Domov

Vonku sa brieždi, keď vstávame, všetko je upratané, pobalené, darčeky v obrovských taškách. Mačiatko vbehne do klietky, samo, bez strachu, nemňaučí a neplače, že tam nechce byť. Sme pripravení.

Vezieš ma domov, tam, kde som vyrastala, tam, kde som bývala, keď som bola dieťa. Tam, kde je mama a otec, tam budeme tráviť sviatky, pár dní. Tam bude všetko. Kapustnica, klobásky, šalát a víno, rumové guľky s kokosom a pestrofarebný stromček so salónkami a trblietavými ozdobami.

Sviatky sme ešte u nás netrávili. Nepoznáš naše rodinné zvyky a ja som už prilipla k tým iba našim, spoločným. Takým, že nikam sa neponáhľať a s ničím si nerobiť starosti. Navariť tak akurát, z ničoho nie veľa, a napiecť iba jednoducho. Ako prekvapenie, nech byt vonia a nech je v ňom teplo.

Prichádzame skoro, upratuje sa, varí a vypeká, ako voľakedy, pred rokmi, rodinný rituál. Pomáhame a smejeme sa potichu, keď je stres. Pofajčievame s otcom v špajzi, nazývame ju zimnou záhradou, sedíme tam na stoličkách ako kurence, ale každý nájde svoje miesto aj v tom malinkom priestore. Otec číta vianočné priania, postaví sa do predizby a prižmúrenými očami recituje vinše z mobilu. Pozeráme Chrobákov, čiernobielych, starý film z ich mladosti, bez kúska snehu, s kúskom atmosféry minula. Zrazu je už poobedie, zrazu sa pomaly zotmie a všetko vonia viac ako ráno, viac ako inokedy. Večeriame štyria, keď nás mama zavolá, a keď otec dokončí príhovor. Sviatočný, krátky, po ktorom si štrngáme.

Už to vnímam inak. Už to nie je pre mňa tradičné, aj keď to poznám ešte z detstva. Aj keď poznám každý detail, a aj keď sa teším, že sme spolu, vo vnútri to cítim. Má to svoje čaro, ale trošku iné, také už prežité.

Toto tu je rodičovské. Také to, na čo sa môžem pozerať detskými očami, hrabať sa v spomienkach, smiať sa na tom, ako sme lašovali darčeky a ako som zistila, že Ježiško je vlastne otec a nebola som sklamaná, lebo som to tušila. Ako som sa nevedela dočkať, kedy už konečne pôjdeme ku stromčeku, hniezdila sa pri večeri a mala vždy plno rečí. Ako sme stáli so sestrou pred stromčekom a spievali sme koledy, až kým nezhoreli prskavky do úplného konca. Ako ma to nebavilo, lebo pod stromčekom bola kopa darčekov a ja som ich iba chcela a chcela. Ako sme rástli a ako sme trávili prvé Vianoce mimo domu, aj ja, aj sestra, a naši boli so starkým.

Teraz už koledy nespievame a prskavky nezapaľujeme. Stačí obyčajný rozsvietený stromček a pod ním darčeky zabalené v ozdobnom papieri. Rozdávame si ich, čítame si mená a tešíme sa. Už nie ako deti, už nemám chuť utekať k susedom a chváliť sa tým, čo som dostala. Už sa len usmievame, ďakujeme a konštatujeme, že pekné a iné pozitíva.

Je dobré občas sa vrátiť do spomienok, vytiahnuť ich zo svojho vnútra a trošku sa v nich pohrabať. Ale to rodičovské bude už len občas, to naše spoločné bude často, veľakrát. Lebo sme už väčší, starší a dospelejší a domov máme inde. Ďalej, bez rodičov, so svojimi zvykmi.

Vieme, kde je naše miesto, patríme si.

Rozumiem tomu, chápem a cítim to tak. A potichu, v duchu, prežívam to naše, keď ma vezieš späť domov, k nám...

Dana Sudorová