloger“ horšia nadávka ako „impresionista“? Len preto, že blog má už aj najväčší opilec z Bourbonského paláca?

Trasiem sa vo večitej úzkosti, Theo. Zas budeme freneticky vyhadzovať z titulky všetky možné manipulácie, opäť budeme vzdorovať útokom falošných identít z adresy Rue Semi-Jour.

No snažne Ťa prosím: už sa nikdy nepýtaj, či si najviac naklikávajú ľudia z Ebalité, liberté et solidarité. Smutnou pravdou a dôkazom, že milostivý Boh v siedmy deň naozaj zaháľal, je skutočnosť, že to robia hádam všetci, čo kedy objavili tieto lákavé možnosti.

Nemaľujem. Nevládzem. Je to ťažšie, ako som si kedykoľvek vedel predstaviť.

Objímam Ťa,
Vincent

Nataša Holinová

Predjeseň

Vždy je to tak, každý rok o takomto čase – vravím si, keď vidím ružové zore. Ráno je sviežejšie ako včera a obed stále horúci.

Zem je suchá, plná vrások, ako stará žena. Minulý týždeň sa prehnali búrkové mraky, z ktorých nepršalo, iba jednoducho boli. Váľali sa po oblohe lenivo, kým ich vietor neodfúkol ako zopár vysmädnutých listov, ktoré sa nestihli zafarbiť predtým, ako spadli. Boli na zemi zelené, ako malé plané hrušky, a keď úplne uschli, vietor sa s nimi hral. A hrušky na zemi prezreli a ostali po nich fľaky a prenikavá vôňa (lebo nestihli chutiť).

Úroda prišla skoro, a čo nedozrelo doteraz, dozrieva už ťažko. Potom, keď prídu dažde, všetko zožltne, zhnedne, opadne alebo zhnije ešte visiac na stromoch. Je to tak stále, vždy sú nejaké obete (lebo taký je život).

M. kosí poslednú ďatelinu, stále vládze, aj keď je už starý. Vyzerá dobovo, ako na fotkách sépiovej farby, vytrhnutých z albumu starých či prastarých rodičov. Kosí pomaly, v jednom tempe, ani o kúsok pomalšie alebo rýchlejšie. O pár dní, keď uschne (ak nezaprší), príde s vozíkom a hrabľami. A bude hrabať a nakladať. Pomaly, v jednom tempe (lebo čo sa za mladi naučíš...).

Sedím na podstienku a čítam knihu. Vety poskladané z písmen, čierne na bielom, pohľadom na horu sa dá prežívať to, o čom sa v nej píše. Čierna káva v bielej šálke, chlipkám z nej po dúškoch a už rozumiem otcovi. Viem, prečo sem stále chodí, viem, prečo tu toľko robí (a prečo sa tu stále cíti ako doma)...

Už viem.

Lebo prežité sa nedá vziať (späť).

Dana Sudorová