Ráno odchádzajúceho leta

Na káve jemná velvet pena, pol šálky mlieka, prižmúrené oči a zažatá lampa. Typické ráno, na ktoré si chvíľu zvykám, času je skôr menej ako viac a ja som ešte nevykukla z okna. Zvuk štartujúceho lietadla, o chvíľu poletí ponad naše hlavy, pol šiestej.

Pocit lenivosti, dopredu sa tvárim unavene a v duchu si vravím, že ešte chvíľu. Káva sa rozplýva na jazyku, pena sa stráca vo mne, životabudič, energia. Začínajúci dobrý pocit. Zo seba, zo dňa, ktorý sa budí, z toho, že dnes možno niečo stihnem. Niečo malé, doteraz neviditeľné, niečo viac ako povinnosť.

Jasno, aj keď trochu chladno, augustové ráno, tradičná predzvesť jesene. Ešte je šero, rádio nezapnuté, predpoveď počasia nejasná, ale deň to snáď uhrá. Prvé autá mieria do práce, svietia si do tmy, ktorú prebíja deň neúprosne, dychtivo a rýchlo. Kolobeh ako každý iný, roky nemenný, len autá sú iné.

Po chvíli idem za nimi. Neženiem sa, pomaly ďalej zájdem, vraj. Lebo to tak niekto povedal, lebo to tak možno musí byť. Ranný vzduch, chladivý, osviežujúci, neprehriaty, taký, čo sa má do obeda zmeniť na horúco, lebo ešte stále je leto. Divé slivky na chodníku, rozbitý obchod, v ktorom bola kedysi knižnica, smetisko na schodoch, novinový stánok s tetou, ktorá praje ďakujem a dovidenia skôr, ako vydá päťdesiatcentovú mincu. Park s ľuďmi bez domova na lavičkách, otvoreným vínom pod lavičkami, zastávka.

Do uší mi prúdia tie staré veci, letné hity, ktoré som niesla otcovi, keď sme šli domov na prázdniny. Uprostred leta, celým domom sa ozývalo Ájv gat sanšááájn, do malého bazéna som napustila ľadovú vodu a decká sa v nej máčali tak dlho, kým nemali fialové pery a husiu kožu na celom tele, ale aj tak nechceli von a na druhý deň im nič nebolo. Tak ako mne, keď som bola decko, večne v pohybe, vo vode, premočená, premrznutá, nechcela som von, vždy som kričala, keď ma ťahali nasilu, tak ako oni teraz. Puto. A myšlienky, že nechcem odtiaľ odísť, že nie som mestský človek. Že chcem byť doma dlhšie ako týždeň, že nechcem byť doma na prídel. Dedina má naozaj čaro, ťažko sa z nej odchádza.

Leto v meste je zvláštne. Suché, horúce a prašné, vydýchané a upotené do úmoru bez toho, aby človek niečo pre tú únavu urobil. August o chvíľu skončí, mesto vychladne a zmokne, dedina bude plná blata, a ja budem mať pocit, že leto bolo krátke. Že ho bolo málo. A že ho nikdy nebudem mať dosť. Lebo dobrého veľa nebýva. Vraj.

Dana Salajová

Pútnická blbosť

Takže Hrad bude pútnickým miestom. Keď som videl na titulke SME.sk túto vetu, myslel som si, že zle čítam. Len dovtedy, kým som si nevšimol, že je to citát súdruha premiéra.

Plány súdruha Fica postaviť na nádvorí sochu Svätopluka, sú ešte veľmi skromné. Podľa mňa by na nádvorí Hradu malo stáť trojvŕšie a až na ňom socha Svätopluka. Ale nie hocijaká, tá socha by mala byť aspoň taká veľká, aby od pása hore trčala nad strechy Hradu. Prípadne by mohla trímať v ruke meč a ukazovať smer, ktorým sa istý ožran chcel vybrať na tankoch...

Pútnické miesto si samozrejme vyžaduje aj určité zázemie. Na parkovanie pútnikov by sa mala využiť garáž NRSR. Hlavnú reguláciu dopravy by mohla zabezpečovať pani Ľudmila Nováková. Jednak má skúsenosti s predsedom SNS, jeho fanklub pre ňu teda nebude nič nové, a navyše predpokladám, že väčšina pútnikov by s ňou mohla zaobchádzať aj lepšie, ako istý nemenovaný poslanecký pilot.


A tak sa Bratislava stane nielen hlavným mestom, rajom developerov, jediným hlavným mestom Európy bez metra, ale ešte aj pútnickým miestom. Ak sa socha vydarí, pútnické miesto na Hrade strčí do vrecka aj Rio, či Lourdy.

Otvorenou otázkou zostáva, aké zázraky sa na tomto vládou vytvorenom pútnickom mieste budú diať. Žeby tu ľudia pri pohľade na tento nezmysel prichádzali k rozumu? Súdruh Fico by si to mal s tým pútnickým miestom ešte poriadne rozmyslieť, riziko straty preferencií by mohlo byť príliš vysoké...

Juraj Petrovič

Bez samoty na samote (Dedina)

Dedina, ktorá je k samote najbližšie, je od nej asi kilometer vzdialená. Od domu, v ktorom bývame, ju delí kopec, a na ňom stojí kostol. Viditeľný odvšadiaľ.

Zvonár

Jediné „človečie“, čo sem dolieha, sú práve zvuky jeho zvonov. Zvonár zvonil ešte pred rokom za dvacku, v korunách; teraz vraj berie jedno euro za každé odzvonenie. Taký typický dedinčan, ako len najviac môže byť. Smrdí ďatelinou, ktorú pravidelne zbiera, potom a vínom, ktoré pije namiesto vody, lebo ju má od chlóru bielu ako mlieko. Bezzubý, zvráskavený, ušpinený a neškodný. Dobráčisko od kosti. Zvoní vždy, keď treba, aj niekoľkokrát za deň.

Do kostola sa vždy doteperí zo svojho letného domčeka, starého možno sto rokov, so strechou, ktorá ledva stojí, a s modrými stenami. Zvedavcom ukáže všetko, čo treba – útroby kostola, strmé drevené schody, ktoré vraj zabili dvoch jeho predchodcov (prispel k tomu alkohol), netopierí trus, ktorým sa brodí pred každým zvonením, aj názornú ukážku. Keď minulé leto zvonil, stáli sme pri ňom a jeho troch zvonoch. Sú ťažké, masívne a zblízka ohromne veľké. Nepripraveného človeka absolútne rozhodia. S rukami na ušiach som kričala, nech prestane, ale nepomohlo. Zžitý so svojou prácou a s vatou v ušiach ma nepočul. Hompáľal sa, usmieval sa a nebol schopný prestať. Tomu sa hovorí nadšenie z práce.


Trhový mechanizmus

Ľudia všeobecne sú tu iní ako v meste. Máloktorý chlap v krčme smrdí inak ako zvonár, ale každý, koho stretnete, sa zdraví. Tu sa zdravia všetci navzájom, zastavia sa, pozhovárajú, nikto sa nikam neponáhľa. Keď im poviete, že bývate na samote, hneď všetci vedia, kde to je, hneď vedia, „čí“ ste. A keď to poviete jednému – je jedno, či to je chlap alebo žena – vie to za krátky čas celá dedina. Lenže tu vás to nemusí mrzieť. Nikto vás nestihne spoznať natoľko, aby vás mohli ohovárať, ste pre nich stále natoľko cudzí, že vás berú ako atrakciu. Ako niekoho, kto tu teraz je, ale o pár dní nebude. A aj preto sa snažia. Pomáhajú, ukazujú, navigujú, odporúčajú. Nemusíte mať „konexie“, stačí niekoho stretnúť na ceste a opýtať sa. Na vajcia, mlieko, kozí syr, med, každý tu niečo má, a keď nemá, povie vám pár mien, ktoré majú. Aj takto tu funguje trh. Nikto nikomu nie je konkurenciou, sem to ešte neprišlo.

Všetky cesty vedú do krčmy

Najviac osudov sa zíde – ako inak – v krčme. Bývalí družstevníci, vyslúžilý policajt, malý podnikateľ s drevom, zopár žien v domácnosti, dôchodca takmer neschopný chodiť, zvonár a prázdninujúca mládež. Mladí sedia v altánku za cestou, popíjajú kofolu a čakajú na otvorenie tanečnej sály, dnes bude diskotéka. Tí ostatní sa snažia byť čo najbližšie k baru. Aby nemuseli chodiť ďaleko. Krčmárka – starostova žena – ochotne čapuje, nalieva, donáša plné a odnáša prázdne poháre. Čiperná baba, ľudia ju tu majú radi. Konflikt záujmov? Neexistuje. Obslúžení sú, pekné slovo sa každému ujde, ceny sú minimálne, zákazníci spokojní.

Jano s Jarom – bývalí družstevníci, obaja majú okolo päťdesiatky – boli ešte minulý rok na aktivačkách. Dnes už je to inak. Jano stráži sliepky v novej pipikárni, ako nazýva slepačiu farmu, a Jaro je invalid. Strážil tiež, ale nafúkal a kariéra v pipikárni skončila. Tí dvaja doteraz takmer stále muklovali spolu, po práci dokonca, keď bolo treba, kopali hroby. Ak by niekto chcel podrobnú prednášku o kopaní hrobov, ochotne vysvetlia. Dokážu o tom rozprávať hodiny. A hlavne sa dozviete, kto kde predáva dom, kto sa od koho odsťahoval, kto s pitím prestal a kto začal. Aj iné dôležité správy.


Teraz sedia v krčme, popíjajú malé pivo a becherovku v štamperlíkoch, v tvári sú už červení a jazyky sa im začínajú motať. Spomínajú na časy minulé, na to, ako ich prepustili z družstva a nezabudnú si občas ponadávať. Nie ostro, len tak medzi rečou. To, čo sa nám na dedine zdá fajn, to oni kritizujú. „Každý sa tu každému do taniera pozerá, a závidí, aj keď je ten tanier prázdny!“ začne Jaro. Jano len prikyvuje, navzájom sa dopĺňajú. Necháme ich vyrozprávať sa, až kým neprejdú pozvoľna na inú tému. Jano sa potrebuje pochváliť. Pousmeje sa, a za slávnostného „Dana, boha, ja som ti moderný človek“ vyťahuje z vrecka na montérkovej bunde mobil. Starý, s čiernobielym, krížom prasknutým displejom, ale funkčný, dovolať sa mu dá. Kredit mu dobíja sused, sám si nevie, ale to ho nemrzí.

Sedíme s chlapcami celý večer. Rozprávajú, čo len chcú, my počúvame. Spoznávame náturu slovenskej dediny, absolútne odlišnú od tej našej, mestskej. Keď nás začne obťažovať podgurážený Imro, podnikateľ s drevom z dolného konca, Jaro mu prehovorí do duše. Pokojne, kamarátsky, ale na rovinu. Keď Imro definitívne odíde, poberá sa aj zvonár. Z krčmy to má ďalej, a odprevádzanie dôchodcu z domčeka hneď vedľa tiež nie je slasť. Ujo má problémy s nohami aj za triezva, nie to ešte po niekoľkých malých pivách preklápaných borovičkou.

Lúčime sa neskoro večer, keď je všade tma ako v rohu a keď si uvedomíme, že krčmárka kvôli nám nadčasuje už niekoľko hodín. Jano nás opúšťa hneď za rohom krčmy, Jaro nás ešte pár metrov odprevádza. Na druhý deň, pri prechádzke dedinou, nám kýva z vlečky traktora. Idú so zvonárom zvážať seno. A nezabudne zakričať, nech prídeme do krčmy.

Vybavil nám totiž domáce vajcia, kozí syr a na koštovku domáce víno...

Dana Salajová
(pokračovanie)

Súvisiaci článok: Bez samoty na samote (1)

Tri poučné dni na Slovensku a v Rakúsku

Jeden piatok, predajňa potravín CBA vo Vrakuni:

„Dobrý deň, máte vajíčka?,“ pýtame sa hnedovlasej staršej dámy, z ktorej životné nadšenie vyprchalo ešte v auguste 1968. „Máme,“ a začne ich z pultu ládovať do sakla, hoci sme ešte nepovedali, koľko ich chceme. „Dokedy ich treba spotrebovať?,“ kladieme ďalšiu otázku. Nervózne na nás zazrie a hlesne: „Do zajtra.“ Nedá nám to: „Prečo ich neskladujete v chladiacom pulte, ale na ňom, keď im končí záruka?“ Nadýchne sa, očervenie, na krku jej naskočia škvrny, ale nepovie nič, len zlostne treskne saklom po pulte.

Nie, takéto správanie jej nedarujeme. Pokračujeme v jej trápení. Pýtame sa, prečo majú v bedničkách brokolicu, ktorá sa nedá konzumovať. Evidentne totiž pochádzala z čias, keď za sebou Klement Gottwald ťahal gumeného káčera. Zelená farba na nej nie je, samá pleseň a černota. „Kto vám to káže kupovať?,“ arogantne nás poučí teta misiztrubka a my vieme, že tu logika končí.

Opúšťame vozík, naplnený iným tovarom za desiatky eur a vieme, že sem už nikdy nevkročíme. Toto bola ich druhá šanca. Minule nám predali múku, ktorá mala vydržať do októbra a doma sa z nej vyvalili oné. Larvy.

Mimochodom, svedkom druhej časti aktuálneho incidentu bol aj vedúci (zrejme). Postarší pánko, ktorý nepovedal ani slovo, len zazeral spomedzi regálov. Asi sme neboli prví, čo si o CBA v tejto lokalite (na obrázku označené zelenou) pomysleli svoje. A áno, zamyká sa tam už desať minút pred záverečnou.

Kto chce vidieť skanzen socializmu, komunistický interiér, znudené tváre predavačiek, ktoré akoby chodili do práce za trest (výnimkou sú občas pokladníčky, z ktorých jedna aj zdraví), hor sa sem. Taká koncentrácia neschopnosti je totiž raritou už aj u nás.


Jedna sobota, trhovisko vo Vrakuni:

„Rozkrojíte nám, prosím, ten melón? Šesť kíl je veľa, stačí nám polovica,“ oslovujeme korpulentnú a falošne blonďavú tetku okolo päťdesiatky, ktorá si stoly aj s manželom rozložila napravo od vchodu. „No iste, po kúskoch to budem predávať. V žiadnom prípade,“ arogantne zvreští prasnica (mienim tým povahu, nie výzor) bez toho, aby otočila hlavu. Decibely hluku to ticho násobí... Stojí k nám chrbtom a niečo krája. Jej manžel len bezmocne rozhodí rukami a povie „ďakujem, dovidenia“.

Dostať dve evri a desať cenťákov sa jej zdá málo? Keď nedáš štyri evri dvadsať, tak ťa serem? Nevadí, na slovenské ťapše tohto typu ešte nikto liek nevynašiel. Ak nás niečo mrzelo, tak fakt, že sme pri sebe nemali foťák alebo kameru. Ksicht tohto prototypu hlupane by mal visieť všade. Voči trhovisku je to však nespravodlivé. Ostatní predávajúci, s ktorými sme mali tú česť, boli v poriadku. Dedka, ktorý jednou rukou fajčil, druhou sa škrabal v uchu, aby ňou potom zhŕňal do umelých pohárov strakatú fazuľu podľa želania zákazníkov, nepočítame.

Tá istá sobota v Rakúsku:

Prichádzame do Hainburgu. Boro včera vravel, že tam je kúpalisko. Vyskúšame. Cestou v aute, stále rozladený z rannej tetky na trhovisku, precedím cez zuby, že bohvie, či tam zaparkujeme a či nás na parkovnom nezoderú ako kedysi, keď sme sa pokúšali navštíviť podobné oné na Slovensku.

Som blbec. Parkovisko zdarma. Pohodlné, bezproblémové. V kase milá tetka. Sedem evri za dve osoby. Lehátka na prenájom už pri vchode. Kúpalisko plné ľudí, ale stále dosť miesta to, aby nás pri čítaní našich českých favoritov (Reflex a Týden) nikto nerušil. Tráva skoro ako na golfovom ihrisku. Bez hmyzu. Bez odpadkov. Bufet čistý, rýchly. Obsluha príjemná. Ľadová káva skvelá. Všade okolo slovenčina. Ani sa nečudujeme. Po tom, čo sme kedysi videli na slovenských kúpaliskách, je toto raj. Pár minút od hraníc.

Prichádzame do Viedne.


Po prechádzke sadáme na večeru. Obsluhujú mladé žabky okolo dvadsiatky. Príjemné, nevtieravé, s úsmevom na fejsoch, hoci terasa bola úplne napráskaná jedlachtivými persónami. V ponuke minimálne polovica jedál vegetariánskych. V lístku to zabralo niekoľko strán. Padáme na hubu. Žiadny vyprážaný syr so šunkou, či bryndzáky so slaninou. Áno, presne tieto dve žrádla slovenské reštiky obvykle ponúkajú ako vrchol bezmäsitého kumštu. Šunka a slanina sú zjavne rastliny.


Jedna nedeľa v Rakúsku:

Aj s kamošmi vchádzame do Bad Deutsch-Altenburgu. Sú tam pekné kúpele. Odstavíme premiestňovadlá a hrnieme sa k Dunaju. Vyzúvame sa a šmarho nohami do vody.


Keď nás vyplašila vlna z okoloplávajúcej lode, šli sme realizovať pitný program do reštiky priamo pri brehu. O pani, ktorá nás obsluhovala, nemožno povedať, že by nebola slušná. Pozdravila pri príchode aj pri odchode, ale počas celej konverzácie v nej chýbal život. Nadšenie. Ochota. Úsmev. Akoby bola unavená, akoby ju to nebavilo. Nie, netvrdíme, že to bolo tým, že bola Slovenka, hoci bola. Dali sme si voľajakú vodu. Bublinkovú. Každý pollitrovú. Keď sme do nej chceli citrón, povedala, že ho má málo a potrebuje ho na ryby. Nakoniec nám síce vodu voľajakou citrónovou onou ochutila, ale pachuť zostala. Najesť sme sa šli inde, ale predtým sme vybehli trochu na kopec a omrkli totoka:


Najedli sme sa v dedine. Šialene príjemný čašník, hoci bol sám na celý podnik, nám priniesol takô, ako vidíte nižšie. To vážne existuje niekto, kto ako zeleninovú prílohu neponúka vysušenú sterilizovanú srágoru?






A neľutovali sme.

Nemyslíme si, že všeobecne platí poučka „tupé služby na Slovensku, skvelé služby v Rakúsku“. U nás aj u nich je možné naraziť tak na idiotov, ako aj na normálnych. Nech sa však hejslováci aj na pipíky postavia, nič nezmenia na tom, že rakúsky asfalt nie je rozdrbaný a poflekovaný záplatami ako ten náš, že tam nespoplatňujú parkovanie v každej diere, že rady v pokladniach sú krátke, a že kam prídeme, tam máme pocit, že si niekto naše evri váži. A nie, porovnávať viedenskú Billu s tou slovenskou, to naozaj nejdeme. To by sa nedalo napísať slušne.

Karol Sudor