Vek nad 50? Diagnóza

Prišla k nám minulý týždeň, len tak, na skok. Nevolala, životopis neposlala. Prišla osobne. Sivé vlasy, priamy pohľad, pevný stisk ruky, javila sa snaživá. Reálne bola frustrovaná, nahnevaná a – vlastne bezmocná. Už tri roky behá po brigádach, keď sa jej naskytne trvalé zamestnanie, nie je trvalejšie ako tri mesiace, a vylejú ju. Nahradia. Ako opotrebovanú maticu, kĺb nejakého stroja, alebo ako spratý kus oblečenia. Nepotrebná hneď, len čo sa nájde niekto mladší. Ona je totiž ročník 54.

Päťdesiatka je zvláštne číslo. Oslávi sa pompézne, čo sa však pracovného procesu týka, beda, ak si päťdesiatnik začne hľadať zamestnanie. Kameňom úrazu je uhol pohľadu na perspektívnosť zamestnanca. A čo sa veku týka, ten je síce tabu a len potichu sa o ňom hovorí, ale hovorí sa predsa. A 49 a pol je lepšie skóre ako 50 a mesiac.

A potom je tu zmätok v tých ľuďoch samotných. Pretože sú vo veku, keď netrpia množstvom geriatrických problémov, vedia udržať moč, ešte si aj veľa vec celkom slušne pamätajú, majú vlastné zuby, vlasy a nie zriedkavo sa medzi nimi vyskytnú vitálni športovci. A keďže nie všetci z nich majú nárok na predčasný dôchodok, musia pracovať. Podpory sa boja ako čert svätenej vody, ich generácia je zvyknutá pracovať, lopotiť, muklovať, čo len chcete. Len nebyť doma. Radšej sa dať občas zbuzerovať a držať hubu a krok. Nebyť toho veku, v drvivej väčšine ide o naozaj veľmi slušný ľudský matroš.

Lenže takmer nikto ich nechce, pretože – si vybrali iných kandidátov. Konkrétnejší dôvod sa zväčša neuvedie, ostane visieť vo vzduchu ako obrovská strašidelná bublina.

Konzultant, zmietaný medzi dvoma kameňmi, je zvyčajne okamžite prefackaný z oboch strán. Jednak preto, lebo kandidáta vidí, a je presvedčený o tom, že tento človek je šikovný a určite bude prijatý, ale kandidát mu položí záludnú otázku, či nevadí jeho vek. (Som tvrdohlavý konzultant, a keď vidím človeka, ktorý je perspektívny, je mi jedno, či má 20 alebo 50 a posielam ho. Takže nie, nevadí.) Ale potom zväčša príde facka číslo dva - klient si nevyberie človeka so skúsenosťami na rozdávanie a vzorovým správaním, ktorý končil školu v sedemdesiatom druhom, pretože si vyberie človeka, ktorý končil školu pred dvoma rokmi takmer bez toho, aby sa pozrel, či a čo mladík/mladucha robili. Takto je s konzultantom vypečené do chrumkava. Bodka. Požiadavky klienta treba plniť, hoci sa to nemusí povedať nahlas.

A tak sa pýtam: ako vytvoriť správne konkurenčné prostredie pre človeka po päťdesiatke? Ako dosiahnuť, aby si ho zamestnávateľ (česť výnimkám) naozaj všimol celého, a nielen termín oslavy jeho okrúhlych narodenín?

Nijako. Stručná odpoveď, ale o to výstižnejšia. Zákony na trhu práce neplatia alebo sa mlčky obchádzajú, lebo konkurencia je dobrým argumentom a konkurencia na trhu práce je vždy. Či sa ide cez agentúru, alebo nie. Tu platí šikovnosť, flexibilita, chuť makať ako dve, tri, štyri fretky, a to vedia podľa mnohých zamestnávateľov iba mladé ročníky. Lebo sú ako nepopísaný papier, nezatvrdnutí, tvárni, nezabehaní v iných stereotypoch. Lebo majú menšiu tendenciu, že ich sekne v krížoch, že dostanú infarkt, a že im zo stresu vypadajú vlasy. Človek po päťdesiatke, tomu stačia brigády. Musia.

Lebo je za zenitom.

Nie, naozaj nie každý zamestnávateľ je taký. Ale pokiaľ si nezrátame, že na mnohých pozíciách sa ľudia po päťdesiatke dokážu hravo uplatniť, tak im v živote nedokážeme, že ich vek nie je diagnózou na trhu práce. A raz ho dosiahneme aj my. To len, aby sme nezabudli.

Dana Salajová

Úprimná modlitba

Danka má sestru Janu, tá má syna a ten sa volá Naty.
Naty sa modlí vždy úprimne. Nedávno na opekačke takto:
„Pane Bože, ďakujem ti za toto jedlo a za to, že som mohol aj trochu neposlúchať.“

Ako sa loví maďarský pes

„Bolo to strašné," rozpráva účastníčka napínavých udalostí. „Bežala som v začínajúcom lejaku po ceste medzi dvoma maďarskými dedinami najväčším šprintom, akého som schopná, takže psík s ortopedickým postihnutím mi lahodne unikal. (Až neskôr sa ukázalo, že domnelé znetvorenie predných labiek je tzv. francúzsky postoj.) Napokon som zadychčaná zastala a zúfalo volala: Kuťika, ďere!, čo je presne polovica mojej maďarskej slovnej zásoby - ešte viem picsába a három. Psíček mizol v diaľke a pri mne začali zastavovať maďarské autá, ktorých posádky sa mi súcitne prihovárali. Rozumela som len slovu kuťika."

Čo sa vlastne stalo pri tajomnej zrúcanine hradu Nógrád?

Takto sa loví pes: najprv si vyhliadneme obeť. Zásadne nekradneme dobre chované kólie s pestovanou srsťou spred krčmy, kde sa pokojne pasú na priľahlom trávniku, a to ani keď nevieme nahmatať obojok. Ale keď stretneme na opustenej ceste vydeseného jazvečíka s chvostíkom prilepeným na brucho, krvavými ušami a jazykom až po asfalt, môže to byť náš človek.

Cesta môže vyzerať takto:


No takisto to môže byť okolie železničného priecestia za Podunajskými Biskupicami, kde môj brat ulovil svoju Bábiku, vtedy najviac dvojmesačnú, alebo hoci obyčajná ulica v Rači, kde si môj ďalší brat ulovil asi dvojročného Oskara. Ja sama som lovila po celom Štrkovci, ktorý preto pokladám za svoje výsostné územie.

Úlovok buď prejavuje záujem o ulovenie, alebo cíti odpor. Bábika si onehda priamo ľahla pod škodovku, Oskar si svojho pána vybrechal pri smetiakoch. Tutok Filipko nemal o blbé slovenské autá žiadny interes, ba priam pred nimi uháňal. Lenže lovecký inštinkt je mocná čarodejka a v tej chvíli ho už naháňali dve osoby pešo a dve autá ako technické zabezpečenie pretekov. Konečne sme ho nalákali na starého Oskara, v začínajúcom lejaku sa už so psiskom nikto nebabral a drb ho do auta.


Jeho budúca panička sa ma naivne spýtala: „Povedz mi, čo s ním teraz?" a chúďatko so stopami po obojku typu opraty cez pol psa a s doráňanými ušami sa rozvalilo ako doma. Filipko vyzeral, že je na cestách mučivo dlhé dni, ale vnútri auta rozhodne nebol prvýkrát. Hneď sa mi dôverčivo otočil na zablatené brucho, čo môj vlastný Keks spravil až dlhé mesiace po príchode z útulku.


Potom bol už len happyend. Psa sme odvliekli cez hranice, zapojili do slovenského psieho kolektívu zvaného Hundesrepublik, celý večer obťažovali kamarátov, či si ho niekto nevezme, a trpeli jeho hysterické rumázganie vždy, keď prešla bránou šahianskeho domu čo i len jedna noha. A na ďalší deň ho šéfka jedného z loveckých áut vzala k veterinárovi, kúpila nové červené opraty a pochopila, že už ho nikdy nikomu nepustí.

Nataša Holinová

Ostatní by sa mali vystreliť z Aurory

Premet Ivety Radičovej z relatívne úspešnej prezidentskej kandidátky na političku, ktorá zlyhala tam, kde nemala (zákon je zákon), má svoje nepochybné pozitíva. Daň, ktorú zaplatila, raz historici (nemyslím Vnuka a Ďuricu) zrejme označia za čiaru, na ktorej poskočila slovenská politická etika o viac bodov, ako za takmer 20 rokov od revolúcie. Že to šialenci z koalície (Zmajkovičovej bláboly o tom, že vzdanie sa mandátu je zo strany Radičovej pretvárkou, populizmom a strachom ísť pred jej na hlavu padnutý výbor - viď resumé v kauze „opilec a podvodník“) nedokážu oceniť, nie je ich neschopnosť chápať elementárne základy morálky, ale diagnóza, s ktorou by mali problém vysporiadať sa aj v Pezinku.

Pochopiteľne, krok Radičovej netreba nijako preceňovať. Nespravila nič výnimočné, len priznala chybu a vyvodila dôsledky. Spontánny potlesk divákov, ktorý okolo toho zaznieva, je iba dôkazom, že to, čo je u normálnych normálne, na Slovensku vnímame ako nadštandard.

Treba tiež jasne povedať, že ak sa z parlamentu odchádza za prehrešok, ktorý spáchala Radičová, tak Fico, Slota, Rafaj, Mečiar, Janušek, Harabin, Devínsky, Ďuračka, Vavrík, Lexa a im podobní sa mali z politiky v správnom čase odstreliť delom z Aurory a skončiť kdesi za polárnym kruhom tak, aby ich nikto nikdy nenašiel. A ani to by nebola dostatočná satisfakcia pre krajinu, v ktorej „definovali“ ich vlastné morálne štandardy, vďaka ktorým dnes prirodzený krok berieme ako čosi neslýchané.

Karol Sudor

Zaskli balkón, odstavíš šmejda

Bývam v okrajovej časti mesta. Na prízemí. Balkón zamrežovaný. Logicky. Nárok prechádzať sa po ňom má len Pupún. Aj po zábradlí. Ale prechádza sa po ňom aj šmejd. Furt a stále.

Šmejd býva nad nami. Vysušený mladík. Údajne dvakrát sedel. Nie na stoličke. V base. Tvrdí to suseda. Denne počúvam jeho hádky s matkou. Vrieska po nej. Aj po psovi. Bez ohľadu na denné či nočné hodiny. Niekedy sa nedá rozlíšiť, kto je pes a kto šmejd. Slovo špina je to najslušnejšie. Potrebuje peniaze. Robiť ani bohovi. Pod balkónom sa zjavujú ďalšie kreatúry. Vykrikujú na šmejda, aby im vrátil peniaze. Niekedy vykrikujú na jeho matku. Šmejdi a vagabundi v jednom.

Matke došla trpezlivosť. Vzala mu kľúče od bytu. Vyhodila ho. Šmejd sa však domov dostane. Cez balkón. Cez môj. Vďaka mrežiam. Upozornil som ho, že to je bakané. Že to je cudzí majetok. Neprajem si to. Upozornil som ho viackrát. Upozorňoval som ho mesiace. Som trpezlivý. Obvykle nelezie sám, ale s bandou podobne postihnutých. Vtedy, keď mama nie je doma. Robí aj nočné, takže kedykoľvek.

Tam, kde bývam, robia nadstavbu, kríza - nekríza. Celý pozemok pod balkónmi je stavbou. V zmysle zákona. Ohradenou. Na stavbe pracujú roboši. Cez deň. Vtedy je stavba voľne prístupná. Šmejd pokojne vojde a liepa sa. Stavbyvedúcemu to neprekáža. Nepozná ani stavebný zákon, ani zákon o bezpečnosti práce. Neprekáža mu, že sa tam pracuje vo výškach bez istenia. Neprekáža mu, že pod zavesenými bremenami chodia cudzí šmejdi. V noci je stavba uzavretá, má strážnika. Vtedy šmejd zaklame strážnikovi, že má doma ťažko chorú mamu. Aby ho pustil. Strážnik je tiež šmejd. Lebo ho pustí.

Zavolal som políciu. Po štyroch mesiacoch. Šmejd sa práve liepal hore. Nakrútil som ho na kameru. Stavbyvedúci alebo jeho poskok vyšiel z unimobunky. Spýtal som sa, prečo majú na stavbe cudzích ľudí. Pobavene odpovedali, že s tým nič nemajú. Zišiel som dole a nakričal na oboch. Bez vulgarizmov. Že nepoznajú zákon. Stavbyvedúci ma vykázal z unimobunky. Prečo si myslím, že má takú funkciu? Lebo to tvrdil. Na stavbu vraj môže ísť, kto chce. Klamal.

Šmejd podišiel ku mne. Partia ďalších šmejdov stála za ním. Vraj si zabudol kľúče a vraj bude liezť kedykoľvek. Lebo zvonku balkón nepatrí mne. Aha ho, šmejda. Použil logiku. Vyhrážal sa. Kukláčmi a kamarátmi. Zapol som kameru. S úsmevom. Utiekol.

Nedávno bola u mňa jeho mama. Lebo som naznačil, že ma už jej šmejd nebaví. Vyzerala byť nešťastná. Lebo má syna šmejda. Kradne, nerobí, je agresívny, pije. Domov si vláči ďalších šmejdov a robia bordel. Keď nám to spraví znova, pokojne ho môžem stĺcť. Dala mi povolenie. Lebo ona si s ním nevie rady. No iste, nemám iné starosti.

Prišiel policajt. Štátny, lebo mestskí odmietli. Vraj to k nim nepatrí. Bol nabúchaný, ale slušný. Mimoriadne slušný. S menovkou aj číslom. Chcel vidieť, kade šmejd lozí. Šli sme na stavbu. Aby som mu ukázal. Stavbyvedúci jačal, že nemôžeme. Lebo sme cudzí. Zrazu. Pripomenul som mu jeho slová. On, že také nikdy nepovedal. Lenže ja to mám na kamere. On, že mi ju rozšliape. No iste. Stíchol, lebo policajt na neho škaredo pozrel.

Povedal do vysielačky, že nám lozí po balkóne smrad. Šmejd alebo smrad, všetko jedno, akceptujem to. Operačný dôstojník (zrejme) protestoval. Vraj čo je na tom. Máme si to riešiť sami. Policajt mu oponoval, že keby niekto lozil po jeho balkóne, trafí ho tyčou. Železnou. A bude pokoj. Operačný už neprotestoval, poslal ho na iný zásah.

Aké ponaučenie z toho vyplýva? Balkón musí byť zasklený. Ha.

Karol Sudor

Brú chuť

Bratislavská Kuchajda ohromuje turistov.

Amslico, bezmenní agenti a ja

Zavolal mi agent z Amslica. Neznámy. Nepredstavil sa, takže netuším, či je 006, 008 alebo 009. Na Džejmsa nemá, lebo ten sa vie aspoň predstaviť. Preto Agent Amslico 007 v mojom zozname neexistuje. Ani pán Krcho ním nemôže byť, lebo aj on je taký po...to, že na mňa pošle ženu. Asistentku. Bez mena, samozrejme.

A teraz trošku inak. S asistentkou pána Krcha som sa zoznámila v septembri minulého roka. Už vtedy som jej neveselo oznámila, že si želám, aby ma vymazali z databázy, pretože volali na môj služobný mobil bez toho, aby som ich o to čo len v náznaku prosila. A tetuška, že dobre, že ma už otravovať nebudú. Veď preto.

Pol roka bolo ticho. A potom sa (možno tá istá, možno nejaká nová) asistentka pána Krcha ozvala zase. Našťastie ma nevidela. So stresom v očiach, snahou veľmi hlboko dýchať, som jej na môj vkus ešte veľmi slušne povedala, že ani od Amslica, ani od pána Krcha nechcem absolútne nič, a nech ma okamžite vymaže, nech jej to už viackrát nemusím hovoriť. A tetuška zase, že dobre, že ma už otravovať nebudú. Veď preto tentokrát netrvalo ani mesiac.

Ozval sa Agent. Bez mena, bez čísla, Džejms asi nemá rád Amslico. Musím povedať, že ani ja nie, lebo chlapcovi nepomohol školený slizko príjemný a super afektovaný hlas. Na otázku typu „Máte zlé skúsenosti?“ si musel odpovedať sám, pretože som ho zasypala slovami, ktoré mu asi milé neboli, ale aspoň sa mi uľavilo. A chlapec, že dobre, že ma už otravovať nebudú, a že tentokrát fakt, že hej, že to je pravda.

Volal mi včera. Po týždni. A, že pani Salajová sem, pani Salajová tam. A pani Salajová si uľavila zas. Lebo agenti z Amslica sú horší ako vši. Na tie platí aspoň vlasový šampón, ktorý kúpite v lepšej drogérii alebo v každej lekárni. Agenti Amslica nemajú mená ani čísla, ani s ich dať nemôžu, pretože si ho názvom spoločnosti, pre ktorú sa obetovali, a naozaj pomaly každodenným strpčovaním života ľudí so služobnými telefónmi alebo bez nich, pokazia. Nepomáhajú na nich nijaké metódy, ktoré by aspoň prešli popri slušnosti. Agenti Amslica slušnosť nepoznajú. Nechápu, alebo nechcú pochopiť. Nestačí im povedať raz, dvakrát a nepoznajú ani taktiku trikrát a dosť.

Agenti Amslica sú horší ako príslušníci siekt, ktorí občas zaklopú na dvere našich bytov. Sú neodbytní, nemajú Boha pri sebe a chrbtová kost im chýba od nepamäti - nebyť prírodopisu 2. stupňa základných škôl, nemajú tušáka, čo to je. S mnohým si človek vie dať rady, len agent Amslica pije krv viac ako komár počas letnej noci.

Keby chcel niekto zničiť Amslico, nekonal by inak, ako jej bezmenní agenti.

Dana Salajová