Silvestrovský rozmar

Nemám rada silvestrovskú polnoc. Našim zväčša zavolám ešte pred ňou, zaželám im šťastný Nový rok a už ma to berie. Nie, žeby som bola precitlivená osamelá duša bezmocne sa topiaca v melanchólii za tým, čo bolo a „odchádza“. Som iba praobyčajný majiteľ mačky. A tam je pes zakopaný.

Silvestrovská polnoc je to najhoršie, čo si musí každé zviera odtrpieť. Niekde v kútiku, trasúc sa, vyštekávať alebo pišťať, s búšiacim srdcom sa možno pokakať a pocikať od strachu. Lebo zvieratá nie sú nahluchlé pne a rozhodne nie sú fanúšikmi svetielok vystrelených niekam do vzduchu.

Po minulé roky sa Pupún schovával za plátenú skriňu, bola jeho útočiskom, kým sme ho nevytiahli spoza nej, nezobrali do náruče a nenanášali ako kojenca. To mača sa celé triaslo, srdce mu šlo z hrude vyskočiť a ja som si vravela, nech už to celé prestane. A občas som pomedzi myšlienky nahlas vypustila nezverejniteľné slovo. Alebo dve.


Tento rok plátená skriňa nie je. Keď už krátko poobede junáci na ihrisku testovali piráty a inú lacnú pyrotechniku, ktorú im rodičia nakúpili a natlačili do ešte lacnejších igelitiek, mačka sa zmätene pozerala okolo seba, ani nemukla. Pri čoraz častejšie sa opakujúcom sa rachote si to priamou čiarou namierila do spálne. Ani sme sa ju nesnažili chytiť, vedeli sme, že to bude márne. Len sme ju občas sledovali a čakali, kedy z mačky ležiacej na posteli bude jednoducho mačka fuč. Aj sa stalo.

Skryla sa do gaučíka. Starého, malého, takého, čo je len pre ňu. Keď začala paľba, a keď výrastkovia začali púšťať piráty nielen za blokom na ihrisku, ale aj veľmi blízko vchodov do panelákov, my ľudia sme mali problém. O mačke ani nehovorím.

Našla som ju hneď, ako som vošla do izby a nevidela ju. Keď som z gaučíka poodhrnula matrac, zbadala som jej ňufáčik. Pozerala na mňa tými vypúlenými ustráchanými očiskami, všetko ovoniavala, ešte aj moju ruku, akoby ma od strachu nepoznala.

Ešte hodinu a pol po polnoci som mala problém dostať ju z toho jej bunkra von. Skoro som zaspala na gaučíku bez matraca, a mača ešte stále skryté v diere sledovalo okolie a mojej ruky sa ani nedotklo.

Dnes som sa tešila, že je pokoj. Nikto nestrieľal, žiadne doobedné občasné „rach“ ako dozvuky. Paráda. Keď ma ale po poobednom spánku zobudil šialený hluk, vedela som, ktorá bije. Pupún iba pozeral a nechápal, ako hlučný ohňostroj osvetľuje izbu a prečo vlastne. V zmätku vybehol zo spálne do kuchyne, a keď zistil, že rachot je aj tam, odtiahol si vstavanú skriňu a šup ho do čistých vecí. Sedel na nich ako päť peňazí, pozeral sa okolo seba a hodnú chvíľu trvalo, kým prestal byť zmätený a dostal sa do normálu.

Lebo aj zvieratá sú živé tvory. A všetky, či už domáce, alebo tie pouličné, sú okolo nás. Len nedokážu čeliť našim rozmarom. A tým pyrotechnika na konci roka jednoznačne je.

Dana Sudorová