25. 7. 2010

Nikdy by som nebol veril

Bruck an der Leitha. 23.7.2010. Ležím pod javorom. Počúvam slovenčinu okolo seba, pozerám do koruny a hovorím:


Keby ti niekto pred 22 rokmi zahlásil, že raz bude na rakúskom kúpalisku prevaha Slovákov, nepovedala by si mu, že je blázon?

Kto to mohol vedieť?, odpovieš otázkou.

Ja viem, ale pamätáš si, ako sme sa vracali od tvojej sestry? Pred Bergom sme mali v žalúdkoch kamene...

------

Hodinu pred závorou som sa ťa opýtal:

Máme vyplnené všetko (colné a devízové prehlásenie)?

Máme, odpovedala si. Mám tam všetko: walkman, jogurty, ramu, toastový chlieb a fľašu vína.

(mimo walkmana nemalo zmysel napísať nič z toho, ale čo tam už dať, aby sme im nepripadali divní, že si nič nenesieme, aby nás neprekutali až po pneumatiky?)

Pršalo. Vracali sme sa nočným mestečkom (Hainburgom), dúfajúc, že nás nerozoberú do poslednej ponožky. Okrem tovaru uvedeného v colnom a devízovom prehlásení, niesli sme nezávadné časopisy a platňu Flojdov (v hlave Benátky, ktoré vám nikto nezoberie).

Z budovy na hranici vyšli pasovák s colníkom: Odkiaľ?

Z Nemecka, od rodiny, odpovedám ja, pretože som šéfom (sedím za volantom).

Koľko ste boli? Pýtajú sa naraz. Prší, asi to chcú mať za sebou, aj keď je pod strieškou sucho, je trochu chladný večer.

Vidíte podľa pečiatky, dva týždne.

Pohľady sa im stretli. Opäť sa mi prizrú:

Čo nesiete domov?

Je to v prehlásení, odpovedám.

Vystúpte si a zložte batožinu zo strechy. Otvorte ju!

Vtedy ešte neboli bežné plastové nosiče batožiny. Na streche sme mali akúsi celtovinu spojenú zipsom. Bola neforemná a veľká, obaja príslušníci mi museli pomôcť. Uložili sme ju na lavičku, otvorili a ja som prehádzal šatstvo a osobné veci, aby videli, že nič zakázané nenesieme.

Potom prebehla prehliadka vozidla. Podrobná, ale nie prehnaná.

Malé intermezzo malo dobrý priebeh aj koniec. Aj keď je dnes už nepredstaviteľné. A smutnou srandou je, že ani pri ceste do bratských štátov nebývala hraničná kontrola selankou. Pre objektívnosť treba doložiť, že tam išlo skôr o podozrenie či cestujúci neprenáša nadmerné množstvo potravín alebo či náhodou nekšeftuje s vybraným tovarom. Inak bola hranica s Maďarskom (v osemdesiatych rokoch) voľne prejazdná.

Dovidenia!

Čuráci, povedal som za zatvorenými dverami, keď som napchal všetko na svoje miesto (s uložením batožiny opäť na strechu mi už nepomohli).

Poznám niekoľko príbehov, ktoré sa udiali na hranici so Západom. Tento coming home bol na tú dobu pohodový. Mohol som tam stráviť aj niekoľko hodín.

Keď som z nevedomosti vošiel v osemdesiatom štvrtom za prvé hraničné pásmo, držali ma v aute dlhý čas. Mierili na nás so samopalmi a manželka musela vykonať intímnu potrebu priamo vo vozidle. Dávnejšie som o tom napísal inde.

Zámienku by si strážcovia hraníc našli. Keby chceli. Alebo keby mali podozrenie, že prenášam niečo, čo je v rozpore s vtedy platnými predpismi. Po rokoch mi napadlo, ako nesmierne musí niektorým príslušníkom (policajtom), ak sú ešte aktívni, chýbať ten nesmierny pocit moci a dôležitosti.

----

Keď sme išli opačným smerom, prežívali sme iný strach... Či vôbec prejdeme? Či na nás nepríde anonymné udanie, že chceme zdrhnúť? Strach pre zašité marky pod čalúnením za rámom predného skla (chvalabohu, nič sa nestalo a marky nenašli).

Teraz to opadlo. Cítili sme iba smútok. Z návratu. Vediac, že sa von niekoľko rokov (a možno už nikdy) nedostaneme. Kto mohol tušiť, že o pár mesiacov budú hranice korzom? Husák sa musel čudovať...

Pred Novembrom sme boli vonku dvakrát. Prvý raz sme museli doma nechať poistku - nášho syna. Oklamali sme ho, že deti nesmú do Nemecka pre nákazlivú chorobu. Vtedy by to asi v sebe ešte nespracoval, keby počul pravdu... Že on je, tu v Bratislave, zárukou, aby sa jeho rodičia dobrovoľne vrátili do spravodlivého sveta, do krajiny mieru a socializmu.

-----

Vtedy bol Hainburg ospalým mestečkom na okraji československého záujmu. Vedeli sme, že existujú Berg či Marchegg, čarovné názvy prechodov do slobodného sveta. Hraničné uzly, maličké a v skutočnosti nevýznamné.

Bol takým rakúskym pezinkom a jeho sv. jurom bol nepríťažlivý Wolfsthal. Ale to sme jasne uvideli až začiatkom deväťdesiatych rokov. Keď sme sa už bežne mohli prejsť aj po Viedni (mimochodom, ani tá nebola pred dvadsiatimi rokmi taká krásna akou sa mi vidí byť dnes).

Prihraničné sídla ožili. Miestni možno s nostalgiou spomínajú na časy, keď mohli prejsť ulicou bez toho, aby sa museli vyhnúť kolónam vozidiel. Ale určite si uvedomujú, že ich mesto opeknelo a zbohatlo aj vďaka pádu Železnej opony.

Ležím pod javorom na bruckskom kúpalisku Parkbad. Polhodinu od Bratislavy. A stále nechápem, že je to také jednoduché.

Som slobodne vo svete, ktorý bol zakázaný. A nikto neveril, že sa to zmení.

zdroj foto: http://www.lorenz-partner.at/current/large/bruck1.jpg

Boris Burger

16 komentárov:

  1. vidis, a to mala klamarka bollova v rozhovore gule tvrdit, ze "každý, kto chcel a bol ochotný obetovať pár korún, mohol vycestovať. Bežný človek mohol naozaj vycestovať kamkoľvek bez problémov."

    na poznamku o ponizujuich procedurach, a ze povolenie vycestovat nedostal kazdy, zavalila, ze mam zle a nekompletne informacie:)

    a taketo cosi ludia este nedavno napchali do parlamentu.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ano Borisko,

    od svojho dedka si stale rada vypocujem vsetky jeho pribehu pred padom zeleznej opony. On ma este stale doma odlozene tlaciva, ktore musel vyplnat, ked chcel vycestovat do Nemecka - otazky ako - kolko nezaopatrenych deti - cim viac tym lepsie - poistka, v ktorych krajinach uz bol. Na kolko presne odchadza a kto ide s nim, ci niekto z jeho rodiny zije v zahranici... Tot minuly mesiac mi ukazoval.Vsetko sa zda ako zo zleho sna. Ja si pamatam veci len ako dieta. V 89 som mala len 8 rokov, chvalabohu. Schwarczka

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ked som to cital, Bollovu, napadlo mi ako to myslela: Ked si mal peniaze podplatil si koho sa dalo a dostal si sa :(
    Najsmutnejsie je, ze mi sme sa vlastne dostali iba na pozvanie priameho rodinneho prislusnika, najblizsieho. A pretoze Ceskoslovensko podpisalo medzinarodne dohody, nesmelo v tych rokoch (uz bol na scene Gorbacov) zabranit styku s blizkym pribuznym, pretoze devizovy prislub, ako turista som nikdy nedostal, vzdy mi bol zamietnuty. A bez neho si mohol ist von iba na spominane pozvanie. Niektori ludia, ktori mali peniaze podplacali a dostali sa von aj takym sposobom. No, a bolo niekolko malo ludi, ktori vraj dostali devizovy prislub bez toho, ze by museli niekoho podplatit. Verim, ze je to mozne. Ale ja som nikoho takeho osobne nepoznal. Dostat sa na Zapad dalo aj cestovnou kancelariou, ako to prebiehalo, neviem. Viem iba to, ze v zajazdoch chodievali tzv. bozie ocka, estebaci, ktori mali za ukol, aby sa kazdy vratil domov. Aj preto sa odovzdavali pasy. Bez nich si to mal v cudzine tazke. A pamatam si v roku 1977, v Juhoslavii, ako sa rozplakalo jedno bozie ocko, ked mu zmizol nas kamarat z autobusu. Vybral sa ilegalne do Talianska, aj bez pasu.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. A samozrejme, bez dolozky a schvalenia v robote si mohol o ceste iba snivat. ROH, vedenie a pod. Po ceste som musel pre podnik spisat hlasenie, s kym som sa v cudzine stretol.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Peta, naozaj, my sme sa pre cestu von museli casto ponizovat ako taki podludia. Jednak mnohi zavideli (ti, od ktorych zaviselo ci nas pustia), druha vec bola, ze casto ti ludia, ktori nam dali peciatku na vycestovanie, mali strach, ci sa vratime. Pretoze aj oni mohli mat neprijemnosti. Pamatam si na namestnika, ako hovoril riaditelovi: Ja bych toho Borisa nepustal, on tam ma rodinu, ta by sa o neho vedela postarat, kym sa postavi na vlastne nohy, sudruh riaditel, rozmysli si to! Vtedy som odisiel z prace a odisiel na iny zavod, kde som riaditelovi vysvetlil, ze pre tento dovod chcem ist pracovat k nim, dal som si ale podmienku, aby mi tu cestu schvalil.A drzal som za ruku maleho Borisa a hovoril mu: Vidis aj od tohoto fuzateho uja riaditela zavisi, ci sa dostanes k moru so svojou alergiou.
    Nahodou to bol, vlastne samozrejme, komunista, ale bol to slusny chlap: Dobre, povedal a podali sme si ruky. Islo o Juhoslaviu. Aj s tym boli take problemy, pretoze odtial sa, ak clovek chcel, dalo ujst na Zapad. Aj ked, tam sa dostat nebol az taky problem, ako sa dopstat priamo kusok sem, do Hainburgu. V kazdom pripade, boli velmi ostraziti a niektori velmi zavistlivi. Boli aj slusni ludia, ako spominany riaditel. Aspon ja som ho vtedy tak videl.

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Tak podľa pani Bollovej sme asi neboli bežní ľudia... Moje prvé (a na dlhé roky jediné - a pekne ľadové) more bolo v Nemecku - na ostrove Rujana, kam ma zobral strýko do tábora. Inak sme necestovali ani do tzv. spriatelených krajín, lebo otcovi ušli sesternice do Kanady, tak sa bál, že mu pri preverovaní doložiek na vycestovanie na to prídu... Ale áno, bežní ľudia mohli ísť kam chceli. Pokiaľ to nebolo do zahraničia...
    Boris, veľmi dobre si to napísal. Vďaka.

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Andy, dakujem Ti!

    Bollova je typickym klamarom, ktory maluje minulost naruzovo za kazdu cenu. Verim, ze ona si mohla cestovat kedy chcela.
    Inak, mal som susedu, bola zamestnankynou MV, viem ze mi v tych rokoch (bolo to vlastne tesne pred Svieckovou manifestaciou, varovala ma, aby som na nu nesiel) medzi recou povedala, ze jedine miesto kam mohli oni, vtedajsi policajti cestovat, bol vychodny blok a Kuba (keby na to mala peniaze).

    OdpovedaťOdstrániť
  8. vzdy ked pozeram stare CS serialy v telke, tak mi je tak prijemne na dusi, ze az raz moj syn bude pozerat tie serialy, tak mu budem musiet vysvetlovat polovicu tych dialogov (teda pevne verim, ze sa to nevrati a nebude to mat v kazdodennom zivote :) )

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Andy: Rujana? :-) Ja tiez :-) najviac ma tam ale uchvatili hory z kriedy :-)

    Bollova kludne nemusela nikde nikdy cestovat, to co tvrdi proste tvrdi z pocitu, ze teraz pyskuju zli ludia, ktori boli za sociku podvrataci a mysli si, ze "slusni" nemohli mat problemy. Proste taka zmeska "uprimnej" viery a premaluvania cierneho za biele. Su kvanta ludi, co im je srdecne jedno ci sa dalo a ako cestovat v minulosti.

    OdpovedaťOdstrániť
  10. Dúfajme, ťe sa tie šialené časy už nikdy nevrátia. A Bollová nech odpočíva v pokoji, čo najskôr. A s ňou proletári všetkých krajín.

    OdpovedaťOdstrániť
  11. predosly komentar je moj :-) a pridam este to, co som napisal na vybrali.sme.sk

    tazko budes argumentovat tomu, kto proste dnes nekladie doraz na moznost cestovat, co i len do Hainburgu. Proste to po desiatkach rokov nepovazuje za nic dolezite.

    Viete kolko ludi po dedinach zije stale na jednom mieste a maximalne raz za tyzden idu do okresneho mesta rychlo nakupit ale obratom naspat? Tym nevysvetlis ani za tisic rokov, ze kdesi na okraji Slovenska bola paradoxna situacia, ze o 500 metrov dalej si nemohol ist do akejsi rakuskej dedinky? :-) Ked si k nim este pripocitas mentalitu, ktora spociva v tom, ze "vtedy bolo lepsie" tak nenajdes ziadny argument - pre nich dolezite veci su skutocne nedostupnejsie (mlieko za 2 koruny) pricom nevnimaju nic ine :-)

    Boris, taketo "pasovacie" praktiky nemali len ludia, co cestovali za rodinou ale samozrejme uplne kazdy, co cestoval von "pasoval" - vratane valut kadetade.

    Chcem len povedat, ze plne to vnimaju len ludia, ktori uz vopred s tym suhlasia a tych, co to popieraju, nepresvedcis len slovami. Naviac mas Boris talent to prikreslit slovnymi spojeniami (vyrobit z toho pribeh) a podla mna realita tej udalosti bola ostrejsia (na rovinu povedane, ak by okolo mna pobehovali ludia so samopalmi, tak mi nie je... proste dobre). Bolo by to bez akejkolvek pointy. Velmi vela ludi v tej dobe nevnimalo takyto stav ako neprijatelny.

    Ja to rad ilustrijem tym, ako nam na gymnaziu zakazovali nosit rifle. To nariadenie sa asi dedilo z generacie na generaciu a nemalo uz ziadny vazny dovod. Pekne na tom bolo, ze zakaz platil vyhradne na klasicke rifle, takze ked dosla moda tych pasikavych rifli ci dokonca plesnovych, tie sme veselo nosili. Proste podivna doba a nikto nijako zvlast neprotestoval, ze je to blbost. Absurditu v tom vidime az dnes.

    OdpovedaťOdstrániť
  12. Rony, dakujem Ti, pochvalim sa synovi, ze sa Ti clanok pacil. On Ta pozna z minulosti, ale to sme si uz volakedy pisali, ak sa nemylim.
    Vlastne musis byt starsi ako on, pretoze riflove obdobie si nepamata, teda, zakazy.

    Na tej hranici to bolo huste a vtedy som si vlastne uvedomil, kam az ten rezim zasiel, ze ti vojaci mi vyjadrovali solidaritu, ale zbranami neuhli ani o kusok. Rozum im hovoril (tym radovym strelcom), ze je to sialena situacia, ale urcite by strielali, keby som sa pohol z miesta. To bolo jasne. Zena sa z toho zbierala mesiac.

    Je uplne presne, ze mnozstvo ludi ku stastiu nepotrebuje slobodu, pretoze zije vo svojom sukromnom svete a nijako im nevysvetlis, ze ide aj o ich vnukov. Oni ziju pre seba a pre tych, ktori ich v tom kratkom zivote obklopuju. Na buducnost nemyslia a nechapu ani to, ze sme si prejedali dvojkorunovym mliekom nasu buducnost.

    Poznam byvaleho policajta, je to este relativne mlady chlap, blizi sa k patdesiatke. Ma pracu a peniaze, ktore by u policie rozhodne nemal. K tomu vysluhovy dochodok. Nikdy som nechapal preco s nostalgiou spomina na stare casy, casto som sa s nim skriepil. Az neskor som precitol: jemu chyba ta nesmierna dolezitost, ktoru mal. Ked zastavil auto s vodicom, ktory nieco prenasal alebo mal vypite, vtedy bol ako panboh. To niektorym ludom ziadne peniaze nevynahradia. Aki su to ludia, je lahko domysliet.

    OdpovedaťOdstrániť
  13. Rony, prepac, omylom som Ti odpovedal nasou hlavickou O vsetkom aj o nicom :)
    Samozrejme je to moja reakcia.

    Boris

    OdpovedaťOdstrániť
  14. a pre takych co tvrdia ze si 89-ty nevsimli by som raz na hraniciach zorganizoval taky mensi retro-happening s uniformovanymi gumakmi a poriadnymi kontrolami, nech deti vidia ako to bolo

    OdpovedaťOdstrániť
  15. Taký happening máš i dnes každý deň, keď prechádzaš hranicu niekde v ďalekom zahraničí. Egypt-Izrael. Ešte horšie Izrael-Jordánsko. (Pravda, je to trochu z ruky, len že netreba nič organizovať, stačia peniaze na dovolenku. :-))

    OdpovedaťOdstrániť
  16. Borisko velmi pekne si to napisal dakujem ti.

    rdb

    OdpovedaťOdstrániť