Obyčajné šťastie

Mám šťastie. Na všeličo. Napríklad včera – prechádzam sa mestom, akurát balím dáždnik, lebo prestáva pršať. Na hlave mi pristáva ťažká kvapka. Alebo to nie je kvapka?

Nie je. Škodoradostný smiech mojich detí hovorí za všetko. Okadil ma vrabčiak. Mrzutá sa snažím dostať vrabčacie šťastie z mojich vlasov, našťastie je neďaleko fastfood s dostupnými toaletami. (Prečo sa takéto veci stávajú práve mne? A vždy na Klobučníckej?) Synátor čaká vonku a keď vychádzam, stopy po vrabčom hovienku sú zametené, spolu sa na tom zabávame. Zlosť ma raz – dva prešla.

„Mami, kúp si žreb, budeš mať šťastie,“ hovorí. „To by bolo super,“ pridáva sa i jeho sestra. Chvíľku na to pomýšľam i ja. Ale – načo?

Veď ja svoje šťastie mám – dve škodoradostné deti, ktoré chvíľku neposedia a ktorým z očí nič dobré nepozerá. A s ktorými po vrabčacej príhode chrúmeme tie – no veď vieš, mami, to hnedé, čo jedávame, keď vonku prší (gaštany).

Manžela, ktorý občas frfle, ale nás má všetkých rád. Rodičov, ktorí občas zabúdajú, ale je s nimi úžasne. Malinkatú rodinu, ktorá sa konečne zas začína rozrastať. Priateľov, ktorých jednoducho mám. A občas malého vrabčiaka, ktorý mi to moje obyčajné šťastie raz za čas pripomenie.

Andy Sekanová