Oslava

Kupujeme cyklámen v ozdobnom kvetináči, čokolády, veľa čokolád. Kávu v červenom obale, veľkú. Šumivé víno, bylinkový likér, mojito v čokoládových kockách. Balóny pre malých, žlté, modré, ružové.

Trúbime pod oknami o desiatej ráno, kujeme plány, ktoré majú ostať utajené, odnášame stužky, celofán a darčekový kôš. Keď prídu deti, umlčíme ich prstom na ústach a pošepkaným psst, postavíme ich pred seba a hovoríme, že ideme spievať. Rýchla tichá dohoda.

Spievame Veľa šťastia, zdravia, každý po svojom, falošne a nejednohlasne. Ale aj tak to vidíme. Prekvapenie v očiach, úsmev a nefalšovanú radosť. A dvojhlasný povzdych „Ach, deti, deti“.

Mám rada takéto oslavy. Nečakané, v teplákoch, bez sladkého parfému a laku vo vlasoch. Neškrobené. Decká kvária, podchvíľou prídu a hneď aj utekajú s uchmatnutým kúskom čokolády, robia to tak ako my kedysi, len na sebe nemajú slušivý roláčik a nadýchané rukávy. Nikto ich nemusí haltovať, košeľa a staré tričko znesú veľa.

Mám rada takéto oslavy. Lebo smiech na nich je prirodzený, lebo nikto nikoho falošne neobdivuje. Lebo prekvapenia na nich fungujú a nikto nie je rozčarovaný, že sa mu nepodaril koláč, pretože nijaký nechystal.

Mám rada takéto utajené oslavy. Lebo na ne si každý prinesie iba seba samého.

Dana Sudorová