Vek nad 50? Diagnóza

Prišla k nám minulý týždeň, len tak, na skok. Nevolala, životopis neposlala. Prišla osobne. Sivé vlasy, priamy pohľad, pevný stisk ruky, javila sa snaživá. Reálne bola frustrovaná, nahnevaná a – vlastne bezmocná. Už tri roky behá po brigádach, keď sa jej naskytne trvalé zamestnanie, nie je trvalejšie ako tri mesiace, a vylejú ju. Nahradia. Ako opotrebovanú maticu, kĺb nejakého stroja, alebo ako spratý kus oblečenia. Nepotrebná hneď, len čo sa nájde niekto mladší. Ona je totiž ročník 54.

Päťdesiatka je zvláštne číslo. Oslávi sa pompézne, čo sa však pracovného procesu týka, beda, ak si päťdesiatnik začne hľadať zamestnanie. Kameňom úrazu je uhol pohľadu na perspektívnosť zamestnanca. A čo sa veku týka, ten je síce tabu a len potichu sa o ňom hovorí, ale hovorí sa predsa. A 49 a pol je lepšie skóre ako 50 a mesiac.

A potom je tu zmätok v tých ľuďoch samotných. Pretože sú vo veku, keď netrpia množstvom geriatrických problémov, vedia udržať moč, ešte si aj veľa vec celkom slušne pamätajú, majú vlastné zuby, vlasy a nie zriedkavo sa medzi nimi vyskytnú vitálni športovci. A keďže nie všetci z nich majú nárok na predčasný dôchodok, musia pracovať. Podpory sa boja ako čert svätenej vody, ich generácia je zvyknutá pracovať, lopotiť, muklovať, čo len chcete. Len nebyť doma. Radšej sa dať občas zbuzerovať a držať hubu a krok. Nebyť toho veku, v drvivej väčšine ide o naozaj veľmi slušný ľudský matroš.

Lenže takmer nikto ich nechce, pretože – si vybrali iných kandidátov. Konkrétnejší dôvod sa zväčša neuvedie, ostane visieť vo vzduchu ako obrovská strašidelná bublina.

Konzultant, zmietaný medzi dvoma kameňmi, je zvyčajne okamžite prefackaný z oboch strán. Jednak preto, lebo kandidáta vidí, a je presvedčený o tom, že tento človek je šikovný a určite bude prijatý, ale kandidát mu položí záludnú otázku, či nevadí jeho vek. (Som tvrdohlavý konzultant, a keď vidím človeka, ktorý je perspektívny, je mi jedno, či má 20 alebo 50 a posielam ho. Takže nie, nevadí.) Ale potom zväčša príde facka číslo dva - klient si nevyberie človeka so skúsenosťami na rozdávanie a vzorovým správaním, ktorý končil školu v sedemdesiatom druhom, pretože si vyberie človeka, ktorý končil školu pred dvoma rokmi takmer bez toho, aby sa pozrel, či a čo mladík/mladucha robili. Takto je s konzultantom vypečené do chrumkava. Bodka. Požiadavky klienta treba plniť, hoci sa to nemusí povedať nahlas.

A tak sa pýtam: ako vytvoriť správne konkurenčné prostredie pre človeka po päťdesiatke? Ako dosiahnuť, aby si ho zamestnávateľ (česť výnimkám) naozaj všimol celého, a nielen termín oslavy jeho okrúhlych narodenín?

Nijako. Stručná odpoveď, ale o to výstižnejšia. Zákony na trhu práce neplatia alebo sa mlčky obchádzajú, lebo konkurencia je dobrým argumentom a konkurencia na trhu práce je vždy. Či sa ide cez agentúru, alebo nie. Tu platí šikovnosť, flexibilita, chuť makať ako dve, tri, štyri fretky, a to vedia podľa mnohých zamestnávateľov iba mladé ročníky. Lebo sú ako nepopísaný papier, nezatvrdnutí, tvárni, nezabehaní v iných stereotypoch. Lebo majú menšiu tendenciu, že ich sekne v krížoch, že dostanú infarkt, a že im zo stresu vypadajú vlasy. Človek po päťdesiatke, tomu stačia brigády. Musia.

Lebo je za zenitom.

Nie, naozaj nie každý zamestnávateľ je taký. Ale pokiaľ si nezrátame, že na mnohých pozíciách sa ľudia po päťdesiatke dokážu hravo uplatniť, tak im v živote nedokážeme, že ich vek nie je diagnózou na trhu práce. A raz ho dosiahneme aj my. To len, aby sme nezabudli.

Dana Salajová