Nabielo

Vonku nasnežilo; biele studené vločky sa sypali celú noc, všetko je biele presne na Troch kráľov. Je v tom určite nejaká symbolika, nejaké duchovno, keď nasnežilo práve teraz.

Pozerám sa z okna a recitujem si v duchu Kafku, jeho Stromy, tak, ako si to pamätám, ako sa to dobre čítalo, poviedka na pár riadkov, v ktorej je všetko. Hodí sa sem, autenticky, prirodzene, nutkavo sa zavŕta do hlavy, nenútene a natrvalo. Pár viet pre každého, obyčajná myšlienka pretavená do úžasu, aké jednoduché.

Deti dnes pôjdu na Kolibu, alebo niekam inam, budú sa túlať bielou krajinou a hovoriť rodičom, že aha, sniežik. Možno ho ochutnajú, ako my, keď sme boli malé, v jednej ruke šnúrka od saní, v druhej ruke sneh, olizovali sme ho ako zmrzlinu, alebo sme doňho hrýzli, poza chrbát rodičov, nenápadne. Lebo vraj sa to nesmie, vraj je to nezdravé a sneh špinavý, aj keď je biely. Nevadí. Aj tak sme to robili, potajomky, aby veľkí nevideli.

Kým sme boli deti, menej sme sa báli mnohých vecí. Dospelosť vie, a to ju trápi, skľučuje, obmedzuje a zaháňa do kúta, veľakrát chceme byť opäť malí a byť bezstarostní. Bojíme sa chorôb, bojíme sa o deti, upozorňujeme, diktujeme a hovoríme ´no-no´ z pozície veľkých, zakrývame strach prísnosťou. A myslíme si, že takto to má byť, to je pre nás správne. Lebo sme to videli od niekoho predtým, lebo sme to zdedili, balíček strachu obalený alibizmom, dostali sme ho do vienka a predávame si ho po generáciách.

Dnes, keď sa rozvidnie, budú ulice plné ľudí. Budú kráčať po snehu, ťahať sane a deti v nich, niektorí sa budú guľovať a stavať snehuliakov a bude možno stále snežiť. Na konci prázdnin, na väčší pôžitok.

Možno pôjdeme aj my do ulíc, prejdeme sa a budeme počúvať sneh. Ako chrapčí pod nohami, ako bude pripomínať ruské rozprávky. Budeme zababušení vo vetrovkách, s čiapkami na hlavách stiahnutými až takmer na očiach, a budem ťa dospelo držať pod pazuchou. A po návrate budeme mať mokré nohy, zdravú červeň v tvárach a budeme unavení, súci do perín. Ale budeme spokojní, rozhorúčení pod hrubými pulóvrami, a budeme si hovoriť, že paráda.

A možno ostaneme doma a budeme sa rozprávať. O bielej krajine, o tom, ako neprestáva sypať, a o tom, ako hreje čaj, keď je vonku zima. O tom, čo je vnútri, o tom, čo si pestujeme v sebe a pre seba, o pekných veciach.

A všetko bude voňať škoricou.

Dana Sudorová