Lepšie ako vyberať smetiaky

Chytilo ma to hneď po Vianociach. Keksíkova izba je daň za to, že zvyšok bytu je obývateľný a občas aj publikovateľný, a ten dobrý pes to dokonca akceptuje. Ale bola by to skvelá pracovňa. Mohol by tam prespať jeden človek (alebo dvaja, čo sa majú radi – odskúšaný variant). Už je to pol roka, čo som si s očami plnými mexických farieb počas dlhého letu späť predstavovala sýtozelené steny a oranžový rám okna.

Ak upracem Keksovu izbu, môj život nebol márny.

Som presne taká obeť vecí, o ktorých sa občas píšu články, ale objaviť škatuľu dávno zabudnutých, dokonale nepotrebných, zato perfektných vecí, to sú malé Vianoce. (Je to ešte lepšie, ako vyberať smetiaky.)

Nemôžem za to. Ešte pred rokom som pracovala v agentúre, kde bolo možné, aby ľudia mali na stole toto:



Ten nádherný starý a úplne naničhodný McIntosh (vľavo) mi firma odmietla predať za tisíc korún slovenských, mimochodom.

Tragédia Keksíkovej miestnosti sa začala už pri sťahovaní – prvým vložením škatule s nápisom NEPOTREBNÉ VECI (naši grafici mi vyrobili skvelé nálepky), druhým, tretím... Teraz som zistila, že vlastním všelijaké vynikajúce: plechovčičky, fľaštičky, zvieratká, kusy garderóby aj šperkov, sviečky a svietniky, kancelárske potreby, smaltované kuchynské riady, technické geréty a mnohé ďalšie neopísateľné predmety.

Máloktorá kniha v tomto byte nezmenila za uplynulý mesiac polohu a súradnice. Mojím majetkom sú dva kusy Dostojevského Idiota. Z toho vyplýva, že rodiče, kteří chtějí vidět idiota, nechť se dostaví ne do ředitelny, ale na 4. poschodie. Lenže pozor: ten novší je Mathesiov preklad, takže nie som až taká blbá, lebo je jasné, prečo som si ho kúpila.

Ďalej je tu starý, nikdy nijakým odborníkom neriešený problém s vyhadzovaním. Po celovečernom premýšľaní sa mi podarilo vyniesť dve igelitky so starými záclonami a pokazenú predlžovačku. To isté sa zatiaľ nepodarilo s:

– Vladovými lyžami z roku 1985 značky ELAN fas, ktoré som používala ešte pred pár rokmi,
– s červenými nohavicami asi z doby gymnaziálnej,
– Keksíkovou gumenou činkou z cvičiska, ktorú mu už nikdy na hranie nedám, pretože ju vážne stráži a otravuje s tým okoloidúcich,
– servisnou knižkou z corsy ukradnutej 14. januára 2004 (je to pamiatka),
– mnohými ďalšími užitočnými vecami.

Odváži sa mi niekto tvrdiť, že poznámky z lexikológie nebudem potrebovať už NIKDY? Rozbitý zadný reflektor z mojej astry som dlho-predlho držala v rukách (sú v ňom žiarovky, a to ešte stále).

Úplne nepochopiteľný bol nález nezjedeného kindervajca a veľmi radostný zas objav ónyxovej písacej súpravy po dedkovi, ktorú mi darovala babička. Potravín už u Keksa veľa nebude – v škatuli s vecami z bývalej roboty som zazrela len vínny ocot, ktorý sme potrebovali na výrobu šalátu v kancelárii, a to je predsa vec, ktorá vekom len naberá na kvalite. Povedať, že moja zbierka pexies je konečne na hromade, by bolo trochu odvážne, ale už sa, myslím, nachádza v jednej miestnosti. Fakt, že až teraz som od prisťahovania našla svoj diamantový prsteň po babičke, musím pred mojou radostnou matkou zatajiť (pýta sa ma naň poctivo raz ročne). Bol aj so svojou škatuľkou v takej malej igelitke s disketami, 3,5-palcovými. Našťastie, stále mám desaťročný notebook, tak sa môžem niekedy mrknúť, čo na tých disketách je. (Nevyhodila som ich, samozrejme.) Na starom pc, čo je v kuchyni pod stolom, tie poklady nepopozerám, pretože keď som v ňom pred dvoma rokmi hľadala jeden dávny preklad, vykrikoval, že neviemčo v BIOSe. To ale nie je dôvod, prečo by som sa ho mala bezcitne zbaviť.

Skrátka, aj trojizbový byt môže mať 13. kómnatu a ja mám nejakú diagnózu. Ľutujem, že som si nenechala aj prvé dva mobily, lenže vždy sa našiel niekto úbohý a potřebný. Chvalabohu, prvý modem mám. A akoby nešťastia nebolo už dosť, dokúpila som porcelánovým psom kamarátov – je to jedna maličká soška dvoch vlčiakov. V starinárstve vedľa VÚB-čky stáli iba 9 evri, lebo jeden má vzadu odlupnuté z uška. Dobrých psov sa všade veľa zmestí:

 
Starý papier som už ponosila do pivnice pani K., ktorá si zaň zasa kúpi zájazd – dúfam, že niekde ďalej, nielen do Číny ako vlani. Verím, že už v lete 2010 budem mlátiť do klávesnice v krásnej malej pracovni s knižnicou urobenou na mieru, s konečne nainštalovanou tlačiarňou (ak nájdem kábel) a pri nohách mi bude chrnieť spokojný pes.

 

Nataša Holinová