Bez samoty na samote (Dedina)

Dedina, ktorá je k samote najbližšie, je od nej asi kilometer vzdialená. Od domu, v ktorom bývame, ju delí kopec, a na ňom stojí kostol. Viditeľný odvšadiaľ.

Zvonár

Jediné „človečie“, čo sem dolieha, sú práve zvuky jeho zvonov. Zvonár zvonil ešte pred rokom za dvacku, v korunách; teraz vraj berie jedno euro za každé odzvonenie. Taký typický dedinčan, ako len najviac môže byť. Smrdí ďatelinou, ktorú pravidelne zbiera, potom a vínom, ktoré pije namiesto vody, lebo ju má od chlóru bielu ako mlieko. Bezzubý, zvráskavený, ušpinený a neškodný. Dobráčisko od kosti. Zvoní vždy, keď treba, aj niekoľkokrát za deň.

Do kostola sa vždy doteperí zo svojho letného domčeka, starého možno sto rokov, so strechou, ktorá ledva stojí, a s modrými stenami. Zvedavcom ukáže všetko, čo treba – útroby kostola, strmé drevené schody, ktoré vraj zabili dvoch jeho predchodcov (prispel k tomu alkohol), netopierí trus, ktorým sa brodí pred každým zvonením, aj názornú ukážku. Keď minulé leto zvonil, stáli sme pri ňom a jeho troch zvonoch. Sú ťažké, masívne a zblízka ohromne veľké. Nepripraveného človeka absolútne rozhodia. S rukami na ušiach som kričala, nech prestane, ale nepomohlo. Zžitý so svojou prácou a s vatou v ušiach ma nepočul. Hompáľal sa, usmieval sa a nebol schopný prestať. Tomu sa hovorí nadšenie z práce.


Trhový mechanizmus

Ľudia všeobecne sú tu iní ako v meste. Máloktorý chlap v krčme smrdí inak ako zvonár, ale každý, koho stretnete, sa zdraví. Tu sa zdravia všetci navzájom, zastavia sa, pozhovárajú, nikto sa nikam neponáhľa. Keď im poviete, že bývate na samote, hneď všetci vedia, kde to je, hneď vedia, „čí“ ste. A keď to poviete jednému – je jedno, či to je chlap alebo žena – vie to za krátky čas celá dedina. Lenže tu vás to nemusí mrzieť. Nikto vás nestihne spoznať natoľko, aby vás mohli ohovárať, ste pre nich stále natoľko cudzí, že vás berú ako atrakciu. Ako niekoho, kto tu teraz je, ale o pár dní nebude. A aj preto sa snažia. Pomáhajú, ukazujú, navigujú, odporúčajú. Nemusíte mať „konexie“, stačí niekoho stretnúť na ceste a opýtať sa. Na vajcia, mlieko, kozí syr, med, každý tu niečo má, a keď nemá, povie vám pár mien, ktoré majú. Aj takto tu funguje trh. Nikto nikomu nie je konkurenciou, sem to ešte neprišlo.

Všetky cesty vedú do krčmy

Najviac osudov sa zíde – ako inak – v krčme. Bývalí družstevníci, vyslúžilý policajt, malý podnikateľ s drevom, zopár žien v domácnosti, dôchodca takmer neschopný chodiť, zvonár a prázdninujúca mládež. Mladí sedia v altánku za cestou, popíjajú kofolu a čakajú na otvorenie tanečnej sály, dnes bude diskotéka. Tí ostatní sa snažia byť čo najbližšie k baru. Aby nemuseli chodiť ďaleko. Krčmárka – starostova žena – ochotne čapuje, nalieva, donáša plné a odnáša prázdne poháre. Čiperná baba, ľudia ju tu majú radi. Konflikt záujmov? Neexistuje. Obslúžení sú, pekné slovo sa každému ujde, ceny sú minimálne, zákazníci spokojní.

Jano s Jarom – bývalí družstevníci, obaja majú okolo päťdesiatky – boli ešte minulý rok na aktivačkách. Dnes už je to inak. Jano stráži sliepky v novej pipikárni, ako nazýva slepačiu farmu, a Jaro je invalid. Strážil tiež, ale nafúkal a kariéra v pipikárni skončila. Tí dvaja doteraz takmer stále muklovali spolu, po práci dokonca, keď bolo treba, kopali hroby. Ak by niekto chcel podrobnú prednášku o kopaní hrobov, ochotne vysvetlia. Dokážu o tom rozprávať hodiny. A hlavne sa dozviete, kto kde predáva dom, kto sa od koho odsťahoval, kto s pitím prestal a kto začal. Aj iné dôležité správy.


Teraz sedia v krčme, popíjajú malé pivo a becherovku v štamperlíkoch, v tvári sú už červení a jazyky sa im začínajú motať. Spomínajú na časy minulé, na to, ako ich prepustili z družstva a nezabudnú si občas ponadávať. Nie ostro, len tak medzi rečou. To, čo sa nám na dedine zdá fajn, to oni kritizujú. „Každý sa tu každému do taniera pozerá, a závidí, aj keď je ten tanier prázdny!“ začne Jaro. Jano len prikyvuje, navzájom sa dopĺňajú. Necháme ich vyrozprávať sa, až kým neprejdú pozvoľna na inú tému. Jano sa potrebuje pochváliť. Pousmeje sa, a za slávnostného „Dana, boha, ja som ti moderný človek“ vyťahuje z vrecka na montérkovej bunde mobil. Starý, s čiernobielym, krížom prasknutým displejom, ale funkčný, dovolať sa mu dá. Kredit mu dobíja sused, sám si nevie, ale to ho nemrzí.

Sedíme s chlapcami celý večer. Rozprávajú, čo len chcú, my počúvame. Spoznávame náturu slovenskej dediny, absolútne odlišnú od tej našej, mestskej. Keď nás začne obťažovať podgurážený Imro, podnikateľ s drevom z dolného konca, Jaro mu prehovorí do duše. Pokojne, kamarátsky, ale na rovinu. Keď Imro definitívne odíde, poberá sa aj zvonár. Z krčmy to má ďalej, a odprevádzanie dôchodcu z domčeka hneď vedľa tiež nie je slasť. Ujo má problémy s nohami aj za triezva, nie to ešte po niekoľkých malých pivách preklápaných borovičkou.

Lúčime sa neskoro večer, keď je všade tma ako v rohu a keď si uvedomíme, že krčmárka kvôli nám nadčasuje už niekoľko hodín. Jano nás opúšťa hneď za rohom krčmy, Jaro nás ešte pár metrov odprevádza. Na druhý deň, pri prechádzke dedinou, nám kýva z vlečky traktora. Idú so zvonárom zvážať seno. A nezabudne zakričať, nech prídeme do krčmy.

Vybavil nám totiž domáce vajcia, kozí syr a na koštovku domáce víno...

Dana Salajová
(pokračovanie)

Súvisiaci článok: Bez samoty na samote (1)