Ako krpec počúval otca skúšať so sláčikovým kvartetom a keďže ešte netušil, že hovoriť pravdu sa niekedy nevypláca, bol na najbližších 16 rokov pribitý k husliam, viole a pultu s notami.
Škôlku študoval diaľkovo - u babky, kde sa na rozdiel od škôlky dalo čítať a počúvať francúzske šansóny.
V prvej triede mala učiteľka trochu problém pochopiť, že neschopnosť pokračovať v čítaní po spolužiakovi nemá príčinu v dyslexii, ale v tom, že je o päť strán v šlabikári ďalej ako ostatní. Ešteže sa to vysvetlilo, prepadnúť z čítania by bolo vskutku bizarné aj na beztak bizarnú dobu rokov sedemdesiatych.
Na gymnáziu neznášal a neučil sa fyziku a chémiu, tvrdiac, že ich nikdy potrebovať nebude. Z donútenia vtedajšieho školského systému absolvoval maturitu aj z elektrotechniky a elektroniky, mysliac si, že toto potrebovať nebude už vôbec.
Po tri a pol roku na Konzervatóriu v Prahe si konečne uvedomil, že sedieť v orchestri a hrať po 268-my krát tú istú skladbu asi nie je jeho šálka kávy a skončil s aktívnym mučením okolia vyhrávaním na viole.
Odvtedy sa živí predávaním všetkého možného, od systémov pre čistiarne odpadových vôd, cez čerpadlá na najrôznejšie veci až po modré z neba (s malým M). Spomína dosť často na gymnázium, lebo elektrotechnika, fyzika a chémia sú teraz chlieb jeho každodenný...
Už ako dieťa sa zakukal do kozmonautov a táto úchylka mu zostala dodnes. Osobitne program Apollo ho zaujal natoľko, že sa rozhodol vedieť o ňom čo najviac. Dodnes pozerá na Mesiac lačným pohľadom, akým sa bežní smrteľníci pozerajú na fotky dovolenkových destinácii, ktoré nikdy nenavštívia. Kamarátov otravuje detailmi, ktoré nechcú vedieť o svojich partneroch, nieto o nejakých Američanoch, ktorí sa (vraj) prechádzali po Mesiaci.
Keď istá politická strana v roku 2002 prehrala voľby a nedostala sa do parlamentu, usúdil, že to je tá pravá, a napriek predošlému presvedčeniu, že straníkom nikdy nebude, vstúpil do...
Po roku vášnivého diskutovania na SME.sk si uvedomil, že by mohol skúsiť niečo aj napísať, nielen stále kritizovať iných a tak si založil blog, ktorý sa postupne rozdvojil na články o politike a články o Apolle. Za jedno mu nadávajú, za druhé aj občas pochvália, takže rozmýšľa, ako sa stať prvým slovenským politickým astronautom, prípadne ako vysťahovať všetkých politikov na Mesiac, čím by sa jednak Zemi uľavilo a navyše by mohol politizovať na obľúbenom mieste.
Keď sa mu zdalo, že už je tých záujmov nejako málo, začal študovať právo, čo ho, na počudovanie mnohých, neskutočne baví a napĺňa.
Je presvedčený, že za plešinu, ktorá sa mu stále zväčšuje, môže Černobyľ a účasť na prvomájovej manifestácii krátko po jeho havárii:)
Doživotný pasívny a masívny konzument hudby, konzervatívec skôr povahou, ako politickým presvedčením, miluje, okrem hudby a kníh, svoje dve dcéry, ktoré sú asi to najlepšie, čo sa mu doteraz v živote stalo.
Na tento blog píše veci, ktoré nemá chuť nechať okydať diskutérskou úderkou na SME.
Petrovičove články na tomto blogu:
O astronautoch úplne inak
Profil ďalšieho autora o ničom:
Karol Sudor
Škôlku študoval diaľkovo - u babky, kde sa na rozdiel od škôlky dalo čítať a počúvať francúzske šansóny.
V prvej triede mala učiteľka trochu problém pochopiť, že neschopnosť pokračovať v čítaní po spolužiakovi nemá príčinu v dyslexii, ale v tom, že je o päť strán v šlabikári ďalej ako ostatní. Ešteže sa to vysvetlilo, prepadnúť z čítania by bolo vskutku bizarné aj na beztak bizarnú dobu rokov sedemdesiatych.
Na gymnáziu neznášal a neučil sa fyziku a chémiu, tvrdiac, že ich nikdy potrebovať nebude. Z donútenia vtedajšieho školského systému absolvoval maturitu aj z elektrotechniky a elektroniky, mysliac si, že toto potrebovať nebude už vôbec.
Po tri a pol roku na Konzervatóriu v Prahe si konečne uvedomil, že sedieť v orchestri a hrať po 268-my krát tú istú skladbu asi nie je jeho šálka kávy a skončil s aktívnym mučením okolia vyhrávaním na viole.
Odvtedy sa živí predávaním všetkého možného, od systémov pre čistiarne odpadových vôd, cez čerpadlá na najrôznejšie veci až po modré z neba (s malým M). Spomína dosť často na gymnázium, lebo elektrotechnika, fyzika a chémia sú teraz chlieb jeho každodenný...
Už ako dieťa sa zakukal do kozmonautov a táto úchylka mu zostala dodnes. Osobitne program Apollo ho zaujal natoľko, že sa rozhodol vedieť o ňom čo najviac. Dodnes pozerá na Mesiac lačným pohľadom, akým sa bežní smrteľníci pozerajú na fotky dovolenkových destinácii, ktoré nikdy nenavštívia. Kamarátov otravuje detailmi, ktoré nechcú vedieť o svojich partneroch, nieto o nejakých Američanoch, ktorí sa (vraj) prechádzali po Mesiaci.
Keď istá politická strana v roku 2002 prehrala voľby a nedostala sa do parlamentu, usúdil, že to je tá pravá, a napriek predošlému presvedčeniu, že straníkom nikdy nebude, vstúpil do...
Po roku vášnivého diskutovania na SME.sk si uvedomil, že by mohol skúsiť niečo aj napísať, nielen stále kritizovať iných a tak si založil blog, ktorý sa postupne rozdvojil na články o politike a články o Apolle. Za jedno mu nadávajú, za druhé aj občas pochvália, takže rozmýšľa, ako sa stať prvým slovenským politickým astronautom, prípadne ako vysťahovať všetkých politikov na Mesiac, čím by sa jednak Zemi uľavilo a navyše by mohol politizovať na obľúbenom mieste.
Keď sa mu zdalo, že už je tých záujmov nejako málo, začal študovať právo, čo ho, na počudovanie mnohých, neskutočne baví a napĺňa.
Je presvedčený, že za plešinu, ktorá sa mu stále zväčšuje, môže Černobyľ a účasť na prvomájovej manifestácii krátko po jeho havárii:)
Doživotný pasívny a masívny konzument hudby, konzervatívec skôr povahou, ako politickým presvedčením, miluje, okrem hudby a kníh, svoje dve dcéry, ktoré sú asi to najlepšie, čo sa mu doteraz v živote stalo.
Na tento blog píše veci, ktoré nemá chuť nechať okydať diskutérskou úderkou na SME.
Petrovičove články na tomto blogu:
O astronautoch úplne inak
Profil ďalšieho autora o ničom:
Karol Sudor
Aj ja som obet Cernobylu, bol som v tom istom sprievode, Juri!
OdpovedaťOdstrániťS jediným rozdielom Boris, že Ty si už nebol "vo vývoji" ;-)
OdpovedaťOdstrániťNo sorry, Juraj, to nebolo nutné.
OdpovedaťOdstrániť