Bez samoty na samote (1)

Odišli sme na samotu. Ďaleko od hustej civilizácie, smogu, hluku dopravy, fabrík, hypermarketov, MHD a vydýchaného vzduchu, od smradu politikov. Nič z toho neuvidíme, nič neucítime.

Dom, v ktorom spíme, má svoje roky. Pomaly to na ňom vidieť. Na stenách sa ukazujú praskliny, pavúky a muchy sú tu zabývané až niekde v útrobách. Aj osy tu majú pár menších hniezd. Žiadna romantická chalúpka, skôr tak trošku opacha, vie tu prespať veľa ľudí. Na posteliach so starými matracmi, v izbách so staručkými drevenými oknami, ktoré sú po zime plné spiaceho, či pomrznutého hmyzu. S linoleom na podlahe, nič moderné, nič, čo po uprataní pôsobí ideálne. Nič tu nie je sterilné, všetko si žije svojím spomaleným životom. Prirodzeným, nepoškodeným, nenarušeným.


Stojí na lúke obkľúčenej lesíkom. Rovno uprostred prírody, čistej, takmer nedotknutej. Na jar tu vidieť jašteričky, vyhrievajúce sa na múroch, v lete sa odvážia vojsť a chladiť na jeho kachličkách. Okolo na stromoch počuť vtáky. Nielen zrána. Najčastejšie nás budí drozd, vrabec a ďateľ, pretekajú sa v hlasitosti. Trhajú ticho, oproti mestu kompaktné, takmer rituálne. Občas ich doplní štekot starého psa, ktorý stráži svoj revír, večer počuť koncert cikád, kŕkanie žiab, či štekot líšky. Okolo sa pasú daniele.


Keď sa zotmie, vnútri domu počúvame prievan. Vyrába zvuky tradičných starých domov, také tie štipku hororové. Vŕzganie, pískanie, občas buchnú niektoré z množstva dvier. Môžete si iba vybrať, čo vám pripomínajú. Kroky v tme sa ozývajú oveľa viac ako za svetla, na starých kachličkách ostávajú visieť, na prízemí je z toho poriadne chladno. Zvuky tu majú atmosféru a dlhé tmavé chodby tu majú vypínače len na svojom konci. Keď ich zažnete, behom sekúnd môžete na stenách sledovať tieňohru nočných motýľov, tancujúcich pod lampou. Udierajú krídlami do skla, či do steny, hlasitosť úderov je priamo úmerná ich veľkosti.

Zvláštny koncert.

Čudné divadlo. Ale prirodzené.

Kto sa bojí, nech nechodí do lesa.

My tu budeme bývať jedenásť dní. Dva víkendy, týždeň k tomu a potom ešte nejaké dni. Čas, na ktorý sa tešíme každý rok.

Dana Salajová
(pokračovanie)