Nedeľa

Zobúdzam sa, keď ty ešte spíš, ešte je šero, pol siedmej. Vonku je hmla, z oblohy akoby každú chvíľku malo začať snežiť. Topí sa v nej postupne všetko, vidím prvé stromy a mokrý betón ihriska, ďalej nie, ďalej je už len ticho. Cez deň sa hmla pominie, roztopí sa v tom všetkom, čo sa topí v nej.

Vchádzam do kuchyne a za sebou počujem labky. Ranné, ešte ospalé, ale predsa cupitajú za mnou. Plávajúca podlaha je jedna z mála vecí, ktorá prezradí krok mačky. Udiera do nej vankúšikmi, jemne, elegantne, pravidelne, hoci občas ešte stále váhavo. Mačky vraj nemajú rady, keď ich je počuť. Chcú byť nenápadné, pretože chcú byť všade a ticho im dáva slobodu.

Keď som bola malá, bála som sa. Bála som sa psov, lebo mohli pohrýzť, a bála som sa mačiek, lebo mohli poškrabať. Nikdy to nespravili, ani jeden, nikdy som nevidela rozzúrené zviera, nikdy ma žiadny dospelý nestrašil, vždy mi veľkí vraveli neboj sa. A aj tak to vo mne bolo. Ten strach. Len som stála a čakala, nech je to zvieratko odo mňa preč, zadržiavala som dych, aby nebolo vidieť žiaden pohyb. Teraz dokážem psa škrabkať a hrať sa s ním, naše večné mača nosím v náručí ako bábo, hryzie mi vlasy, pazúriky zatína do ramien a spáva mi na stehnách, a nič sa nedeje, nechvejem sa a nemáta ma. Asi som už naozaj veľká, lebo teraz ja hovorím deťom nebojte sa a uisťujem ich, že Strelka v dome od susedov sa chce iba hrať, že je to rovnaké dieťa ako oni. Naozaj sa veľa vecí mení, keď rastieme.


Píše nám kamarát zo Škótska, vraj po celom meste behajú masky a želá nám Happy Halloween. Až teraz si spomeniem, že toto je dušičková nedeľa. Všetci chodia páliť sviečky, nosia smútočné kytice a spomínajú na tých, čo boli a už nie sú, fyzicky. Spomínam si, že ako deti sme z nášho balkóna sledovali, ako na dušičky cintorín svieti. Bolo naň krásne vidieť, svetielka kahancov blikali, predbiehali sa v intenzite, až nakoniec aj tak všetky zhasli. Ale boli sme užasnuté, aj so sestrou, z toho ohnivého divadla. Zababúšené vo vetrovkách sme stáli na balkóne, za nami mama alebo otec, a fantazírovali sme, snívali s otvorenými očami.

Teraz už nesnívam, nepôjdeme na hroby, všetky tie, čo poznáme, sú inde ako tu. Tu nie sme celkom doma, vieme to. Aj keď je tu teplo, príjemne a láskavo. Ale hroby vždy pripomenú, odkiaľ sme. Kde máme korene. Každý z nás inde, obaja trochu ďaleko. Spoločne tu zapálime kahanček na balkóne a budeme myslieť. Pozerať sa mlčky do plamienka, do toho jediného, ktorý spraví na balkóne svetlo. A pošleme ho tým, ktorým chceme. Všetkým.

Dana Sudorová