Po daždi

Večer pršalo. Sedeli sme na balkóne zastretom dekou, chlipkali víno a poťahovali z cigariet. A počúvali, ako sa pomalé kvapkanie mení na rýchle a hlasné, ako voda najprv pomaly a jemne hladká, šumí, tíško mrholí. A potom, po chvíli, ako udiera stromy, trávu a ako umlčí všetko, čo bolo dovtedy živé a živelné. Výmena pozícií.

Všetko sa skrylo. Vtáci stíchli, motýle prestali lietať a nelákala ich ani lampa. Možno len jednoducho neboli. Možno sa ukryli, zaliezli do škár a prikrčené čakali, kým prestane padať voda. Lebo to, čo je pre nás kvapka, je pre nich potopa. Možno sa ani nestihli skryť, voda im zmyla prášok z krídel a zrazila ich k zemi, do mlák. Lebo vraj bez prášku nedokážu lietať. Lebo tak mi to veľkí hovorili, keď som bola malá. A ja som sa vždy bála ukryť motýľa do dlane. Bála som sa prášku na prstoch a nehybnosti. Tak bezmocnej, tichej a tak kruto prirodzenej.

Neblýskalo sa, ani nehrmelo. Bola to tichá búrka, len kvapky dažďa boli stále silnejšie a menili sa na vodopád. Nestíhali sa zavesiť na ihličie, padali rýchlo a padalo ich veľa. Kĺzali sa po listoch a zem ich nestíhala vsakovať, a chodníky a ihrisko boli zaraz plné mlák. Veľkých, hlbokých a takých, ktoré majú na hladine bublinky po nárazoch kvapiek, ktoré hneď nestíhajú v sebe utopiť. Sedela som bez pohnutia na stoličke a mala som pocit, že to nikdy neskončí. Vlhkosť sa mi vpíjala do oblečenia a všetko bolo studené a mokré aj bez dotyku kvapiek.

Tma, dopité poháre a zima až pod kožou.

Ráno je chladné, ale svieti slnko. Keby sme boli niekde inde, tam, kde ešte nedávno, sedeli by sme na lavici, chlipkali kávu, poťahovali z cigariet a sledovali, ako hora dymí. So skrčenými nohami, tesne pri tele, s kolenami pod bradou, unesení. A hovorili nahlas, že hádam porastú huby, lebo vraj keď hora dymí, tak budú. Takto nám stačí vôňa letného čaju a rannej kávy v kuchyni, ktorú vypijeme na balkóne a budeme počúvať vtáčí spev. A sledovať lístie potopené v blate a hovoriť, že o chvíľu bude sucho.

Lebo po daždi stále vyjde slnko.

Dana Sudorová