15. 7. 2009

Pastrami a Lenin v New Yorku III.


Nemenovaná súdružka učiteľka, niekedy v šesťdesiatych rokoch: Imperialistom z Wall Streetu raz robotnícka trieda zakrúti krkom. Americkí súdruhovia čakajú na vhodný okamih, keď nenažratí imperialisti poľavia v bezuzdných orgiách samopaše zo svojej opatrnosti... Vtedy vstane zo zeme aj posledný bedár, zotročený neľudským kapitalizmom, a hrdo pozrie smerom na východ, k veľkému Sovietskemu zväzu...

Jedlo v tieni mostov:

Zdá sa, že vedenie Veľkého jablka hrá prvé husle v direktívnom (a neúnavnom) dialógu, na ktorý občania odpovedajú (aj keď sa mi to prieči:) tichým súhlasom. O tom, ako zdravšie žiť. Ako zdravšie jesť, ako nefajčiť, ako schudnúť. Nakoniec, nemožno s tým nesúhlasiť, ale o tom napíšem neskôr... Zatiaľ sú chute a vône New Yorku neodolateľné:)


Manhattanský most...

V temer každom akčnom filme z NY sú všadeprítomní pouliční stánkari. Bol som veľmi zvedavý, ako chutí „pravý rožok s párkom". Ale ochutnal som ho (aj to náhodou) až niekde na nábreží v Hudson River Park.


Hudson River Park...

Vo verejných záchodoch sa ukrýval nejaký darebák. To som ale netušil. Stál som nad pisoárom, keď dnu vrazila partia policajtov (v rukách obušky). Začali tými pendrekmi trieskať na kovové dvere kabín. Rachot taký, že som sa skoro pocikal... Až ma bodlo v „ľadvinách". Nechali ma dokončiť potrebu a potom ma vykázali von, ani ruky som si nemohol umyť, až vo fontánke pred záchodmi. Vzrušene som vyrozprával synovi, čo sa deje vnútri. O chvíľu chalana - darebáka vyviedli von. Ruky mal spútané za chrbtom. Poliši nasadli do otvoreného auta (pravdepodobne parková, poriadková polícia v zelených rovnošatách), a keď prechádzali okolo nás, ospravedlnili sa za nepríjemnosť, ktorú mi spôsobili.


Toto je úžasná konštrukcia, Manhattan Bridge z roku 1909 je vystavaný z čias:) tak ako mnoho staníc podzemnej železnice. Sú to nádherní svedkovia prelomu 19 storočia. Všadeprítomní. Od Grand Centralu v NY po Eifellovu vežu v Paríži, Pohrobkovia Verneovych fantazmagórií, ktoré sa premenili na realitu. Obrovské konštrukcie, oslava moderného veku. To, čo na NY milujem najviac.

Čo som to? Aha: tam som si v stánku kúpil prvý a posledný hot-dog. Stál dva doláre, bol v sladkom gumenom rožku a prehltol som ho na trikrát. Nechutil mi. Ani trochu.


Pri Times Square, na 42 ulici, alebo kdekoľvek na Manhattane, to vyzeralo s ponukou rovnako. Prekvapil ma zápach prepečeného tuku. Najprv som si myslel, že stánkar ho prepálil, ale smrad sa šíril zo všetkých stánkov rovnako. Zdá sa, že radnica vedie (proti transmastným kyselinám) užitočný boj.


Brooklyn Bridge

V každom prípade som nemohol neochutnať typické jedlo. Také, o ktorom „zasvätení priaznivci" Ameriky u nás hovoria s toľkým dešpektom: hamburgery (aj keď mnohí z nich ochutnali akurát sladké žemle od McDonalda, aj to im stačí na zdrvujúcu „kritiku" amerického spôsobu života:)


Brooklyn za prístavom...

V NY je niekoľko sto prevádzok, označených ako Deli (z delicatessen). Možno aj niekoľko tisíc. Kvalita je rôzna (to som si prečítal), porcie obrovské, ceny primerané. Od troch do pätnásť dolárov, napríklad v Zante Delicatessen, pri zastávke nadzemky na Long Islande, kúsok od Queensborough Plaza, kde sme bývali.

Keďže čašník v Holiday Inn bol obyčajný zlodej (ktorý za dvadsať dolárov ponúkal zopár toastov s maslom a džemom alebo omeletu s príšernou kávou), napadlo nám hneď na druhý deň, že budeme raňajkovať v Deli pri nadzemke, alebo na Manhattane. Stravné lístky z hotela sme použili v deň odchodu na „opulentné" raňajky. Dali sme ich dokopy a hýrili:)

Restaurant Zante sa nám (na prvý aj druhý pohľad) vôbec nepozdával, ale, ako to už v živote často chodí - bol to presne ten dôvod, pre ktorý sme sa tam išli na druhý deň naraňajkovať:). Vyzeralo to ako v ktoromkoľvek filme zo stredozápadu: ospalý majiteľ za pultom, čašníčka pri stoloch - a v kuchyni (od jedálne ju oddeľovala sklená priečka) sa zvŕtal chlapík v zástere. Menu vypísané na zásuvných lištách, presne ako u Katza o pár dní neskôr. Amerika...

Dal som si u Zanteho hamburger s pastrami (ako inak, jedol som pastrami denne), na lístku bola cena 5,95 (Zante je lacný). Čašníčka mi po chvíli doniesla porciu, ktorú som zjedol s veľkými ťažkosťami (bolo ešte ráno). Som nenažraný tvor: keď vidím pekne naaranžované jedlo, neodolám a zjem ho do poslednej omrvinky. Takže, americký hamburger nie je vonkoncom iba sladká žemľa s mletým mäsom. Hamburger v Zante Deli obsahoval plátky slaniny, hovädzieho mäsa, hranolčekov, volské oko a množstvo čerstvej zeleniny. Nevedel by som to jesť niekoľko dní za sebou, ale určite by som si to zopakoval aj dvakrát do týždňa. Mám problémy s nadváhou, ale ak by som ostal v NY viac ako mesiac, pribral by som na tej strave minimálne desať kíl...


Slávny Katz's Deli, vôbec sa nečudujem, že po jeho návšteve prišlo Márii ťažko, tie porcie sú úžasne chutné, veľké, ale aj tak máte pocit, že musíte zjesť viac ako znesiete. Pastrami je fantastická delikatesa.


Pastrami u Katza...


K pastrami patrí legendárny Dr. Brown´s, bezkofeinová limonáda, pripomínajúca slovkolu.


Na stenách sú fotografie známych ľudí, ktorí zavítali do Katz's Deli


Pastrami s vajcom, všadeprítomné hranolčeky. Údené hovädzie plátky pripravené na rôzne spôsoby (vraj najlepšie na svete) podávajú nielen v tomto legendárnom židovskom podniku, založenom v roku 1888. V „našom" chlebe mi chutili najviac. Aj s „našimi" kvasenými uhorkami. Kulinársky zážitok.


New York nikdy nespí...


Starbucks Coffee, Chinatown. A tak mi prišla na myseľ septembrová Viedeň...

Jing Fong v Chinatowne, to je reštaurácia s naozaj ľudovými cenami, ale je navštevovaná aj gurmánmi, je tam obrat ako v Tescu na kameňáku pred Vianocami. V obrovskom priestore prebiehala svadobná hostina. Skvelá kačica obalená v zemiakovom pyré a mäsové guľky v zeleninových listoch, to bolo ešte lepšie ako kačka. Do reštaurácie vedú eskalátory, predpokladám, že voľakedy to bolo divadlo alebo kino. Veľký, veľkorysý priestor.


Môj zápas s paličkami, nakoniec mi museli doniesť vidličku...

Čínska štvrť dávno presahuje svoje pôvodné hranice. Čoskoro zadusí aj Little Italy. Je to istotne škoda, ale počet Talianov sa znížil v historickej štvrti na minimum, Ázijcov je tam oveľa viac. Čínske mesto siaha až ku Kosciuszkovmu mostu, k bývalej stanici na Bowery. Časy Dona Corleoneho sú v nenávratne...


Podnik v Brooklyne, prestavaná továreň na Front Street... Rebar, podnik blízko uličky, kde sa slepý Al Pacino promenádoval vo Vôni ženy na superrýchlom Ferrari. Tentokrát racionálna strava, mnoho zeleniny a vody s ľadom, nevtieravá a pozorná obsluha. Pod schodmi robili temer európske espresso. Skvelé. Tento podnik je navštevovaný prevažne mladými umelcami z Dumba.


Ovocie v najpopulárnejšej predajni lahôdok: Dean&Deluca

Od detstva som zaťažený na bufáčovú stravu (na starom Centrálnom trhovisku som prežil niekoľko nádherných sobotných rán s nebohým otcom, ktorý sa dokázal nádherne sťať, kým som ja ochutnával klobásku alebo pečienku s kvasákmi, to, čo som si mohol dovoliť za pár korún, vždy iba jedno z toho).

Neohrdnem skvelou reštauráciou, ale knihy a noviny najradšej čítam pri pečenej klobáse, ruských vajciach, pri hambáči, kofole a zmrzke. Alebo pri treske. No neohrdnem ani dobrým biftekom v belgickej kaviarni na bratislavskom korze. Samozrejme, keď mám korunu navyše. Inak nemusím.

Aby to nevyzeralo, že sme jedli iba hamburgery (nedám na ne dopustiť) a čínu, spomeniem aj návštevu v Caffe Napoli - na Deň otcov. Je to naozaj populárny sviatok, dočkal som sa aj neočakávaného vinša v podobe veľkého a hlučného bozku, sprevádzaného štípancom na líca. Uštedrila mi ho sympatická asi stodvadsaťkilová čierna dáma pred vežiakom Woolworth).

Caffe Napoli je cenovo relatívne (pre našinca) prijateľná reštika, pre Newyorčanov určite. Takých podnikov je tam ešte veľa, aj oveľa drahších - ale Little Italy pomaly zaniká. Mizne obkľúčená Chinatownom. Čínske reštaurácie a obchody prerastajú až priamo na pôdu talianskej štvrte. Talianske a čínske podniky susedia na historickom území Piccola Italia (na webe som dokonca našiel zaradenie Caffe Napoli do Čínskej štvrte, čo je omyl z nedbalosti, alebo akceptovanie dnešnej reality). V niektorých uličkách neviete, kto vlastne prevažuje. To všetko v Little Italy...


Dean & Deluca, slávna značka s pôvodným interiérom - lahôdky, kde škatuľa ruského kaviáru stála, kedysi v osemdesiatych rokoch, 3000 dolárov (koľko stojí dnes, to som si nevšimol). Pamätám si scénu z Basquiata-Warhol (v podaní Davida Bowieho) - platí a hovorí hlavnému hrdinovi: „To sme mohli ísť kúpiť do Ruska."


V Caffe Napoli mi na Deň otcov naservírovali bifteky (omáčka portobello na šampiňónoch) s raviolami so špenátovou plnkou. To bola lahôdka, akú som ešte nejedol. Fakt! Ani cena nebola veľmi vysoká. V Bratislave by som (v podobnom zariadení) zaplatil určite viac. A neverím, že v Bratislave je podnik, ktorý dokáže pripraviť stredne prepečené bifteky tak, ako chlapci v Napoli. Fantastické!


A nakoniec sľúbený Lenin. Kúsok od Ludlow sa nachádza podnik Red Square, ten chlapík na streche je vodca proletariátu:)

Boris Burger

fotografie: Boris a Boris Burger

Súvisiace články:

Vôňa Západu, nádherná Amerika III.
Vôňa Západu, nádherná Amerika II.
Nechcel som byť sám v New Yorku I.
Nechcel som byť sám v New Yorku II.
Nebol som sám v Harleme
Vôňa Západu, nádherná Amerika I.

6 komentárov:

  1. Foarte interesant subiectul prezentat de tine.M-am uitat pe blogul tau si imi place tare mult
    Sigur am sa mai revin. O zi buna!

    OdpovedaťOdstrániť
  2. no tusim som prave dostala heimweh... a to som v bratislave :-)
    m.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. To ma tesi. Ja som extremistom: alebo smutny, alebo nadseny :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Celkom iný svet - aspoň zdanlivo...

    OdpovedaťOdstrániť