13. 10. 2009
Len si to predstav
Predstav si, že si hluchonemý puberťák a na ulici ťa chytajú epileptické záchvaty, ani si nepamätáš, že si tyčkoval penu pod nejaké auto. Dobrá výbava, čo? A aby som nezabudla: jedného rodiča nemáš a druhý ťa má v paži.
Prvú sekundu sa mi zdalo, že si niekto na ulici opravuje auto: spod modrej felície trčia strašne chudé nohy v špinavých rifliach. V druhej chvíli si všimnem, že nohy sú veľmi divné – na zemi leží len jedna a druhá sa klepe vo vzduchu. Priskočíme k nim traja a dievčinku posadíme. Opretá o nárazník felície, čo tam parkuje už rok, sa myká ďalej. Toto vidím presne tretíkrát v živote, a tak panej zo 112 jednoznačne vravím, že epileptický záchvat, decko (čo celý čas evokuje mača z útulku) zrútené na ulici sa nedvíha a nereaguje.
Pani vraví, že posiela záchranku. Držím si telefón pri uchu a rovno do tej mačacej tváre kričím: Ako sa voláš? Halóóó! Koľko máš rokov?
„Nič,“ vravím do telefónu, „ani na mňa nezaostruje oči.“
Ostal pri mne už len starý pán, pozbieral tej malej mačke mobil z chodníka a vložil jej ho do vrecka na krku. Prvý raz si všimnem, že decko má narúžované pery, keď si z nich pooblizuje zvyšky peny ružovým jazykom. Bleskurýchlo sa pozbiera a starý pán jej podá tašku. Na to reaguje, ale keď ju chytám za chudé rameno v koženej bunde a presviedčam ju, aby počkala na doktora, stále sa nevie na mňa pozrieť. Beží preč, zahne za roh, makám za ňou, pani zo 112 to má v priamom prenose.
„Zavolajte na ňu, či sa obzrie,“ vraví mi.
„Tá ma nepočuje, ona nepočuje,“ hovorím, lebo mi práve došlo, kam mačka mieri. A fakt, vybehne päť schodov internátu pre hluchonemých.
Pery si narúžovala, kým vystúpila z vlaku z ďalekej diaľky.
„Môžete to zrušiť,“ vravím do telefónu a pani sa mi kvetnato poďakuje.
Od vrátničky dostanem prvú polovicu príbehu a telefón na človeka, ktorý mi o hodinu neskôr poskytne druhú polovicu. Menu sa vyhýba. „Jej otcovi to nevadí,“ povedala. „Zrušili ste tú sanitku? Škoda. S chuťou by som mu dala zaplatiť zbytočný výjazd.“
To máte úplne jedno, myslím si a možno som to povedala aj nahlas.
Nataša Holinová
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
dieca bude mat zivot ako lusk. nepocuje, nehovori, matka ziadna, foter chuj, k tomu epilepsia. tomu sa hovori nadstandardna vybava do zivota. fotra nakopat a zakopat:-(
OdpovedaťOdstrániťty vole, huste.
OdpovedaťOdstrániťDievča býva na internáte pre hluchonemých. Do Mesta prichádza zďaleka. Nechce, aby jej niekto pomáhal. Uteká. Čo s tým? Nevieme. Celý svet nemožno zachrániť. Len tých, ktorí o to stoja.
OdpovedaťOdstrániťchuda, fakt ako maca, este ked ako na potvoru natrafi na blbeho chlapa nie je co zavidiet.
OdpovedaťOdstrániť