Revolution

Na stromoch sú len pozostatky lístia, chodníky sú trochu mokré a nebo ťažké, dnes slnko nevyjde, dnes bude níž. Varím mačaťu raňajky a sebe kávu, nepracujeme, je sviatok.

Ľudia slávia revolúciu. Tú divnú, lebo bola nežná. Tú, čo sa udiala pred mojimi očami a tú, z ktorej si aj ja čosi pamätám. Lebo som bola decko, lebo som vtedy žila.

Pamätám si, že snežilo, keď to k nám dorazilo (veci zo západu smerom na východ prichádzali stále nejako neskôr). Veľké biele chumáče tancovali divadlo pod pouličnými lampami, cesty pomaly beleli, na uliciach bola tma a ticho a ja som chcela byť vonku. Mala som dvanásť, na rukách palčiaky, na hlave baranicu a stála som na chodníku úplne sama, lebo nikto nechcel ísť von. Veľký problém malého dievčatka, nechala som na seba padať snehové vločky, občas som ich pár chytila do dlane a sledovala, ako sa na rukavici rozpúšťajú. A každú chvíľu som pozrela nad seba, na kamarátkino okno, či nezhasne a ona nevybehne von. Vždy sa svietilo.

Chcela som ísť domov. Po niekoľkých minútach, desiatkach minút. Nebola mi zima, ale všetko bolo mokré, navlhnuté a čakanie márne. Pohla som sa pomaly, sneh čerstvo napadnutý na chodník som odkopávala nohami do strán ako sa mi chcelo. Otepľovačky na nohách šuchotali, bol to dlho jediný zvuk na okolí, všetko akoby spalo. Keď som začula ďalší, otočila som sa.

Nikde som nikoho nevidela, iba počula, a tak som sa otáčala na všetky svetové strany. Vždy po pár krokoch, keď som mala pocit, že zvuky silnejú. Boli to zvuky davu. Keď som ho zbadala, v tme a stále ďaleko, zdrevenela som, stála som niekoľko minút na jednom mieste, zľaknutá. Dav sa rútil na mňa, bol stále bližšie a ja som sa po chvíli dala na útek. Ledva som dýchala, zabudla na snehové vločky, a náš dom, vzdialený „cez ulicu“, bol zrazu nekonečne ďaleko.

Dobehla som domov zadýchaná, zľaknutá, a jediné, čoho som bola schopná, bolo zhodenie kabáta a dlhé, veľmi dlhé vydýchavanie sa. Otec pozeral telku, zvuky z nej sa zlievali so zvukmi z našej ulice a ja som po chvíli dav sledovala z okna detskej izby. Tiahol sa po hlavnej ceste ako had a rástol. Zrazu bola ulica plná, zrazu to naše malé mesto žilo. V tme, snehu, pod lampami.

Dialo sa to, čo som si matne pamätala z dejepisu v súvislosti s inými dátumami, len som si to nevedela predstaviť. A potom, onedlho, sme súdruhov a súdružky mali volať pánmi a paniami, lebo to, čo nám bolo dlho vtĺkané do hláv sa odrazu snažil niekto vytĺcť, lebo vraj nikdy nebol súdruh. Aj keď predtým boli na to hrdí.

Bola som decko. Nerozumela som mnohým veciam a ešte pár rokov trvalo, kým som sama začala chápať, čo to znamená prezliekanie kabáta, mať čisté ruky a iné frázy. Z revolúcie si pamätám len toto. Pohľad na tie dni sa nikdy nezmení, lebo som nebola veľká. Musela som dorásť na to, aby som pochopila, o čo vlastne šlo, za čo boli ľudia v uliciach.

Teraz, ako dospelá, sa ešte na mnohé veci pýtam, a ty mi odpovedáš. Ochotne, trpezlivo, spájaš mi súvislosti, ako keď sa skladá mozaika. Strašne rada to počúvam a strašne rada to pozerám. A stále dokážem mať z toho husiu kožu. Už inú, ako keď som utekala pred davom, už sa ho nebojím. Viem, že keby som zbadala ten dav teraz, som v ňom.

Nepracujeme, máme sviatok. Možno sa pôjdeme prejsť a možno z domu budeme sledovať, čo sa deje vonku dnes a spomínať, čo sa dialo vtedy. Možno bude snežiť, možno pršať, možno zo stromov len opadne posledné lístie a ty mi opäť pripomenieš, že to nebolo márne. Že máme slobodu a môžeme ju žiť, nielen o nej snívať.

Lebo pred dvadsiatimi rokmi sa začala rodiť. Pomaly, ale isto. Tam niekde, v dave, v snehu, pod lampami.

Dana Sudorová