Aj ja chcem dať päť hviezdičiek The Cure

Yxo prednedávnom napísal krátky, a veľmi príjemný text do .týždňa. Svojich päť hviezdičiek (pozor, Piano) pridelil albumu Head on the Door od The Cure. Potešil ma - trošku, nebudem sa klamať. Srdce mi zaplesalo, myseľ zablúdila do spomienok. Nie zlá voľba, všetko naporádku... iba tá moja duša nie. Len si hentam v pozadí mrmľala svoje a - mala podnet!

Album z roku 1985 je fajn. Aj podľa mňa je to veľmi vydarené dielo a jedna z pamätných vecí tej doby. Dobre, OK - ortodoxní kjuristi a oldskúloví gotici milujúci hlboké temné vody a pavučiny všade okolo seba pokojne môžu hundrať (aj ja som taká bola). Opakovať ako mantru, že je to ten najodpornejší pop, aký kedy chlapci na čele s Robertom Smithom urobili, je úplne legitímne.

Ja však Yxovi rozumiem. Veď chyťme sa za srdce: kto z nás nežiari radosťou, keď tojejednoktorá hudobná stanica zahrá Close to me? A kto by s nimi nespieval do rytmu In Between Days, neusmieval sa a nemal krajší deň, keď Roberta na kolenách kopne, prepánajána, červená ponožka? Hej, hej, presne tak - jednoduché až bizarné, ale veselé, melodické a skočné. Neubližovalo a aj teraz teší (pokojne poviem, že aj imidžových zatemnencov na život a na smrť). Bol to pop a Cure ho robili originálne, absolútne sebe vlastne a nezabudnuteľne.

Ale nie o tom som chcela.

Chcela som o tomto: asi pred rokom som cestovala do práce mestským autobusom. Atmosféra ako vyšitá: sneh navôkol (a bratislavská zápcha), miesto pri zarosenom okne, správne vydýchaný vzduch a mokré topánky, hlava ešte bez myšlienok na niečo konkrétne, tak napoly vo sne...

... a vtedy sa to na mňa vyvalilo; nevinne, étericky a absolútne:

HOW DID WE GET THIS FAR APART

WE USED TO BE SO CLOSE TOGETHER...

V tej chvíli som mala chuť kričať. Jednoducho to pustiť von. Že toto sú Cure, že toto je to, čo sa pamätá, že toto je to, čo je pre nich absolútne typické. Presne tie zvuky a ten text a všetko okolo neho. Že Cure neboli iba gotici a popíci, že neboli iba v osemdesiatych rokoch a že neboli len Pornography, Disintegration či Kiss me kiss me kiss me.

Že Cure boli aj rok 1992 a album Wish.

Wish je muzika, s ktorou som strávila pubertu. Album, ktorý znamenal ich komerčný vrchol. Album, ktorý priniesol najväčší, najhranejší a najviac sa z neho vymykajúci hit Friday I´m in Love. Trošku šibnutý, úplne veselý, úplne najviac obohratý a najmä - dvojsečná zbraň. Na jednej strane z neho kapele kvapkajú tantiémy dodnes, na strane druhej práve vďaka nej priaznivci uprednostňujú predchádzajúcu tvorbu, či občas siahnu po albume Bloodflowers (2000 - príjemná záležitosť predávaná po troške takmer bez reklamy). A to je podľa mňa škoda.

Wish je zvláštny. Nevytŕča z radu, a predsa prináša (na tie časy a vlastne aj napotom) nový zvuk, nový pohľad kapely a nový pohľad na kapelu. Friday I´m In Love sa stala hitom aj napriek tomu, že nie je typicky popová (ale pop v podaní Cure nebol typický nikdy). Wish však najmä nie je iba Friday I´m In Love. Je hudobne rôznorodý, nie je možné ho škatuľkovať či inak postaviť „do radu" k iným albumom. Nie je výsostne depresívny, ani temne melancholický a prší v ňom menej ako obvykle. Gitary sú však miestami natoľko ostré a spev často taký naliehavý, že z toho všetkého naskakujú zimomriavky. Balady sú umiestnené za gitarové veci akoby na kľúč, až to všetko dáva pocit, že keby sa niečo vymenilo, ostalo by akési prázdne miesto.

Divné, veď hovorím.

Stalo sa mi s ním to, čo mnohým - začala som cúvať, vracať sa v čase (a v zásade "nič tým nestrácať", že áno). Objavené Just Like Heaven, Lovecats, Lullaby, kultová A Forest či éterická Charlotte Sometimes (atakďalej) sa na mňa valili postupne, trvalo to roky. Z albumu, ktorý to všetko spustil, zrazu ostala jediná vec, ktorú masírovali rádiá dovtedy, kým sa pomaly nezačala hnusiť. A, pravda, k pestovanému image kjuristu akosi neodmysliteľne patrí klapka na očiach a tvrdenie, že Disintegration je to najlepšie.

Nuž, áno, to bolo.

V tom autobuse som album počula prvý krát po veľmi dlhom čase. A znovu som si spomenula na to, čo som tvrdila, keď som ho počúvala dennodenne niekoľko krát. Wish je muzika, ktorú môžete počúvať, ostať pri nej uvoľnení a nemáte pocit nudy. Je to pritom zmes všetkých zvukov Cure, aké ich napadli (a ktoré neskôr už aj tak iba viacmenej opakovali). Je to pre mňa Cure v tej najčistejšej podobe, akú mohli ponúknuť. Piesne From The Edge Of the Deep Green Sea alebo Cut sú minimálne tak úderné a živelné ako Fascination Street, a Apart či A Letter to Elise majú (nielen na koncertoch) tak silnú atmosféru, ako svojho času Catch či The Same Deep Water As You.

Robert Smith zvykol pri každom novovydanom albume hovoriť, že je to ten najlepší album, aký urobili. V prípade Wish má podľa mňa absolútnu pravdu. Žiadny iný album (ani predtým, ani potom) mi nebol tak blízky ako práve tento. Dokonca aj po takmer 20 rokoch.

Mám teda právo nazvať ho kultovým, nie?

Dana Sudorová

autori foto: Ivana Melichová a Róbert Tenk (festival Sziget, Budapešť 2002)