Moment(y)

Rána sú niekedy únavnejšie ako večer, najmä, keď sa budím takmer do tmy. Keď namiesto slnka spoza okna vidím iba veľa mrakov a kývanie sa konárov stromov. Vietor je v posledných dňoch silný, nafukuje nám na balkón a naráža do všetkého, čo mu stojí v ceste.

Onedlho má byť prvý jarný deň a vonku to stále viac vyzerá na jeseň. Akoby sa príroda pomýlila, akoby jar ani nemala prísť. Vraj má byť chladná, krátka, akási nevýrazná. Akoby chcela dať najavo, že ona tu byť nemusí, že ju netreba.

Mačiatko zaspalo na kuchynskom stole skôr, ako som mu stihla povedať, nech ide dole. Ležalo na ňom úplne vystreté, veľké zelené oči mu len tak klipkali. Sklonilo hlavu na čistý obrus a zadriemalo, unavené ránom, behom a chlipkaním mlieka.

Odhrnula som žalúzie, a zazdalo sa mi, že spod mrakov sa prediera slnko. Vytiahla som ich úplne nadoraz a nechala ním presvetliť kuchyňu. Svetlo z lúčov sa striedalo s mrakmi, chvíľu bola kuchyňa tmavá, akoby ani nebola na východnej strane. Vietor fúkal rovnako, ako včera, ale už nie je tak tmavo, tak strašne nejasno.

Dávam rozmraziť lístkové cesto, chce sa mi z neho trošku napiecť. Dnes mám chuť ozdobiť tácku a položiť ju na stôl v obývačke. A povedať nech sa páči a dobrú chuť a všetky tie veci, ktoré ma tešia, dať najavo. Takým nedeľným spôsobom, pri ktorom nebudeme nič musieť, pri ktorom budeme robiť iba to, čo chceme.

Sledujem spiace mača na stole, leží na boku a odfukuje, telíčko sa mu dvíha a klesá od pravidelného dýchania. Zrazu sa preberie, zamraučí a prejde na gaučík, kde razom v klbku zaspí presne tak, ako zvykne veľmi často.

A kým sa zobudíš, bozkávam ťa na ruku aj na líce, tak, aby si mohol ešte pokojne spať. A aby si vedel, že deň sa nám začína.

Dana Sudorová