21. 3. 2010

Prebúdzanie

Utekáme z mesta, z betónovej džungle, lebo sme zbadali prvé jarné lúče. Balíme veci, iba na pár dní, ale predsa, ideme oproti jari.

Teplomer ukazuje pekne nad nulou, keď kupujem ráno v stánku noviny. S mamou si vravíme, že keď je teraz toľko, na obed bude krásne, ideálne. Sestrine deti samé vhupnú do autosedačiek, nechajú sa pripútať, lebo o chvíľu budú behať po lúke, vedia to. Majú čiapky na hlavách, ružovú a modrú, aj keď je teplo, lebo to ešte môže byť klamlivé.


Samota je tichá, ešte akoby spala. Na sezónu sa ešte iba bude pripravovať, ešte tu nie je dlho teplo. V utorok tu bol ešte sneh, teraz ho už nie je vidieť, je iba veľa blata, ale to je dobre, lebo tráva rýchlo zozelenie. Niekde sa už črtajú zelené lístky, malá kričí Aha, budú kvietočky!, a ja pritakávam, lebo onedlho naozaj budú, stačí, že sa teploty udržia.

V dome je ukrutná zima, je vidieť, že celú zimu tu nikto nebol, že sa tu nežilo a nekúrilo. Keď je vonku osemnásť, vnútri na chodbách je snáď iba päť a bez teplého oblečenia sa tu nedá existovať. Spať je tu ešte nemožné, ešte nie sú teploty až tak vysoko a v noci, keď sa vonku pohybujú okolo nuly, sa vnútorné steny tak rýchlo neohrejú. Zimou je ešte chvíľu nasiaknuté všetko, ale pomaly sa to bude meniť. Ožijú muchy, jašteričky a iné všetko živé, cez okná sa bude predierať stále viac a viac slnka a izby budú vyhriate tak, že nám bude až teplo, dusno.




Zbierame s deťmi drevo na oheň, na to ich prehovárať netreba. Nosia konáre a kričia, že toto je dobré a toto nevládzem! Pretekajú sa, kto bude mať viac nazbierané, jediná aktivita, pri ktorej sa nehašteria, lebo každý má svoj svet a vidí svoje paličky, ktoré o chvíľu hodí do ohňa. Prichádza babka s gulášovou a zeleninovou polievkou, obedujeme v prírode a opekáme chlieb a zemiaky a zajedáme ich sušienkami a lineckými koláčikmi plnenými marhuľovým lekvárom.

Pod nohami nám ešte šuchoce lístie, ktoré tu napadalo na jeseň. Stromy ešte len ukazujú púčiky a slnku nastavujú holé konáre, bez listov. Ale už sa lesknú, už nevyzerajú staro a unavene ako na konci jesene. Už sa budia, ako všetko naokolo, onedlho ich budeme vidieť žiť naplno.


Odchádzame navečer, pomaly si razíme cestu domov. Sledujem zapadajúce slnko a už chápem maliarov krajiniek, ktorí takéto výjavy prenášali na plátno. Už rozumiem, že dokázali hodiny a hodiny sledovať scenérie, ktoré im podhodila príroda. Všetko to vnímam, zhlboka sa nadýchnem a vidím presne to, čo som chcela vidieť už trochu skôr, to čo zima skrývala v sebe.


A skôr, ako zdravo unavená padnem do perín, hovorím ti, že to bol pekný deň. Pritakávaš, a ja viem, že sa môžem tešiť. Na nabudúce na samote, ktoré príde onedlho v plnej paráde.

Dana Sudorová

1 komentár:

  1. Pekne! Ja som sice mestsky povalac, ale viem ocenit tieto radosti.

    OdpovedaťOdstrániť