Nikde inde ticho takto nežije

Mača ma zobudilo priskoro; slnko ešte len začalo koketovať s múrmi nocou vychladnutého domu. Šelme v pruhovanom telíčku to stačilo, aby bola hore a aby cez okno mohla striehnuť na všetko, čo sa za ním mihne.

Rána na dedine sú tiché. Nie však obyčajne, ticho ich vyzlieka donaha ako jesenný vietor vyrodené jablone, zvuky, čo sú v meste iba sprievodnými, tu vychádzajú na povrch. Kým sa tu rozprúdi bežný každý deň, vďaka týmto zvukom vieme, že tu nie je mŕtvo, že tu pulzuje život plný všetkého, čo k nemu patrí, čo ho robí pojmom a dáva mu hĺbku.

Vtáky v ihličí starej kosodreviny ladia hlasivky už od prvých lúčov. Prehlušia vietor opretý v listoch za plotom, čo hral ešte pred chvíľou prím, zmenený na prievan preťahoval sa cez škáry v starých drevených oknách a občas, keď sa do toho zaprel, dokázal buchnúť dverami; teraz je už len doplnkom, divadelnou kulisou prelietavých operencov, ktorému neostáva nič iné, len mávať konármi v zelených korunách a pritakávať spevom.

Tie spevy počúvame vždy, keď sme tu. A vediac, že sa mi už roky pletú, všetky ich hádžem do jedného vreca; všetky sú vtáčie bez vyslovenia rodového mena, bez bližšej charakteristiky, naoko bez tváre; stačí o nich vedieť. Láka ma vybrať si spomedzi nich jeden a pamätať si ho, vryť si ho do pamäti a vystavať na tej melódii svoj piskot počas dňa, pohmkávanie pri nosení dreva alebo pri umývaní riadu, keď však príde na lámanie chleba, nedokážem napodobniť ani najjednoduchší z nich, nepamätám si trilkovanie a nevadí to, lebo deň je vtedy už často v plnom prúde.

Ale rána – skoré rána, opantávané lúčmi, ktoré sú tak zavčasu viac studené ako hrejivé – by bez nich neboli tie pravé. Boli by ako život pred koncom, dýchali by tichom, ktoré by bolo chmúrne aj bez mrakov.

Takto je ticho presvetlené, previate, prevetrané do svieža. Prelietava popred okná, prebúdza v mačati lovecké pudy a nám otvára vnemy uspaté mestskou zimou. Prijať ho úplne, bez výhrad sa dá len tu.

Lebo nikde inde ticho takto nežije.

Dana Sudorová

Jednoducho

Jeseň sa dá užiť hádam aj lepšie ako leto, zisťujem na drobnostiach, ktoré si viac všímam. Keď slnko nepáli, ale ani sa neschováva, lepšie sa dýcha, ľahšie sa chodí a svet má krajšie farby. Nie je to samozrejmosť, pravda, je to len možnosť, ale tú si vychutnávam, tú žijem tu a teraz. Lebo nateraz život netlačí ako otlak, ktorý sa zaraz rozhodne prasknúť, teraz jednoducho je a ja si z neho vyberám to, čo chcem, aby bolo stále.

Leto bolo plné horúčav, práce a prachu na chodníkoch. Teraz sa dá ešte chvíľku iba tak sedieť pri ohni, večerať horúce zemiaky a ohrievať si dlane nad horiacim drevom. Počúvať štekot líšok a nebáť sa, lebo sa máme kam skryť, keby niečo. Popíjať pivo, čo nepotrebuje chladničku, hladkať šteňa, ktoré keď sa postaví na zadné, prerastie nás, ale hrať by sa chcelo stále a stačí mu na to počuť svoje meno.

Starý dom je ráno aj večer studený, ale počas dňa ho dokáže celkom vyhriať cez sklo nakúkajúce slnko. Onedlho sa zmení na zubaté a bude sa na nás odrážať od snehu, ktorý tu zvykne trvať aj polovicu večnosti. Teraz si vravíme, že v pohode vydržíme, a keď sa vstávanie začne hľadaním vyhriatych rúk pod perinou a dekou, poznámkou ešte chvíľu, hrubými ponožkami a horúcim čajom, obaja vieme, že si to tu užijeme, aj keby mala byť tráva pod oknami postriebrená od ranného chladu.

Cez víkend som sa prechádzala po lesíku ruka v ruke s prváčkou, ktorá sa už začína učiť naozajstné písmená. Ešte vždy dokáže potichu zašepkať ja sa bojím, keď zájdeme za hranicu, ktorú pozná a cíti sa v nej doma, ešte vždy dokáže zastať, zavrtieť hlavou s vrkočom do polovice chrbta a zároveň pokrčiť plecami na znak toho, že jej strach ide v jednom šíku so zvedavosťou. A ja si ešte stále dokážem čupnúť, aby som jej bola tvárou v tvár, a povedať, že som tu a môže sa cítiť bezpečne. A po návrate sa ešte stále dokáže tešiť, keď mamine podáva kyticu farebných listov so slovami pre teba.

Starký s vnukom vyrobili šarkana s vysmiatou tvárou, ružovými ústami a prenikavo zelenými očami. Chvíľu sa zdal byť nefunkčný, stvorený iba pre okrasu; ťahaný na obyčajnom lykovom vlákne za vrtkým telom deväťročného chlapca však pri behu z kopca prežil svoj veľký deň.  Povzbudzovaný výkrikmi Letí, babka! sa vrtel vo vetre, rozrýval vzduch a maľoval úsmev na detskej tvári.

Na jeseň všetko chutí inak. Stromy tu hýria farbami a plané hrušky sa začínajú nalievať šťavou. Gaštany rozhadzujú len tak ledabolo pod nohy pichľavé klbká, roztláčame ich teniskami a vieme, že tie hnedé, nevýrazné plody, ktoré ešte pred chvíľou ukrývali, budú po upečení delikátne.

Zem sa pomaly pokrýva farebným lístím, dáva nám znamenie, že o chvíľu sa ponorí do spánku. Ale teraz nemyslíme na to, čo bude o chvíľu. Teraz ešte chvíľu nechceme byť inde. A sediac na pníkoch, popíjajúc kávu, vdychujeme tak akurát vyhriaty vzduch a vravíme si, hľadiac smerom k hore, že je tu jednoducho krásne.

Dana Sudorová

Ako dostať fajnú knižku do vašej postele

Keby na Goodreads nechýbala kolonka „Chcem si preložiť“, editor s reálnym vplyvom na edičný plán (haha) by si mohol pozrieť, čo pekné prekladatelia našli a do čoho sa zamilovali. Potom by mi brnkol: „Nespravíš si toho McEwana tak do konca januára? A daj návrh na titul, čo s Daydreamerom? Snílek je po česky a Rojko je blbé.“

Ospravedlňujem sa nositeľom tohto mena, vôbec nie je blbé, len imaginárny editor si nie je istý, či to ako názov knihy bude fungovať. A pokojne to môžeme nechať zatiaľ tak, názov nám dodrbe marketing, ak to nezvládneme sami.

Nechce sa mi písať edičný návrh, je to najzbytočnejšia zo všetkých blbých robôt, aké mi môžu napadnúť v nedeľu, keď mi výnimočne nehorí za zadkom. Radšej preložím jednu stranu, aby ste vedeli, ako kniha vyzerá. Ale najprv čosi o knihách Iana McEwana.

Môj najväčší miláčik zo súčasnej britskej literatúry. Prehopsnúť sa od šialeností, akou bola Betónová záhrada (The Cement Garden), k brilantnej ságe Pokánie (Atonement) v skutočnosti znamenalo dlhoročné cibrenie štýlu, mňam. Mám neodbytný pocit, že také veci ako Pokánie sa už dnes ani nepíšu: veľké romány so zložitou štruktúrou, kde všetko zapadá do seba a ktoré človek miluje, lebo tam zistí, že existujú slová pre niečo, čo by sám nevedel opísať. Autorsky nie, ale prekladateľsky áno, a možno práve z toho pramení onen plezír.

Toto sú perfektné knihy, príbehy: Neúprosná láska (Enduring Love), Amsterdam, The Child on Time (po slovensky to nevyšlo). Solar bol pre mňa trochu sklamaním, už som si zvykla, že mriem ako pri Nevinnom (The Innocent): keď som ho čítala, bola som sama doma, zavŕtaná v perine, a asi o jednej v noci pípol telefón. McEwan môže za to, že som sa kvôli esemeske našla aspoň o meter ďalej.

The Daydreamer je asi jediná McEwanova kniha, ktorú si môžu prečítať aj väčšie deti. Po slovensky zatiaľ nevyšla, ale možno niekoho presvedčím. And now, Introducing Peter:

Peter sa predstavuje

Keď mal Peter Fortune desať rokov, dospelí o ňom niekedy hovorili ako o „zložitom“ dieťati. Nikdy nepochopil, čo tým myslia. Necítil sa zložito. Nehádzal fľaše od mlieka na záhradný múrik, nelial si kečup na hlavu predstierajúc, že je to krv, ani nesekal babičku po členkoch mečom, hoci občas o všetkých týchto veciach premýšľal. Okrem akejkoľvek zeleniny, rýb, vajec a syrov neodmietal žiadne jedlo. Nebol hlučnejší ani špinavší či hlúpejší ako ktokoľvek, koho poznal. Jeho meno sa vyslovovalo aj hláskovalo ľahko. Nebol problém pamätať si jeho tvár, bledú a pehavú. Každý deň chodil do školy ako všetky ostatné deti a nikdy okolo toho nerobil zmätky. K svojej sestre bol presne taký protivný ako ona k nemu. Na dvere nikdy nezaklopali policajti, čo by ho chceli uväzniť. Ani jeden doktor v bielom plášti sa neponúkal, že ho zavrie do blázinca. Pokiaľ mu pamäť siahala, nebol s ním nijaký problém. Tak čo bolo na ňom zložité?

Pochopil to až po mnohých rokoch ako dospelý človek. Mysleli si, že je zložitý, lebo bol stále potichu. To ticho ľudí otravovalo. Ďalší problém bol, že sa mu páčilo byť osamote. Nie celý čas, samozrejme. Dokonca ani každý deň nie. No väčšinu dní platilo, že sa rád stratil na hodinu vo svojej izbe alebo šiel do parku. Bol rád sám a viedol svoje úvahy.

Dospelí si radi namýšľajú, že vedia, čo sa točí v desaťročnej hlave. Nie je možné vedieť, čo si myslí druhý človek, pokiaľ stále mlčí. Ľudia videli Petra, ako za letného popoludnia leží na chrbte, prežúva trávu a zíza na oblohu. „Peter! O čom rozmýšľaš?“ volali naňho. Peter sa preľakol a posadil. „O ničom. Fakt o ničom.“ Dospelí vedeli, že mu niečo chodí po rozume, ale nedalo sa to vidieť, počuť ani nahmatať. Nemohli Petrovi povedať, aby s tým prestal, lebo sami nevedeli, s čím. V hlave mohol pokojne podpáliť školu, napchať svoju sestru do papule aligátora alebo utiecť teplovzdušným balónom, ale videli len chlapca, čo zíza na oblohu, chlapca, čo nepočul, keď ste zavolali jeho meno.

Stačí, jedna normostrana aj s tringeltom. Toto je nezredigovaný preklad, takzvaný surový. Pozorné oko editora si hneď všimne, že v prvom odseku „nikdy nepochopil“, ale v druhom „pochopil to až ako dospelý človek“. Prečo som napísala nikdy? Lebo „he never understood“, pozriem sa znovu. Veď to škrtni, nema problema. A tak nejako sa to robí, aby sa dostala fajná kniha do každej postieľky.

Veďže to niekto vydajte.

Nataša Holinová

Súvisiaci článok: Rok, keď som nepreložila krížom slamu

10

Okolo dediny je v tomto čase zafarbená hora. A všade na zemi suché lístie, žltnúca tráva a zhnité oskoruše, ktoré nikto nepozbieral. Nevyčísliteľná hodnota pošliapaná zablatenými gumákmi, teniskami alebo lodičkami na podpätkoch, sprevádzaná zhnuseným výrazom tváre a slovami, ktoré ponižujú.

Teraz som v meste. Nevidím ani horu, ani žltú trávu, ani zhnité oskoruše. Lístie pod stromami splýva s pôdou a sivými chodníkmi, nešuchoce pod nohami; všetko je navlhnuté a po večeroch sa ponára do hmly, miestami bielej ako mlieko. A silnej, čo dokáže prežiť až do rána a potom sa na chvíľu rozpadnúť, aby večer bola späť.

Októbre sú vždy podivné. Na začiatku zaplavené slnkom a smerom k dušičkám hmlisté, akoby vedeli, že sú na konci; bytostne. So sivou oblohou a samozrejmým dažďom, tmavé, husté a nekonečné ako machule z nezmývateľných farieb na palete. Len vyfarbené stromy – keď ich je veľa – im vdychujú život.

Akoby spievali ódy na premenlivosť. A vrabce na ich konároch vyzerajú ako noty bez paličiek, učupené, nenápadné a zmoknuté, ale živé a nefalošné. K večeru stíchnu, splynú s tmou a ostane len ticho; len občas kvapne zo stromov do mlák.

A ani si to nevšimneme.

Dana Sudorová

(U)štípance z dediny: Otrocká sobota

Posledná sobota sa začala nežne a romanticky. „Icme na hríby, nazbierame aj černice,“ hrkútali sme si v piatok neskoro večer na podstienku domu, keď práve pršalo, blýskalo sa a hrmelo, čo nás aj oheň zahasiť donútilo. Popíjali sme pivko a radler tešiac sa, že každý deň svieti slnko a v noci leje, z čoho vyplýva, že už isto aj pištovia v lese narástli.

„Mám suchohríb,“ vykríkol jeden z nás v to sobotné ráno a získal nikým nevyhlásený titul za nájdenie prvého tohtoročného adepta na sušenie. „Ha, ďalší,“ kontroval druhý. Už ich bolo veľa, keď sa krik zmenil: „Ohohohó, toto je dubák.“ Aj bol, hoc maličký jak dane v Saudskej Arábii, kde sú nulové. Nakoniec boli tri či štyri, dubáke u nás ešte zjavne nemajú sezónu.

„Kozák, jupí,“ pokrikovali sme ďalej. „Kokos, aj bedľa,“ fistuloval jeden hlas pred druhým. „Masliaky, kuriatka, yopé, panenko skákavá, akéže to šťastie,“ híkali sme tak, že aj medvede, obvykle sa v tejto lokalite vyskytujúce, leteli smerom na sever tak, aby nás hysterickým oblúkom obišli. Veru, nebude už pred nimi náš dedinský rozhlas občanov varovati.

I pristavili sme sa s plnými košíkmi pri kríkoch, a o 20 minút sme snáď dve kilá černíc do misiek načerpali. Ani sme sa tahor na vrcholce nenačahúvali. 

„Budeme my vera zavárať, možno aj na sirup vystane,“ kasali sme sa radosťou, ktorú kalilo iba orientačných 37 stupňov na slnku a polmetrová tráva, ktorej obyvatelia, kliešťami zovaní, majú obvykle na háku aj príslušný postrek na ochranu človeka za 6,90 eura. „Keby dnes nejaké poriadne JZD Slušovice existovalo, taká tráva by na poli nikdy nenarástla," šomreme jak poslanec Kolesík na otázky Smečka.

„Ty vole, ale sme ich nazbierali,“ jasali sme po pár hodinách opäť na podstienku s nožmi v rukách, hríbe krájajúc a na rámy so sieťkami ich ukladajúc.

„Hm, nemôžeš ich ukladať na sieťky ty? Mňa už bolia kríže. Ja budem enem krájať,“ ozvalo sa po chvíli.

„Ty vogo, to na kerého oného sme ich toľko brali?,“ začali sme nepekne vravieť po hodine čistenia a krájania, keď už bolo treba takmer tretie sito z drevených latiek zbiti. V skutočnosti, jasnačka, nepadlo slovo „vogo“, ale jeho ohavnejí synonymáč.

„No, trvalo to síce nejaké tie hodky, ale nádielku do vianočnej kapustnice pre nás i rodinu, ba snáď aj kamošov, už máme,“ utešovali sme sa po fuške preťahujúc si hnáty pri nafukovacom detskom bazéniku za pár šupov (aj ten máme!) a premýšľajúc, čo najviac na svalovicu v lese získanú pomôže. Naše huborevíre sa totiž enem strmé kopce, žiadna rovinka. 

„Ešte černice treba zavariť,“ spomenieme si večer unavení jak Schwarzenberg nielen pri prejave Ratha, ale nechce sa nám, tak len sedíme, mlčíme a sledujeme, ako nám slivke zo stromu padajú. Zachraňuje nás známy, ktorý sa nečakane vo dvore zastaví, tak mu ihneď celú nádielku černíc v snahe zbaviť sa ich ponúkame.

„Jasné, však zamrazím, doma nemáme,“ teší sa on, a my si vydýchneme v nádeji, že dnes už ništ robiť nemusíme. „No, doniesol som vám za vedro paradajok a papriky,“ šokuje nás. „U nás už nevieme, čo s tým.“

Keď odíde, na podstienku sa neisto ozve: „Ty očuj, nezavaríme si lečo?“ I zavarili sme.

No, to bola sobota. Taká obyčajná, dedinská, radostná.

Ale opäť nebudeme končiť romanticky. Takto to vyzerá, keď sa blíži búrka.

A takýto je pohľad z podstienka na kraj padláša, keď niekto zapne nebeský vodovod. Nie, rínu tu nemáme, takto je to väčšia sranda.

Ale máme čosi iné - napríklad mačku vo vreci.

Ak vám bolo málo, môžete mrknúť, ako sme nedávno piekli - tutoka kliknite, neokúňajte sa

Sudorovci
Autori sú materiál, vyrastený v bytovkách, ktorý od apríla do októbra odchádza z hlavného mesta žiť a pracovať na dedinu. Dedina to nie je hocijaká, ale 200 km vzdialená, teda za dve a pol hodiny cez rôzne krkaháje dostupná. Taká, kde je aj krčma otvorená len pár hodín denne, kde si treba chlieb v obchode vopred objednať, kde každý každému do taniera vidí. V dome, ktorého strecha má slušných 70 rokov, s dvorom, ktorý milujú aj cudzie mačky, krtkovia, ježkovia, mravce, osy, žabky, mloky a iné hávede. Ako mestské deti s výraznou absenciou technických zručností sú konfrontovaní s vecami, o ktorých sa normálnym dedinčanom ani nesníva. Tento diskomfort im však bohato vynahrádza nádherná príroda, nulové zápchy na cestách, možnosť spevu bez rušenia susedov a každovečerné opekanie či grilovanie. A k tomu more černíc, hríbov a liečivých byliniek, povaľujúcich sa po rozľahlých lúkach a lesoch naokolo v takom množstve, že si to už domáci takmer nevšímajú.  

(U)štípance z dediny

Raňajke na dvore sa fasa. Hoc je mokro, hoc krtko zase ďalšiu podzemnú ulicu vyústením na náš dvor skolaudoval. 

Nad hlavami nám rastú slivke. Podľa družného člena našej rodiny sa to ni slivke, ale psie trnky, ktoré zahoditi radno. Lenže my sme svojskí, a čo na dvore rastie, to sa proste slivke!

Nezahodili sme, ale očistili. A tiež cesto uhnietili.

I dali ho na kanál vykysnúť, bo tam slnce povedľa gánku svietilo. Že čo je gánok? Ani my sme nevedeli. Už vieme.

Takto spuchlo, hebä jedno.

Na plech to hebä natiahli sme, i na ňom slivke rozložili.

Posýpku sme porobili, i na pliešok ju pomrvili.

Spiekli sme a paráda. Chvála tebe, trúba dedinská, čo správnu teplotu odspodku aj zvrchu držalas.

Nakrájanô jesto, načim si dati.

Teda my si dáme, vám ostane...

I kým sme vôbec pocukrovili, väčšina zmizla. Ako jeden z návštevníkov hneď po prvom hryze s mierne pretiahnutou gambou riekol: Boha, to čo v tom takô kyslô? Ná, psie trnky, pomysleli sme si.

Pupún lačno hľadel... mne neostalo? Vera ni!

Nebudeme končiť romanticky, takto to vyzeralo v našej šope zvnútra.

A keďže sme usilovní, takto to isté okno vyzerá dnes zvonku. A čo v ňom vidíte? Že kým jeden fotí, druhý vešia bielizeň. Opratú kde? V koryte. Takto si tu žijeme. Paráda:)

Sudorovci
Autori sú materiál, vyrastený v bytovkách, ktorý od apríla do októbra odchádza z hlavného mesta žiť a pracovať na dedinu. Dedina to nie je hocijaká, ale 200 km vzdialená, teda za dve a pol hodiny cez rôzne krkaháje dostupná. Taká, kde je aj krčma otvorená len pár hodín denne, kde si treba chlieb v obchode vopred objednať, kde každý každému do taniera vidí. V dome, ktorého strecha má slušných 70 rokov, s dvorom, ktorý milujú aj cudzie mačky, krtkovia, ježkovia, mravce, osy, žabky, mloky a iné hávede. Ako mestské deti s výraznou absenciou technických zručností sú konfrontovaní s vecami, o ktorých sa normálnym dedinčanom ani nesníva. Tento diskomfort im však bohato vynahrádza nádherná príroda, nulové zápchy na cestách, možnosť spevu bez rušenia susedov a každovečerné opekanie či grilovanie. A k tomu more černíc, hríbov a liečivých byliniek, povaľujúcich sa po rozľahlých lúkach a lesoch naokolo v takom množstve, že si to už domáci takmer nevšímajú.  

Týždeň

V sobotu prídeš do dediny, kde tráviš leto už roky, a v dedinskej krčme sa dozvieš, že bývalý poliš na dôchodku to už nerozchodil, lebo ani pečeň v rámci regenerácie nedokáže zázraky, hoci ešte nedávno bol vitálny a pil malé pivká s tvrdým. Tak sme si pripili na jeho pamiatku, lebo to bol dobrý chlap a spomínali sme, ako nám rozprával historky z praxe, kde zelení boli zámerne ešte menej bystrí, než vo vtipoch, a na to, že nemôže kloktať, lebo ho z toho napína.

Do toho začalo hovadské teplo, a to také, že sa potili aj chrbty rúk, a tak sme nemohli robiť nič z naplánovaných vecí, ani len zbierať bylinky, hoci každý rok sušíme všetko možné. Skorocel, lipa, lesné jahody aj materina dúška sú oné, ktoré treba zbierať buď v šialenom úklone k zemi alebo s rukami natiahnutými až do neba. A v tom teple to nejde. Jedna z tetiek navyše ošklbala lipu tak, že usekla všetky dočiahnuteľné konáre v snahe nenarobiť sa a kvety kmásať v pohodlí dvora s vyškereným ksichtom „tak čo, už ste si boli nazbierať?“ Boli tetka, boli, ale sme na také ako vy ochranárov vzývali.

Dohodneš si rozhovor s uznávaným lekárskym špecialistom, ale ten ti neskôr celý zvädnutý zavolá, že ešte to musí schváliť šéf. Vraj má nejaké otázky, na ktoré treba odpovedať. Slušne teda zavoláš šéfovi, aby si nakoniec zistil, že ho serie vlastne len to, že si nevolal priamo jemu a rozhovor ponúkol jeho poriadenému. „Aj tak mám s médiami len zlé skúsenosti,“ perlí chlapík, keď zistí, že o rozhovor s ním až taký záujem nejavíme. 

Tridsaťšesť stupňov je také teplo, až sa pneumatiky na aute urazia. Zrazu zistíš, že na ľavom prednom kolese máš defekt, lebo sa doň zadrbal samorezný šrób. Nadávaš, nahodíš rezervu, v servise to opravia za pár eur a ty pokračuješ do doliečovacieho zariadenia, kde chceš pozrieť viac ako 80-ročnú babku, ktorú roky navštevuješ, a ktorá bola ešte nedávno taká čiperná, že až. Zrazu strih, schudla o iks kilogramov, ruky tenučké ako mávadlá na dráždenie opíc, kosti sa lámu pri priemernom pohybe. Nesieš jej banány, pomaranče a čokoládu nevediac, či a čo ešte konzumuje, a pritom vieš, že domov sa už nevráti. Susedka umrela, mačky už vo dvore nie sú, kam by sa vracala?

A v takej situácii zisťuješ, že časť rodiny pohybovo paralyzovanej babky sa háda, či jej naďalej platiť posraných 13 eur za deň pobytu v doliečováku. Okamžite navrhneš, že ak treba, zaplatíš to ty, nech to stojí, čo to stojí, lebo rozumieš, že tých, ktorým nie je hanba prijať dôchodok zomierajúcej a váhať, či jej z neho zaplatiť opateru, nezmeníš. Zíde sa, jeden z členov rodiny možno bude mať za čo chľastať. Dáva prvú ligu.

Nad posteľou babky sa ti chce plakať, lebo už ledva rozpráva a drží ťa za ruku vedomá si, že Boh, ktorého miluje, je už blízko, ale nemôžeš, lebo ťa bolí už to, že plače ona. Spoznala nás, hoci nás varovali, že už takmer nikoho nespoznáva. Počuješ ju, len keď sa nahneš k ústam, potom ju pohladkáš po hlave a povieš, že prídeš o dva dni, ale vtedy ti znenazdajky zavolá ženská z daňového úradu, že si neodovzdal daňové priznanie, hoci si ho odovzdal a máš pečiatku z podateľne. Letíš preto 200 kilometrov, aby si jej dal kópiu, lebo nechceš byť hovädo neplatič, aj keď si dokázateľne zaplatil. A babku o dva dni nenavštíviš dúfajúc, že vydrží, kým sa budeš môcť vrátiť.

Keď vybavíš štátnych výpalníkov, zavolá človek z policajnej inšpekcie, že prokurátorka nepovažuje za trestný čin, ak policajti udrbú nájdené peňaženky, lebo nahrávka potajomky zhotovená novinárom nie je dôkazom v zmysle zákona, získali sme ju pochybne. Chceš preto nahliadnuť do spisu a urobiť si kópiu tohto vtipu, lebo si poškodený, a tak máš na to právo, ale hovno hovno zlatá rybka, nemôžeš, lebo podľa prokurátorky už poškodený nie si, a tak je spis tabu. Musíš preto vymyslieť iný spôsob, ako získať túto prokurátorskú poviedku, čo sa síce podarí, ale bude to trvať pár týždňov.

Keď ideš z inšpekcie domov, zistíš, že ti nejde mobil, preto vyskúšaš dva iné aparáty, aby si zistil, že problém je v SIM karte, a keď sa konečne po iks minútach druhým telefónom cez šialený automat s ponukou „stlačte jednotku až trt“ dostaneš k operátorovi, ten povie, že chyba nie je u nich, a treba kontaktovať konateľa firmy, aby dal povolenie na výmenu zlyhanej SIM karty, lebo čo je firemné, to sám nevyriešiš. Lenže je sobota a ty najbližšie dni nevybavíš nič, ani si len robotu nedohodneš.

Potom sa už len jemne spýtaš – kurva, čo je toto za týždeň?

Karol Sudor