Ešte

Na február to bol teplý víkend, teplá sobota, keď sme sedeli vo vetrovkách na balkóne a nasávali slnko, ktoré ešte dokáže naplno klamať. Celý deň som mala chuť obedovať na terase, všetky sú zavreté a vo mne iba hrali žilky, túžba, silná túžba.

Nakúpené semienka v papierových balíčkoch za pár centov. Čakajú na prebudenie, na čiernu zem, vlahu a slnečné lúče, ktoré z nich vytiahnu zelené lístky ako cukrár ružové lupienky z farebného karamelu. Umývam okná a rímsy, muškáty popoludní vynášame von, otužujeme podľa pravidiel, lebo to sa už dá.

Mača leží na vypnutom radiátore, na ružovej deke s labkami, a vždy v určitý čas začína mraučať. Pýta sa von, do kráľovstva pachov, vtáčieho štebotu a predjarnej sviežosti. Predstavuje si to asi tak, ako v lete. Že už bude môcť ležať na svojej skrinke, na starých tričkách, z ktorých nás bude cítiť. Že bude v bezpečí, aj keď vonku, že sa nebude musieť ničoho báť, ale ani skrývať za múrmi bytu.

Ešte to tu nie je, ešte nie tak úplne, ešte všetko potrebuje čas. Otec vravel, že pri starom dome je ešte sneh. Bol tam práve v sobotu s klamlivým slnkom, bezvetrím a sviežim vzduchom. Ešte je tam stále február.

Ale ja to už cítim, už to začína lietať vo vzduchu. Ako pavučina na začiatku jesene, tak aj tie klamlivé slnečné lúče v predjarí. Teplomer s ortuťovým stĺpikom zastaveným dva stupienky nad plusovou desiatkou. Chuť chlipkať kávu na balkóne a zabalená v deke čítať knihu. A občas pozrieť do korún stromov a pomedzi nahé konáre pozorovať oblohu.

Len tak, s prižmúrenými očami.

Dana Sudorová

Twelve

Prelom jesene a zimy, termínovo, ešte stále, zatiaľ. Sychravo a slnečno, to druhé menej, ale predsa občas. A celkom často hmla. Hustá ako mlieko, cez ktoré nevidieť nič naokolo. Len ticho visiaca ako opona bez rozžiarených svetiel, nepriehľadná, biela a mútna, neprajná.

Lístie už nie je žiarivé a farebné, neleskne sa a nežiari. Zhnedlo, stmavlo, prikrylo zem, na ktorej stoja stromy. Nehybne, naho, mlčky. Ako figuríny načas zabudnuté, nehybne stoja s obnaženými ramenami a dlaňami načahujúcimi sa k nebu. Ako prosebníci, plní (bez)nádeje.

Preskakovať mláky, upierať oči na chodník a kráčať so sklonenou hlavou, to sa teraz dá. Hodí sa to k často tmavej oblohe. K rukám vo vreckách a nevystretým chrbtom. Hodí sa to k vlhkému vzduchu, predierajúcemu sa oblečením zapnutým až ku krku. K šálom a čiapkam, myšlienkam na teplý byt a bylinkový čaj v šálke s nadpisom Coffee.

Cez víkend som stála na snehu. Mimo mesta, po zotmení, pod svetlom lámp. V horskom tichu medzi strmým svahom a drevenicami. A v duchu som piekla vianočné pečivo a cítila vo vzduchu klinčeky plávajúce v horúcom víne.

Na chvíľu snívať, kŕmiť sýkorky a na stromček zavesiť srdce z juty. A vlastne už potom nič nerobiť. Potichu, v deke, vzájomne. S pradúcim mačaťom a korenistými koláčikmi.

Len tak obyčajne.

Byť

Dana Sudorová

Strasti anonymného admina (diel štrnásty)

Drahý Theo,

zamilovaný admin je skutočne dietko Božie. Keď len pomyslím, že osobne dokážem primäť ministra vlády tejto nešťastnej krajiny, aby si konečne pridal inú fotku ako záber z 200 metrov na jeho postavičku na detskom bicyklíku, cítim sa zrazu smelý, šikovný a schopný všetkého. Je teda možné, že Gabrielle požiadam o rendez-vous už na budúci rok.

Zoznámili sme sa mimo výberu ako obvykle. Vzbĺkol som voči nej hlbokým a úprimným citom, ale to ešte nie je všetko. Mám s ňou neuveriteľne perverzné predstavy, ale nie, nie, mon frère, nemôžem jej tie príšerné chyby opravovať. Jednak by na to nestačili dva ľudské životy, ale najmä: tieto drobné dotyky diabla ju robia takou jedinečnou.

Čo hovoríš na to, ako dopadol starý Galeux? Tohto ministra som mal skutočne rád. Politikov, čo sa neobracajú rovno na majiteľov Appétit Pressu, ale slušne na anonymných adminov, možno spočítať na ušoch depresívneho impresionistu. Ešte aj keď porušil kódex, urobil to veľmi šarmantne – česť mu nedovolila dopustiť sa klasickej manipulácie s časom, ktorú preto uchopil z opačného konca a na titulke sa znevýhodnil. Slušní ľudia vždy doplatia na to, že si poriadne neprečítali stranícky manuál pre blogerov.

Neviem to pochopiť, bratku, tú neslušnosť v nás. Prečo vôbec niekoho zaujíma, o čom si telefonuje redaktorka denníka vrai.fr s bývalým ministrom pre kolónie? Prečo v nás táto zvedavosť neprebúdza radšej hlad a smäd po Božom slove? Táto nešťastná dvojica nebude prvá, čo trpí pre zakázanú lásku. Mám chuť natrieť si farbou hlavu. Olovenou belobou.

Ďakujem Ti za peniaze, bez Tvojej nehynúcej podpory si nedokážem vládnu krízu ani predstaviť. Bozkávam obidvoch rodičov

S láskou,
Vincent



Nataša Holinová

Strasti anonymného admina (diel trinásty)

Drahý Theo, bratku,

keď sa takto pred rokom začali farbiť listy, bol by som prisahal na Písmo Sväté, že naša adminská generácia sa už nedožije ďalších volieb v službe. Dnes by sa tento problém dal vyriešiť iba dokonanou samovraždou, ale na to – ako obvykle – nemám prostriedky. Keď som pred rokom a pol utekal z horiaceho Paríža, lebo nemenovaná politická frakcia dobyla titulku selection.sommes.fr, nikto netušil, ako biedne sa skončí to, čo niektorí socialisti posmešne nazývali conglomérat. Mali sme tušiť, čo príde, už keď títo potrimiskári pred troma rokmi spamovali celé Francúzsko svojimi newslettermi. Ľudia sa im smiali, že sú blogeri a internetová strana. No prečo je u nás „bloger“ horšia nadávka ako „impresionista“? Len preto, že blog má už aj najväčší opilec z Bourbonského paláca?

Trasiem sa vo večitej úzkosti, Theo. Zas budeme freneticky vyhadzovať z titulky všetky možné manipulácie, opäť budeme vzdorovať útokom falošných identít z adresy Rue Semi-Jour.

No snažne Ťa prosím: už sa nikdy nepýtaj, či si najviac naklikávajú ľudia z Ebalité, liberté et solidarité. Smutnou pravdou a dôkazom, že milostivý Boh v siedmy deň naozaj zaháľal, je skutočnosť, že to robia hádam všetci, čo kedy objavili tieto lákavé možnosti.

Nemaľujem. Nevládzem. Je to ťažšie, ako som si kedykoľvek vedel predstaviť.

Objímam Ťa,
Vincent

Nataša Holinová

Predjeseň

Vždy je to tak, každý rok o takomto čase – vravím si, keď vidím ružové zore. Ráno je sviežejšie ako včera a obed stále horúci.

Zem je suchá, plná vrások, ako stará žena. Minulý týždeň sa prehnali búrkové mraky, z ktorých nepršalo, iba jednoducho boli. Váľali sa po oblohe lenivo, kým ich vietor neodfúkol ako zopár vysmädnutých listov, ktoré sa nestihli zafarbiť predtým, ako spadli. Boli na zemi zelené, ako malé plané hrušky, a keď úplne uschli, vietor sa s nimi hral. A hrušky na zemi prezreli a ostali po nich fľaky a prenikavá vôňa (lebo nestihli chutiť).

Úroda prišla skoro, a čo nedozrelo doteraz, dozrieva už ťažko. Potom, keď prídu dažde, všetko zožltne, zhnedne, opadne alebo zhnije ešte visiac na stromoch. Je to tak stále, vždy sú nejaké obete (lebo taký je život).

M. kosí poslednú ďatelinu, stále vládze, aj keď je už starý. Vyzerá dobovo, ako na fotkách sépiovej farby, vytrhnutých z albumu starých či prastarých rodičov. Kosí pomaly, v jednom tempe, ani o kúsok pomalšie alebo rýchlejšie. O pár dní, keď uschne (ak nezaprší), príde s vozíkom a hrabľami. A bude hrabať a nakladať. Pomaly, v jednom tempe (lebo čo sa za mladi naučíš...).

Sedím na podstienku a čítam knihu. Vety poskladané z písmen, čierne na bielom, pohľadom na horu sa dá prežívať to, o čom sa v nej píše. Čierna káva v bielej šálke, chlipkám z nej po dúškoch a už rozumiem otcovi. Viem, prečo sem stále chodí, viem, prečo tu toľko robí (a prečo sa tu stále cíti ako doma)...

Už viem.

Lebo prežité sa nedá vziať (späť).

Dana Sudorová

Minúta po minúte: Nový gauč

streda:
Prijaté rozhodnutie, že sa vyhadzuje starý gauč, a dohodnutý Mišo K. na dovoz nového (darovaného). Mišo je známosť typu kamarátkin kamarát a vďaka mne a mojim požiadavkam na rôzne odvozy (8 korún/kilometer) si v minulosti prišiel na rôzne pekné vetešníctva.

štvrtok:
Ukazuje sa potreba vyhodiť starý gauč a asi polovicu bytu.

piatok:
22.00 Vyniesli s Keksíkom dve tašky oblečenia do Humany.
22.10 Ešte rýchlejšie a ešte neľútostnejsie ako prvú smetnú tašku pripravila druhú. Život je zmena, Keksinko!
22.20 Pripravila tretiu, ale obrovskú igelitku do Humany. Z obsahu, ktorý stojí za reč: čierna bunda, v ktorej prednom vrecku sa vozila biela Motorola, má teda tisíc rokov; fungl nové šedé rifle (z jesene, kurvafix), v ktorých úplne plávam (hurá).
22.30 Porátala ponožky, čo nemajú páru. Nechci poznať to číslo. Spárovala 3 páry, čo boli dlho od seba. Ponožkami narvala 2 šuflíky.
22.40 Do Kvetinej skrine napratala veci: zimné, malé a lesno/záhradné. Danými kategóriami označila poličky (asi mi šibe). Veľké veci sa optimisticky rozhodla neskladovať (pozri bod 22.20).
23.00 Vydaný zákaz kúpiť novú vec, pokiaľ sa nevyhodia dve staré. Absolútny zákaz kupovať: uteráky, deky, utierky, obliečky.
23.15 Našla zmluvu Dany S. na register, ktorú od nej páčim už pol roka (ale poctivo som jej riekla, že ju možno mám doma).
23.30 V spálni sa hneď inak spí.

sobota
8.05 Rozhodla sa vyhodiť tie nespárené ponožky. Mučivo sa rozhodla, žiada sa riecť.
8.30 Vyhodila čierny sveter, v ktorom hral Andrej V. postavu Smrti v našom predstavení na stužkovej.
9.10 Vytiahla nespárené ponožky zo smetnej tašky – dobre sa nimi utiera prach.
10.00 Telefonické priznanie matke, kde je ňou uštrikovaný čierny sveter, v ktorom hral Andrej V. postavu Smrti. Veľa materského smiechu.
10.10 Vydaný zákaz kupovať kahančeky. Dôvod: nález plného šuflíka rôznofarebných kahančekov. Pche!
10.30 Vyskúšaná a kriticky ohodnotená každá handra, čo sa nachádza v byte. Vynájdená nová diagnóza, pracovne nazvaná „obrátená anorexia“. To je, keď sa človek s nadváhou postaví pred zrkadlo a zdá sa mu, že je v norme.
okolo 12.00 Vynesený starý gauč. Podrobnosti po psychoterapii. Nechtíkovou masťou potretá ruka, do ktorej som sa šľahla pri vynášaní.
12.00 – 18.00 Absolútne pucovanie domácnosti.
18.10 V okolí domu detekovaný homles oblečený v mojich veciach.
18.30 Telefonát Miša K., že požičal niekomu auto a vráti ho neskôr. Ubezpečovanie Miša K., že akcia Z je naplno rozbehnutá a znesie meškanie, ale nech sa koná.
20.30 Telefonát Mišovi K. s úmyslom zistiť, aká je situácia. Nedvíha.
20.45 Telefonát Mišovi K. s úmyslom zistiť, aká je situácia. Má vypnutý telefón.
20.45 – 21.00 Zúrenie.
21.00 Domácnosť bez akéhokoľvek gauča (hodnotené záporne). Naliate vynikajúce rosé Frankovka, neskorý zber 2009.
21.10 Domácnosť bez akéhokoľvek gauča (hodnotené kladne). Je tu kopa miesta.
22.40 Keksík odchádza do svojej izby.
22:45 Tanec vo vyprázdnenej obývačke na Amy Wineheouse: Back to Black. Video visí aj na SME, lebo A. W. je po smrti. Kvôli jej spevu som si myslela, že má najmenej toľko rokov ako ja. We only say goodbye with words, I died a hundred times.
00.00 Východ mesiaca. Odhadzovanie Reflexov, kníh, storočných scenárov a diplomoviek z lôžka. Tomu hovoríš uprataná spálňa?

Nataša Holinová

Aj ja chcem dať päť hviezdičiek The Cure

Yxo prednedávnom napísal krátky, a veľmi príjemný text do .týždňa. Svojich päť hviezdičiek (pozor, Piano) pridelil albumu Head on the Door od The Cure. Potešil ma - trošku, nebudem sa klamať. Srdce mi zaplesalo, myseľ zablúdila do spomienok. Nie zlá voľba, všetko naporádku... iba tá moja duša nie. Len si hentam v pozadí mrmľala svoje a - mala podnet!

Album z roku 1985 je fajn. Aj podľa mňa je to veľmi vydarené dielo a jedna z pamätných vecí tej doby. Dobre, OK - ortodoxní kjuristi a oldskúloví gotici milujúci hlboké temné vody a pavučiny všade okolo seba pokojne môžu hundrať (aj ja som taká bola). Opakovať ako mantru, že je to ten najodpornejší pop, aký kedy chlapci na čele s Robertom Smithom urobili, je úplne legitímne.

Ja však Yxovi rozumiem. Veď chyťme sa za srdce: kto z nás nežiari radosťou, keď tojejednoktorá hudobná stanica zahrá Close to me? A kto by s nimi nespieval do rytmu In Between Days, neusmieval sa a nemal krajší deň, keď Roberta na kolenách kopne, prepánajána, červená ponožka? Hej, hej, presne tak - jednoduché až bizarné, ale veselé, melodické a skočné. Neubližovalo a aj teraz teší (pokojne poviem, že aj imidžových zatemnencov na život a na smrť). Bol to pop a Cure ho robili originálne, absolútne sebe vlastne a nezabudnuteľne.

Ale nie o tom som chcela.

Chcela som o tomto: asi pred rokom som cestovala do práce mestským autobusom. Atmosféra ako vyšitá: sneh navôkol (a bratislavská zápcha), miesto pri zarosenom okne, správne vydýchaný vzduch a mokré topánky, hlava ešte bez myšlienok na niečo konkrétne, tak napoly vo sne...

... a vtedy sa to na mňa vyvalilo; nevinne, étericky a absolútne:

HOW DID WE GET THIS FAR APART

WE USED TO BE SO CLOSE TOGETHER...

V tej chvíli som mala chuť kričať. Jednoducho to pustiť von. Že toto sú Cure, že toto je to, čo sa pamätá, že toto je to, čo je pre nich absolútne typické. Presne tie zvuky a ten text a všetko okolo neho. Že Cure neboli iba gotici a popíci, že neboli iba v osemdesiatych rokoch a že neboli len Pornography, Disintegration či Kiss me kiss me kiss me.

Že Cure boli aj rok 1992 a album Wish.

Wish je muzika, s ktorou som strávila pubertu. Album, ktorý znamenal ich komerčný vrchol. Album, ktorý priniesol najväčší, najhranejší a najviac sa z neho vymykajúci hit Friday I´m in Love. Trošku šibnutý, úplne veselý, úplne najviac obohratý a najmä - dvojsečná zbraň. Na jednej strane z neho kapele kvapkajú tantiémy dodnes, na strane druhej práve vďaka nej priaznivci uprednostňujú predchádzajúcu tvorbu, či občas siahnu po albume Bloodflowers (2000 - príjemná záležitosť predávaná po troške takmer bez reklamy). A to je podľa mňa škoda.

Wish je zvláštny. Nevytŕča z radu, a predsa prináša (na tie časy a vlastne aj napotom) nový zvuk, nový pohľad kapely a nový pohľad na kapelu. Friday I´m In Love sa stala hitom aj napriek tomu, že nie je typicky popová (ale pop v podaní Cure nebol typický nikdy). Wish však najmä nie je iba Friday I´m In Love. Je hudobne rôznorodý, nie je možné ho škatuľkovať či inak postaviť „do radu" k iným albumom. Nie je výsostne depresívny, ani temne melancholický a prší v ňom menej ako obvykle. Gitary sú však miestami natoľko ostré a spev často taký naliehavý, že z toho všetkého naskakujú zimomriavky. Balady sú umiestnené za gitarové veci akoby na kľúč, až to všetko dáva pocit, že keby sa niečo vymenilo, ostalo by akési prázdne miesto.

Divné, veď hovorím.

Stalo sa mi s ním to, čo mnohým - začala som cúvať, vracať sa v čase (a v zásade "nič tým nestrácať", že áno). Objavené Just Like Heaven, Lovecats, Lullaby, kultová A Forest či éterická Charlotte Sometimes (atakďalej) sa na mňa valili postupne, trvalo to roky. Z albumu, ktorý to všetko spustil, zrazu ostala jediná vec, ktorú masírovali rádiá dovtedy, kým sa pomaly nezačala hnusiť. A, pravda, k pestovanému image kjuristu akosi neodmysliteľne patrí klapka na očiach a tvrdenie, že Disintegration je to najlepšie.

Nuž, áno, to bolo.

V tom autobuse som album počula prvý krát po veľmi dlhom čase. A znovu som si spomenula na to, čo som tvrdila, keď som ho počúvala dennodenne niekoľko krát. Wish je muzika, ktorú môžete počúvať, ostať pri nej uvoľnení a nemáte pocit nudy. Je to pritom zmes všetkých zvukov Cure, aké ich napadli (a ktoré neskôr už aj tak iba viacmenej opakovali). Je to pre mňa Cure v tej najčistejšej podobe, akú mohli ponúknuť. Piesne From The Edge Of the Deep Green Sea alebo Cut sú minimálne tak úderné a živelné ako Fascination Street, a Apart či A Letter to Elise majú (nielen na koncertoch) tak silnú atmosféru, ako svojho času Catch či The Same Deep Water As You.

Robert Smith zvykol pri každom novovydanom albume hovoriť, že je to ten najlepší album, aký urobili. V prípade Wish má podľa mňa absolútnu pravdu. Žiadny iný album (ani predtým, ani potom) mi nebol tak blízky ako práve tento. Dokonca aj po takmer 20 rokoch.

Mám teda právo nazvať ho kultovým, nie?

Dana Sudorová

autori foto: Ivana Melichová a Róbert Tenk (festival Sziget, Budapešť 2002)