Ráno odchádzajúceho leta

Na káve jemná velvet pena, pol šálky mlieka, prižmúrené oči a zažatá lampa. Typické ráno, na ktoré si chvíľu zvykám, času je skôr menej ako viac a ja som ešte nevykukla z okna. Zvuk štartujúceho lietadla, o chvíľu poletí ponad naše hlavy, pol šiestej.

Pocit lenivosti, dopredu sa tvárim unavene a v duchu si vravím, že ešte chvíľu. Káva sa rozplýva na jazyku, pena sa stráca vo mne, životabudič, energia. Začínajúci dobrý pocit. Zo seba, zo dňa, ktorý sa budí, z toho, že dnes možno niečo stihnem. Niečo malé, doteraz neviditeľné, niečo viac ako povinnosť.

Jasno, aj keď trochu chladno, augustové ráno, tradičná predzvesť jesene. Ešte je šero, rádio nezapnuté, predpoveď počasia nejasná, ale deň to snáď uhrá. Prvé autá mieria do práce, svietia si do tmy, ktorú prebíja deň neúprosne, dychtivo a rýchlo. Kolobeh ako každý iný, roky nemenný, len autá sú iné.

Po chvíli idem za nimi. Neženiem sa, pomaly ďalej zájdem, vraj. Lebo to tak niekto povedal, lebo to tak možno musí byť. Ranný vzduch, chladivý, osviežujúci, neprehriaty, taký, čo sa má do obeda zmeniť na horúco, lebo ešte stále je leto. Divé slivky na chodníku, rozbitý obchod, v ktorom bola kedysi knižnica, smetisko na schodoch, novinový stánok s tetou, ktorá praje ďakujem a dovidenia skôr, ako vydá päťdesiatcentovú mincu. Park s ľuďmi bez domova na lavičkách, otvoreným vínom pod lavičkami, zastávka.

Do uší mi prúdia tie staré veci, letné hity, ktoré som niesla otcovi, keď sme šli domov na prázdniny. Uprostred leta, celým domom sa ozývalo Ájv gat sanšááájn, do malého bazéna som napustila ľadovú vodu a decká sa v nej máčali tak dlho, kým nemali fialové pery a husiu kožu na celom tele, ale aj tak nechceli von a na druhý deň im nič nebolo. Tak ako mne, keď som bola decko, večne v pohybe, vo vode, premočená, premrznutá, nechcela som von, vždy som kričala, keď ma ťahali nasilu, tak ako oni teraz. Puto. A myšlienky, že nechcem odtiaľ odísť, že nie som mestský človek. Že chcem byť doma dlhšie ako týždeň, že nechcem byť doma na prídel. Dedina má naozaj čaro, ťažko sa z nej odchádza.

Leto v meste je zvláštne. Suché, horúce a prašné, vydýchané a upotené do úmoru bez toho, aby človek niečo pre tú únavu urobil. August o chvíľu skončí, mesto vychladne a zmokne, dedina bude plná blata, a ja budem mať pocit, že leto bolo krátke. Že ho bolo málo. A že ho nikdy nebudem mať dosť. Lebo dobrého veľa nebýva. Vraj.

Dana Salajová