Rozlúčková

Budíme sa, keď je už slnko vysoko, rozpína sa a vlieva do izby bez roliet, bez kúska tieňa. Je celá svetlá a vyhriata, spotení vybiehame na nocou vychladenú chodbu a utekáme po schodoch po rannú kávu. Pijeme ju na schodoch pred domom, škúlime do slnka a otŕčame mu tváre ako jašteričky na jarných múroch.

Sledujeme trávu, je stále zelená, jeseň je ešte veľmi mladá a ukazuje nám iba zopár opadaných listov, jedlé gaštany pod stromom a rosu, ktorá sa drží dlhšie. Okolo sosien rodinky rýdzikov, masliaky, sú rozosiate po celej lúke. Nie sme hubári, ale poznáme ich. Dubáky vraj nie sú, nepršalo.

Berieme pohár, babku a vnúča, prechádzame sa po lesíku a oberáme, čo sa ponúka. Šípky ešte sú, ale tí rýchlejší si naoberali a nám nechali tie vrchné, nedostupné. Skáčeme, ohýname konáre, oberáme červené plody a občas skríkneme „Au“. Plníme pohár, oberáme bodliaky z nohavíc a chytáme prvé pavučinky babieho leta.


Večer je teplý, sedíme pri ohni a vieme, že je to naposledy. Naťahujeme leto, sledujeme oblohu, stíhačky na nej robia stopy a my si mlčky niečo želáme. Lebo vraj keď letí stíhačka, treba si niečo želať a splní sa to. Ako deti sme vykrúcali hlavy a každý sa tváril tajomne, teraz skôr potichu snívame a nepočujeme želania, ktoré kričia krpci sediaci na pníčkoch.

Pečieme zemiaky, neošúpané a zabalené v alobale, nečakáme na pahrebu, hádžeme ich do plameňov a keď prestanú syčať, vyberáme ich. Upečené, chrumkavé, s maslom a slaninkou chutia ako čerstvo vytiahnuté z trúby, len to netrvá tak dlho. Miznú v nás ako po hladovke, nevieme sa nasýtiť, hádžeme a vyberáme ďalšie, ešte niekoľkokrát.

Po zotmení smrdíme dymom, ovoniavame si vlasy a tvárime sa kočovne. Balíme veci, nie je ich veľa, boli sme krátko a na krátky čas stačí pár drobností.


Odchádzame za brieždenia, keď je ešte všade takmer tma a zima, veľký ranný chlad. Kocháme sa krajinou zaliatou v hmle a skorej slnečnej žiare, sledujeme srnčatá, pojedajúce orosenú pašu. Kým počujú motor, pasú sa pokojne, keď však zastaneme, utečú. Pud sebazáchovy je silná vec.

V polovici cesty je už slnko vysoko. Oslepuje, odráža sa od cesty. S prižmúrenými očami sedíme v aute, z rádia sa ozýva „Runaway train never going back“, a my v duchu vieme, že to nie je tak. Vrátime sa, myslíme si potichu. Už na jar...

Dana Sudorová