10. 12. 2009

December


Do Vianoc ostáva niekoľko dní, ktoré sa ešte nezačínajú predlžovať, vonku fúka vietor pripomínajúci jeseň a mrznúť ešte poriadne nezačalo. Nula je iba občas, zriedka. Ledva si to všímame, keď v papučiach a vetrovkách posedávame na balkónových stoličkách a poťahujeme z cigariet. December je zatiaľ iba obyčajný, bez atmosféry.

Rána sú tmavé a veľmi podobné, mača sa líška pradením a potom zaspí pod stolom, pod novým starým stolom, ktorý nám z kuchyne urobil jedáleň. Tešíme sa z neho, všetci traja, pri raňajkách môžeme konečne pozerať z okna na stromy a hovoriť, že paráda. Že tu sa teraz žije.

Boli sme na Vianočných. V sobotu po obede, len tak sa tam pozrieť. Prechádzali sme popri stánkoch, ruka v ruke, všade hlava na hlave, až sme mali strach, že sa stratíme. Ako to čaro, ktoré som niekedy nasávala, keď som tam postávala v dave. Stále si sa otáčal dozadu, či som tam, a ja som občas skríkla počkaj, keď ťa dav uniesol o kúsoček ďalej, ako sa mi zdalo bezpečné.

Stánky sa nezmenili. Pozerali sme medovníky, mali chuť na medovinu a nestihli si ju kúpiť, ani lokše a ani punč, lebo všade to žilo, všade bol prílišný hluk. Ako v mravenisku na jar, akoby celé mesto bolo na tom malom priestore a chcelo ochutnať, čo kto ponúkal. Vône sa koncentrovali do mraku dymu nad stánkami, zliali sa jedna do druhej a vyznievali ako žena navoňaná viacerými voňavkami. Ťažko, nevoňavo, nevábne.

Už ma viac láka pokoj. V stánku na periférii si pýtam cigánsku, ohrejú mi ju v mikrovlnke a ja márne hľadám to teplo, o ktorom sa v tomto čase hovorí. Také to, čo má mať každý v duši, v sebe. Také, ktoré mikrovlnka nevyrobí, aj keď chvíľu tá žemľa hreje ruky. Kým sa dostanem k náplni, je studená a ťažko jedlá. Mením ju za teplý čaj v kaviarničke s takmer domáckou atmosférou a zapálenou sviečkou zabalenou v pozlátku.

Niekedy mám pocit, že je lepšie ostať doma. Povedať si, že na darčeky je ešte dosť času, uvariť si víno so škoricou a klinčekmi a naberať ho do šálok žufankou. A stojac na balkóne sledovať, ako sa z neho parí a hovoriť si, že hreje.

Lebo ozajstné teplo nepotrebuje davy.

Dana Sudorová

8 komentárov:

  1. Krásne, DANKA! Potešila si ma ako vždy, krásne si poskladala slová :-) Pekný a pokojný predvianočný čas aj Tebe prajem.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Dakujem, podobne.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ozajstne teplo nepotrebuje davy, yeah, yeah.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Mila Danka, velmi pekne si to napisala, krasne sa to cita, tak, ako vzdy, az nam mraz siel po chrbte! Vsetko len to "NAJ..." a nech sa Ti dari po kazdej stranke..... zelaju Ti Monciky :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. (nielen) Monciky, dakujem, pozdravujem! ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Posledna veta ma dostala. Skvele Danka. A pravdive. Dakujem ;-)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Čoskoro príde zima, mráz
    a bude ľudské teplo opäť v nás
    :)

    OdpovedaťOdstrániť