Tri poučné dni na Slovensku a v Rakúsku

Jeden piatok, predajňa potravín CBA vo Vrakuni:

„Dobrý deň, máte vajíčka?,“ pýtame sa hnedovlasej staršej dámy, z ktorej životné nadšenie vyprchalo ešte v auguste 1968. „Máme,“ a začne ich z pultu ládovať do sakla, hoci sme ešte nepovedali, koľko ich chceme. „Dokedy ich treba spotrebovať?,“ kladieme ďalšiu otázku. Nervózne na nás zazrie a hlesne: „Do zajtra.“ Nedá nám to: „Prečo ich neskladujete v chladiacom pulte, ale na ňom, keď im končí záruka?“ Nadýchne sa, očervenie, na krku jej naskočia škvrny, ale nepovie nič, len zlostne treskne saklom po pulte.

Nie, takéto správanie jej nedarujeme. Pokračujeme v jej trápení. Pýtame sa, prečo majú v bedničkách brokolicu, ktorá sa nedá konzumovať. Evidentne totiž pochádzala z čias, keď za sebou Klement Gottwald ťahal gumeného káčera. Zelená farba na nej nie je, samá pleseň a černota. „Kto vám to káže kupovať?,“ arogantne nás poučí teta misiztrubka a my vieme, že tu logika končí.

Opúšťame vozík, naplnený iným tovarom za desiatky eur a vieme, že sem už nikdy nevkročíme. Toto bola ich druhá šanca. Minule nám predali múku, ktorá mala vydržať do októbra a doma sa z nej vyvalili oné. Larvy.

Mimochodom, svedkom druhej časti aktuálneho incidentu bol aj vedúci (zrejme). Postarší pánko, ktorý nepovedal ani slovo, len zazeral spomedzi regálov. Asi sme neboli prví, čo si o CBA v tejto lokalite (na obrázku označené zelenou) pomysleli svoje. A áno, zamyká sa tam už desať minút pred záverečnou.

Kto chce vidieť skanzen socializmu, komunistický interiér, znudené tváre predavačiek, ktoré akoby chodili do práce za trest (výnimkou sú občas pokladníčky, z ktorých jedna aj zdraví), hor sa sem. Taká koncentrácia neschopnosti je totiž raritou už aj u nás.


Jedna sobota, trhovisko vo Vrakuni:

„Rozkrojíte nám, prosím, ten melón? Šesť kíl je veľa, stačí nám polovica,“ oslovujeme korpulentnú a falošne blonďavú tetku okolo päťdesiatky, ktorá si stoly aj s manželom rozložila napravo od vchodu. „No iste, po kúskoch to budem predávať. V žiadnom prípade,“ arogantne zvreští prasnica (mienim tým povahu, nie výzor) bez toho, aby otočila hlavu. Decibely hluku to ticho násobí... Stojí k nám chrbtom a niečo krája. Jej manžel len bezmocne rozhodí rukami a povie „ďakujem, dovidenia“.

Dostať dve evri a desať cenťákov sa jej zdá málo? Keď nedáš štyri evri dvadsať, tak ťa serem? Nevadí, na slovenské ťapše tohto typu ešte nikto liek nevynašiel. Ak nás niečo mrzelo, tak fakt, že sme pri sebe nemali foťák alebo kameru. Ksicht tohto prototypu hlupane by mal visieť všade. Voči trhovisku je to však nespravodlivé. Ostatní predávajúci, s ktorými sme mali tú česť, boli v poriadku. Dedka, ktorý jednou rukou fajčil, druhou sa škrabal v uchu, aby ňou potom zhŕňal do umelých pohárov strakatú fazuľu podľa želania zákazníkov, nepočítame.

Tá istá sobota v Rakúsku:

Prichádzame do Hainburgu. Boro včera vravel, že tam je kúpalisko. Vyskúšame. Cestou v aute, stále rozladený z rannej tetky na trhovisku, precedím cez zuby, že bohvie, či tam zaparkujeme a či nás na parkovnom nezoderú ako kedysi, keď sme sa pokúšali navštíviť podobné oné na Slovensku.

Som blbec. Parkovisko zdarma. Pohodlné, bezproblémové. V kase milá tetka. Sedem evri za dve osoby. Lehátka na prenájom už pri vchode. Kúpalisko plné ľudí, ale stále dosť miesta to, aby nás pri čítaní našich českých favoritov (Reflex a Týden) nikto nerušil. Tráva skoro ako na golfovom ihrisku. Bez hmyzu. Bez odpadkov. Bufet čistý, rýchly. Obsluha príjemná. Ľadová káva skvelá. Všade okolo slovenčina. Ani sa nečudujeme. Po tom, čo sme kedysi videli na slovenských kúpaliskách, je toto raj. Pár minút od hraníc.

Prichádzame do Viedne.


Po prechádzke sadáme na večeru. Obsluhujú mladé žabky okolo dvadsiatky. Príjemné, nevtieravé, s úsmevom na fejsoch, hoci terasa bola úplne napráskaná jedlachtivými persónami. V ponuke minimálne polovica jedál vegetariánskych. V lístku to zabralo niekoľko strán. Padáme na hubu. Žiadny vyprážaný syr so šunkou, či bryndzáky so slaninou. Áno, presne tieto dve žrádla slovenské reštiky obvykle ponúkajú ako vrchol bezmäsitého kumštu. Šunka a slanina sú zjavne rastliny.


Jedna nedeľa v Rakúsku:

Aj s kamošmi vchádzame do Bad Deutsch-Altenburgu. Sú tam pekné kúpele. Odstavíme premiestňovadlá a hrnieme sa k Dunaju. Vyzúvame sa a šmarho nohami do vody.


Keď nás vyplašila vlna z okoloplávajúcej lode, šli sme realizovať pitný program do reštiky priamo pri brehu. O pani, ktorá nás obsluhovala, nemožno povedať, že by nebola slušná. Pozdravila pri príchode aj pri odchode, ale počas celej konverzácie v nej chýbal život. Nadšenie. Ochota. Úsmev. Akoby bola unavená, akoby ju to nebavilo. Nie, netvrdíme, že to bolo tým, že bola Slovenka, hoci bola. Dali sme si voľajakú vodu. Bublinkovú. Každý pollitrovú. Keď sme do nej chceli citrón, povedala, že ho má málo a potrebuje ho na ryby. Nakoniec nám síce vodu voľajakou citrónovou onou ochutila, ale pachuť zostala. Najesť sme sa šli inde, ale predtým sme vybehli trochu na kopec a omrkli totoka:


Najedli sme sa v dedine. Šialene príjemný čašník, hoci bol sám na celý podnik, nám priniesol takô, ako vidíte nižšie. To vážne existuje niekto, kto ako zeleninovú prílohu neponúka vysušenú sterilizovanú srágoru?






A neľutovali sme.

Nemyslíme si, že všeobecne platí poučka „tupé služby na Slovensku, skvelé služby v Rakúsku“. U nás aj u nich je možné naraziť tak na idiotov, ako aj na normálnych. Nech sa však hejslováci aj na pipíky postavia, nič nezmenia na tom, že rakúsky asfalt nie je rozdrbaný a poflekovaný záplatami ako ten náš, že tam nespoplatňujú parkovanie v každej diere, že rady v pokladniach sú krátke, a že kam prídeme, tam máme pocit, že si niekto naše evri váži. A nie, porovnávať viedenskú Billu s tou slovenskou, to naozaj nejdeme. To by sa nedalo napísať slušne.

Karol Sudor