O hudbe

Strávil som štúdiom hudby 17 rokov. Dnes sa jej nevenujem, teda nie profesionálne. Boli to stratené roky, stratený čas? Mohol som predsa študovať niečo, čo by ma dnes dobre, možno lepšie ako teraz, živilo, a nemusel by som sa v mojom veku zapisovať na vysokú školu a mučiť mozgové závity učením.

V skutočnosti som ale za tie roky strávené s husľami a neskôr violou pod bradou vďačný. Tie roky neboli stratené. Od prvých krokov, ktoré pri sláčikových nástrojoch nebývajú ľahké (a pre susedov bývajú často zdrojom pekného hlavybôľu), cez postupné ovládnutie základnej techniky až po istú mieru schopnosti hrať veci tak, ako by ich človek chcel sám počuť, prebiehalo niečo, čo som si ani neuvedomoval.

Základom pri akomkoľvek štúdiu hudby je, samozrejme, sluch. Ale nielen jeho fyziologická kvalita. Rovnako dôležité je cvičenie schopnosti počúvať sa, korigovať to, čo nie je správne a dokázať triezvo zhodnotiť, nakoľko sa predstava a realita odlišujú. Táto schopnosť sa nezískava ľahko, trvá roky, kým si ju človek osvojí. Ale keď ju človek získa a vlastnou hlúposťou a zadubenosťou nestratí, dokáže ju používať nielen pri hraní na hudobný nástroj. Dokáže ju používať v živote ako takom. Vedie k tomu, čo bežne nazývame empatiou, schopnosťou vcítiť sa do druhého, pochopiť jeho pocity a namiesto odsúdenia mu poskytnúť pomoc a podporu. Hudba a jej štúdium je jednou z ciest jej rozvíjania. Určite nie jedinou, ale jednou z najkratších a najpríjemnejších.

Často sa dnes hovorí, že ľudia sa navzájom nevnímajú. Často vidíme a počujeme, ako ľudia počúvajú len samých seba, ako prakticky vôbec nereagujú na to, čo hovorí okolie. Práve tu je vidieť, že sa nenaučili počúvať a vnímať, že nezvládli to, čo je - nielen pre hudobníka - veľmi dôležité.

Hrať hudbu by nemalo byť o technike. Samozrejme, keď sa človek učí hrať na nejakom nástroji, technika je prvé, čo musí zvládnuť. Ale technika by mala byť prostriedok, nie cieľ. Prostriedok k vyjadreniu toho, čo človek cíti, ako to cíti a ako rád by to odovzdal tým, čo ho počúvajú. Preto nás nechytí za srdce technicky dokonalá, ale „sterilná“ interpretácia nejakého diela, preto nás oveľa viac „dostane“ jednoduchá pesnička, zaspievaná možno s chybami, ale s citom.

Ak sa človek naučí hľadať hlavne túto kvalitu v hudbe, získa nový rozmer, nový spôsob vnímania. Mnohí poslucháči hudby ho majú, verím tomu, že citliví a vnímaví hudobníci ho majú všetci. Je to úžasný dar, aj keď niekedy danajský. Človek je s ním schopný prežívať život bohatšie, živšie a plnšie, dokáže si vychutnať krásne okamihy, pohľady, zážitky, emócie. V plnej šírke, výške, hĺbke. Emocionálna hojdačka je niečím veľmi prirodzeným a častým práve u tých, ktorí majú schopnosť takto cítiť. Prináša krásne lety vo výškach nadšenia, aj strmhlavé pády do hlbín depresie. No keď ich človek zvládne a pochopí a precíti, vie, že žije, naplno. A je za ne vďačný.

Za mnohé vďačím hudbe. Za schopnosť počúvať, za schopnosť precítiť veci naplno, za rozmer mojej osobnosti, ktorý by som bez nej nemal. Za krásne zážitky z koncertov, z tvorby hudby na miestach, kam by som sa bez nej nedostal, za priateľstvá, ktoré by bez nej neboli.

Je mojou trvalou súčasťou a napriek tomu, že sa ňou neživím. Žijem s ňou, je mojím životom. Sprevádza ma a bude sprevádzať až do smrti. Za to som jej a tým, ktorí ma k nej priviedli, nekonečne vďačný.

Juraj Petrovič