Zvuky

Vstávam nečakane skoro, z perín ma vyháňa mača, pýta sa z izby von naliehavo, žiadostivejšie ako tón budíka cez týždeň. Chce len vbehnúť do kuchyne a zaspať na okne schúlené do klbka, pruhovaného, lesklého a hodvábneho, z ktorého trčí len ňufáčik. Ešte je priveľmi zavčasu, ale na tieto jej zvuky sa vždy zobudím.

Sedím v kuchyni a pozerám do tmy, hustej a ešte tak intenzívnej, ale viem, že už nezaspím. Vduchu hádam, či dnes vyjde slnko, jesenné, také, čo neoslepí, nevyženie mraky, ale ešte stále nezubaté, také, čo ešte dokáže trošku zohriať. November už dávno je a dažďa bolo nejako priveľa. Z listov sa stáva na chodníku pijak pre vodu, sú naň prilepené, polozhnité a stále farebné, nechcú len všedne zožltnúť. Typicky jesenné divadlo. Statické, mokré a také, čo sa nechce stratiť, také, čo hovorí, že sa mu nevyhneme. A také, čo sa tvári nekonečne, až kým nezačne mrznúť.

Na čerstvom vzduchu začína pohyb. V korunách stromov sa budí všetko živé, stojac na balkóne to počujem. Vrany krákaním komunikujú, sú veľké a spomínam si, že keď som žila v Petržalke, bolo ich veľa, veľmi veľa. Sedávali v kŕdľoch na drôtoch ako ohavne veľké lastovičky a krákali tak hlasno, až prekrikovali ranný ruch a naháňali strach. Tu ich je iba zopár, sú tichšie a prijímam ich prirodzenejšie, ale možno je to iba tým, že vtáčích ranných zvukov je tu viac. Ozývajú sa zo všetkých strán, nevidím ich, koruny stromov sú ešte stále plné lístia, ktoré nestihlo opadať. Ešte stále sa v nich dá ukryť a cítiť sa bezpečne.

Nasávam tie zvuky. Ako na koncerte, na predstavení, ktoré je nepovinné, na ktorom iba môžem byť a ktoré nevidím. Pretože je ešte len šero. Pretože jesenné slnko sa opäť raz schovalo za mraky a nezafarbí oblohu na červeno, a pretože sú vtáci schovaní v lístí. Len tie ranné tóny im dávajú identitu. Akoby boli to jediné, čím dajú najavo, že sú tu, a sú s nami zžití. Romantická ranná vtáčia seansa.

V diaľke je počuť vlak, prvý ranný. Koncert v korunách stromov pomaly splýva s okolím, ozýva sa tiché krútenie kolies po koľajniciach a pridávajú sa iné melódie, mestské. Odrazu žiadny zvuk nie je určitý, mnohé sa vlievajú jeden do druhého, a ja odchádzam z balkóna dovnútra, do ticha. Uvarím čaj, voňavý, s medom a dozvukmi mäty na jazyku. Nachystám raňajky pre každého z nás troch a nazriem do izby, či ťa už neprinútim vstať, ako mňa mača pred pár hodinami.

Lebo ráno už začalo. Tak naozaj.

Dana Sudorová