„Bolo to strašné," rozpráva účastníčka napínavých udalostí. „Bežala som v začínajúcom lejaku po ceste medzi dvoma maďarskými dedinami najväčším šprintom, akého som schopná, takže psík s ortopedickým postihnutím mi lahodne unikal. (Až neskôr sa ukázalo, že domnelé znetvorenie predných labiek je tzv. francúzsky postoj.) Napokon som zadychčaná zastala a zúfalo volala: Kuťika, ďere!, čo je presne polovica mojej maďarskej slovnej zásoby - ešte viem picsába a három. Psíček mizol v diaľke a pri mne začali zastavovať maďarské autá, ktorých posádky sa mi súcitne prihovárali. Rozumela som len slovu kuťika."
Čo sa vlastne stalo pri tajomnej zrúcanine hradu Nógrád?
Takto sa loví pes: najprv si vyhliadneme obeť. Zásadne nekradneme dobre chované kólie s pestovanou srsťou spred krčmy, kde sa pokojne pasú na priľahlom trávniku, a to ani keď nevieme nahmatať obojok. Ale keď stretneme na opustenej ceste vydeseného jazvečíka s chvostíkom prilepeným na brucho, krvavými ušami a jazykom až po asfalt, môže to byť náš človek.
Cesta môže vyzerať takto:
No takisto to môže byť okolie železničného priecestia za Podunajskými Biskupicami, kde môj brat ulovil svoju Bábiku, vtedy najviac dvojmesačnú, alebo hoci obyčajná ulica v Rači, kde si môj ďalší brat ulovil asi dvojročného Oskara. Ja sama som lovila po celom Štrkovci, ktorý preto pokladám za svoje výsostné územie.
Úlovok buď prejavuje záujem o ulovenie, alebo cíti odpor. Bábika si onehda priamo ľahla pod škodovku, Oskar si svojho pána vybrechal pri smetiakoch. Tutok Filipko nemal o blbé slovenské autá žiadny interes, ba priam pred nimi uháňal. Lenže lovecký inštinkt je mocná čarodejka a v tej chvíli ho už naháňali dve osoby pešo a dve autá ako technické zabezpečenie pretekov. Konečne sme ho nalákali na starého Oskara, v začínajúcom lejaku sa už so psiskom nikto nebabral a drb ho do auta.
Jeho budúca panička sa ma naivne spýtala: „Povedz mi, čo s ním teraz?" a chúďatko so stopami po obojku typu opraty cez pol psa a s doráňanými ušami sa rozvalilo ako doma. Filipko vyzeral, že je na cestách mučivo dlhé dni, ale vnútri auta rozhodne nebol prvýkrát. Hneď sa mi dôverčivo otočil na zablatené brucho, čo môj vlastný Keks spravil až dlhé mesiace po príchode z útulku.
Potom bol už len happyend. Psa sme odvliekli cez hranice, zapojili do slovenského psieho kolektívu zvaného Hundesrepublik, celý večer obťažovali kamarátov, či si ho niekto nevezme, a trpeli jeho hysterické rumázganie vždy, keď prešla bránou šahianskeho domu čo i len jedna noha. A na ďalší deň ho šéfka jedného z loveckých áut vzala k veterinárovi, kúpila nové červené opraty a pochopila, že už ho nikdy nikomu nepustí.
Nataša Holinová
Čo sa vlastne stalo pri tajomnej zrúcanine hradu Nógrád?
Takto sa loví pes: najprv si vyhliadneme obeť. Zásadne nekradneme dobre chované kólie s pestovanou srsťou spred krčmy, kde sa pokojne pasú na priľahlom trávniku, a to ani keď nevieme nahmatať obojok. Ale keď stretneme na opustenej ceste vydeseného jazvečíka s chvostíkom prilepeným na brucho, krvavými ušami a jazykom až po asfalt, môže to byť náš človek.
Cesta môže vyzerať takto:
No takisto to môže byť okolie železničného priecestia za Podunajskými Biskupicami, kde môj brat ulovil svoju Bábiku, vtedy najviac dvojmesačnú, alebo hoci obyčajná ulica v Rači, kde si môj ďalší brat ulovil asi dvojročného Oskara. Ja sama som lovila po celom Štrkovci, ktorý preto pokladám za svoje výsostné územie.
Úlovok buď prejavuje záujem o ulovenie, alebo cíti odpor. Bábika si onehda priamo ľahla pod škodovku, Oskar si svojho pána vybrechal pri smetiakoch. Tutok Filipko nemal o blbé slovenské autá žiadny interes, ba priam pred nimi uháňal. Lenže lovecký inštinkt je mocná čarodejka a v tej chvíli ho už naháňali dve osoby pešo a dve autá ako technické zabezpečenie pretekov. Konečne sme ho nalákali na starého Oskara, v začínajúcom lejaku sa už so psiskom nikto nebabral a drb ho do auta.
Jeho budúca panička sa ma naivne spýtala: „Povedz mi, čo s ním teraz?" a chúďatko so stopami po obojku typu opraty cez pol psa a s doráňanými ušami sa rozvalilo ako doma. Filipko vyzeral, že je na cestách mučivo dlhé dni, ale vnútri auta rozhodne nebol prvýkrát. Hneď sa mi dôverčivo otočil na zablatené brucho, čo môj vlastný Keks spravil až dlhé mesiace po príchode z útulku.
Potom bol už len happyend. Psa sme odvliekli cez hranice, zapojili do slovenského psieho kolektívu zvaného Hundesrepublik, celý večer obťažovali kamarátov, či si ho niekto nevezme, a trpeli jeho hysterické rumázganie vždy, keď prešla bránou šahianskeho domu čo i len jedna noha. A na ďalší deň ho šéfka jedného z loveckých áut vzala k veterinárovi, kúpila nové červené opraty a pochopila, že už ho nikdy nikomu nepustí.
Nataša Holinová
to som netušil, že okrem angliny si dobrá aj v maďarčine:)
OdpovedaťOdstrániťpodla tej tretej fotky uvazujem, kto sa citi viac blazeny - ci marka alebo kuťa, he
OdpovedaťOdstrániťdere kutika - takto hovoria psickom aj v Zelovciach, he. A ja viem po madarsky este dve veci: ledecke (ale spravne to napise iba Kluho Jóži), a mekhalt disno. inak nist ine.
OdpovedaťOdstrániťbežala som v začínajúcom lejaku po ceste medzi dvoma maďarskými dedinami najväčším šprintom, akého som schopná, takže psík s ortopedickým postihnutím mi lahodne unikal - tak toto nema chybu:-)
OdpovedaťOdstrániťpod, moja, pozbierat nejakych psov aj na Tahanovce v KE...
OdpovedaťOdstrániťTak toto bolo výborné, skvele som sa pobavila, naozaj výborne napísané - a ešte sa aj teším, že Kutika našla nový domov!
OdpovedaťOdstrániťNo a to s tým názorom na mozgu a svetlom na konci tuleňa nemá chybu - kam na to, ľudia, chodíte?!
Zuzana Roy
fakt dobré čítanie, až som rada, že som objavila tento blog :) Vďaka. Pracovné ráno sa mi zdá hneď menej pracovné.
OdpovedaťOdstrániťDunco nad to cervenou miskou vyzera ako sialena selma co ide nacat fotografa. Chvala bohu ze ju drzi starka a kroti dobrotou. Drama. Spad. Zo selmy milacik.
OdpovedaťOdstrániť